PÁN PRICHÁDZA DO CHRÁMU (Žalm 24)

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 20. júna 2001

Dávny spev Božieho ľudu, ktorý sme si práve vypočuli, zaznieval na pôde jeruzalemského chrámu. Aby sme mohli jasne zachytiť vedúcu niť, ktorá prechádza týmto hymnom, je potrebné mať pred očami jeho tri základné predpoklady. Prvý sa týka pravdy o stvorení: Boh stvoril svet a je jeho Pánom. Druhý sa vzťahuje na súd, ktorému on podrobuje svoje stvorenia: musíme sa ukázať pred jeho tvárou a odpovedať na otázky, čo sme vykonali. Tretím predpokladom je tajomstvo Božieho príchodu: On príde v kozme i v dejinách a túži mať voľný prístup, aby mohol založiť vzťah hlbokého spoločenstva s ľuďmi. Istý moderný komentátor to napísal takto: „Toto sú tri základné formy skúsenosti s Bohom a vzťahu k Bohu; žijeme Božím pôsobením a môžeme žiť s Bohom” (G. Ebeling, Sui Salmi, Brescia 1973, p. 97).

Tieto tri predpoklady zodpovedajú trom častiam Žalmu 24; a teraz sa pokúsime prehĺbiť ich a uvažovať o nich ako o troch veľkých obrazoch básnického a prosebného triptychu. Prvý je krátka aklamácia na Stvoriteľa, ktorému patrí zem so svojimi obyvateľmi (v. 1-2). Je to určitý druh vyznania viery v Pána kozmu a dejín. Stvorenie je podľa dávnej vízie sveta chápané ako architektonické dielo: Boh kladie základy zeme nad more, symbol chaotických a ničivých vôd, znamenie obmedzenosti tvorov podmienených ničotou a zlom. Stvorená skutočnosť je zavesená nad touto priepasťou a je to stvoriteľské a prozreteľnostné Božie dielo zachovávať ho v bytí a v živote.

Z kozmického horizontu sa perspektíva žalmistu zužuje na mikrokozmos Siona, na „vrch Pánov". A hľa, sme teraz v druhom obraze žalmu (v. 35). Sme pred jeruzalemským chrámom. Sprievod veriacich sa obracia na stráže pred svätou bránou so žiadosťou o vstup: „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov? Kto smie stáť na jeho mieste posvätnom?” Kňazi - ako sa to deje aj v niektorom inom biblickom texte, ktorý bádatelia nazývajú „liturgia vstupu' (porov. Ž 14; Iz 33, 14-16; Mt 6, 6-8), odpovedajú tak, že vymenúvajú podmienky na prístup k spoločenstvu s Pánom v kulte. Nejde tu o to, aby sa zachovali čisto rituálne a vonkajšie normy, aj keď sú to morálne a podstatné záväzky pre prax. Je to ako spytovanie svedomia alebo úkon kajúcnosti, ktorý predchádza liturgické slávenie.

Požiadavky, ktoré kňazi predkladajú, sú tri. Predovšetkým treba mať „ruky nevinné a srdce čisté”. „Ruky” a „srdce” pripomínajú konanie a úmysel, to znamená, že celá ľudská bytosť sa musí radikálne orientovať na Boha a jeho zákon. Druhá požiadavka je „nehovoriť klamstvo”, čo v biblickej reči neodkazuje len na úprimnosť, ale predovšetkým na boj proti modlárstvu, čiže proti falošným božským idolom, teda proti „klamstvu”. Zdôrazňuje sa tak prvé prikázanie Desatora, čistota náboženstva a kultu. Napokon je tu tretia podmienka, ktorá má na zreteli vzťahy k blížnemu. „Neprisahať na škodu blížneho.” Ako je známe, slovo v ústnej civilizácii, akou bola civilizácia antického Izraela, nemohlo byť nástrojom klamstva, ale naopak, bolo symbolom spoločenských vzťahov inšpirovaných spravodlivosťou a počestnosťou.

Tak sa dostávame k tretiemu obrazu, ktorý nepriamo opisuje slávnostný vstup veriacich do chrámu, aby sa stretli s Pánom (v. 7-10). V sugestívnej hre zvolaní, otázok a odpovedí sa predstavuje postupné zjavovanie sa Boha, výrazne osloveného troma slávnostnými titulmi: „Kráľ slávy, Pán silný a mocný, Pán zástupov.” Brány chrámu na Sione sú perzonifikované a vyzvané, aby zdvihli svoje hlavice a prijali Pána, ktorý sa ujíma vlastníctva nad svojím domom.

Triumfálny scenár opísaný v žalme v tejto tretej časti poetického obrazu bol použitý v kresťanskej liturgii Východu i Západu, aby si pripomenul jednak víťazný vstup Krista do podsvetia, o ktorom hovorí Prvý Petrov list (porov. 3,19), jednak slávne nanebovstúpenie zmŕtvychvstalého Pána (porov. Sk 1, 9-10). Ten istý žalm sa totiž spieva v striedavých zboroch v byzantskej liturgii vo veľkonočnej noci, tak ako sa používal v rímskej liturgii na záver sprievodu s palmami na druhú pašiovú nedeľu. Slávnostná liturgia otvorenia Svätej brány počas inaugurácie Jubilejného roka nám umožnila oživiť s nesmiernym vnútorným dojatím tie isté pocity, aké prežíval žalmista, keď prekračoval prah antického chrámu na Sione.

Posledný titul „Pán zástupov” nemá - akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať vojenský charakter a keď nevylučuje odkaz na zástupy Izraela. Naopak, je obdarený kozmickou hodnotou: Pán, ktorý práve prichádza v ústrety ľudstvu do vnútra obmedzeného priestoru svätyne Siona, je Stvoriteľ, ktorý má za vojsko všetky nebeské hviezdy, čiže všetky stvorenia vesmíru, ktoré ho poslúchajú. V Knihe proroka Barucha čítame: „Hviezdy zažiarili na svojich strážach a potešili sa. Zavolal ich a povedali: Tu sme! a veselo svietia tomu, ktorý ich vytvoril” (Bar 3, 34-35). Nekonečný Boh, všemohúci a večný, sa prispôsobuje ľudskému tvoru, približuje sa k nemu, aby sa s ním stretol, počúval ho a vstúpil s ním do spoločenstva. A liturgia je vyjadrením tohto stretnutia sa vo viere, v rozhovore a v láske.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 3/2001