CHVÁLOSPEV NA PÁNOVO SLOVO (Žalm 29)

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 13. júna 2001

Niektorí bádatelia pokladajú Žalm 29, ktorý sme práve počuli, za jeden z najstarších textov žaltára. Obraz, ktorý ho podporuje v jeho básnickom a prosebnom rozvíjaní sa, je mohutný: sme totiž pred postupne sa vzmáhajúcou búrkou. V hebrejskom origináli je silný výraz qol, ktorý súčasne znamená „hlas” a „hrmenie". Preto niektorí komentátori dávajú nášmu textu titul „žalm siedmich hromov” podľa počtu, koľkokrát v ňom zaznieva toto slovo. A tak možno povedať, že žalmista chápe hrom ako symbol Božieho hlasu, ktorý svojím presahujúcim a nedostihnuteľným tajomstvom vpadá do stvorenej skutočnosti, takže ju až vzrušuje a desí, ale vo svojom vnútornom význame je to slovo pokoja a harmónie. Myšlienka tu ide k dvanástej kapitole štvrtého evanjelia, kde hlas, ktorý odpovedá Ježišovi z neba vníma zástup ako hrmenie (porov. Jn 12, 28-29).

Keď liturgia hodín dáva Žalm 29 do ranných chvál, pozýva nás zaujať postoj hlbokého a dôverného klaňania sa pred Božím majestátom.

Sú dva momenty a dve miesta, do ktorých nás uvádza biblický spevák. V strede je predstavenie búrky, ktorá vychádza zo strany „veľkých vôd” Stredozemného mora. Morské vody pred očami človeka Biblie stelesňujú chaos, ktorý útočí na krásu a jas stvorenia, až ho nahlodá, zničí a zváľa. V pozorovaní búrky, ktorá zúri, sa teda odkrýva nesmierna Božia moc. Modliaci sa vidí uragán, ktorý sa premiestňuje na sever a rúti sa na pevninu. Najvyššie cédre vrchu Libanon a vrchu Sirion, nazývané inokedy Hermon, sú bleskami vyvrátené a zdá sa, že pri hrmení poskakujú ako vydesené zvieratá. Hukot je blízko celej Svätej zeme a postupuje až k juhu do opustených stepí Kádeš.

Po tomto obraze plnom pohybu a napätia sme pozvaní rozjímať v protiklade o inej scéne, ktorá sa zobrazuje na začiatku a na konci žalmu (v. 1-2 a 9b-11). Proti ľaku a strachu sa tu teraz uvádza adorujúca oslava Boha v sionskom chráme.

Je to akoby komunikačný kanál, ktorý spája svätyňu v Jeruzaleme s nebeskou svätyňou: v oboch týchto posvätných priestoroch je pokoj a zdvíha sa chvála na božskú slávu. Namiesto ohlušujúceho hluku hromov nastupuje harmónia liturgického spevu, hrôzu nahrádza istota Božej ochrany. Boh sa teraz zjavuje „tróniaci nad záplavami vôd” ako „večný kráľ” (v. 10), čiže ako Pán a zvrchovaný Vládca všetkého stvorenia.

Tieto dva protikladné obrazy vyzývajú modliaceho sa, by dovŕšil dvojitú skúsenosť. Predovšetkým musí objaviť, že Božie tajomstvo vyjavené symbolom búrky, nemôže človek zachytiť ani ovládnuť. Ako spieva prorok Izaiáš, Pán podobný blesku alebo búrke padá do dejín a zasieva zmätok pri konfrontácii s mravne zvrhlými a utláčateľmi. Zásahom jeho súdu sú pyšní protivníci vykorenení ako stromy zasiahnuté uragánom alebo ako cédre roztrieštené božskými bleskami (porov. Iz 14, 7-8).

V tomto svetle sa ozrejmuje to, čo moderný mysliteľ (Rudolf Otto) označil ako Božie tremendum, čo je jeho nevýslovná transcendencia a jeho prítomnosť ako spravodlivého sudcu v dejinách ľudstva. Ľudstvo si márne nahovára, že sa vzoprie proti jeho zvrchovanej moci. Aj Mária vyzdvihuje v Magnifikat tento aspekt Božieho pôsobenia: „Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov” (Lk 1,51-52a).

Žalm nám teda predstavuje iný aspekt Božej tváre, ten, ktorý otvára vnútorná modlitba a slávenie liturgie. A podľa zmieneného mysliteľa je to ono fascinosum Boha, to jest to čaro, ktoré pramení z jeho milosti, tajomstvo lásky, ktorú vylieva na veriaceho, pokojná istota požehnania vyhradená pre spravodlivého. A tak zoči-voči chaosu zla, búrok dejín a spravodlivého hnevu božskej spravodlivosti, cíti sa modliaci v pokoji zahalený do plášťa ochrany, ktorú Prozreteľnosť ponúka tým, čo chvália Boha a kráčajú po jeho cestách. Skrze modlitbu poznávame, že pravá Pánova túžba spočíva v tom, že darúva pokoj.

V chráme sa uzdraví náš nepokoj a zmaže náš strach; máme účasť na nebeskej liturgii so všetkými „Božími synmi”, s anjelmi a svätými. A tak nad búrkou podobnou potope, zničujúcej ľudskú zlobu, ohýba sa do oblúka dúha Božieho požehnania, ktorá pripomína „večnú zmluvu uzavretú medzi Bohom a každou živou dušou všetkých živých tvorov, čo sú na zemi” (Gn 9, 16).

Toto je predovšetkým posolstvo, ktoré sa vynára z „kresťanského” čítania žalmu. Ak sedem „hromov” nášho žalmu predstavuje Boží hlas v kozme, najvyšším prejavom tohto hlasu je ten, ktorým Otec pri teofánii Ježišovho krstu zjavil jeho hlbokú totožnosť ako „milovaného Syna” (Mk l,11 a paral. miesta). Svätý Bazil píše: ”,Hlas Pánov nad vodami' vari zaznel najtajomnejšie, keď zostúpil hlas z výšin pri Ježišovom krste a povedal: Toto je môj milovaný Syn. Vtedy sa totiž Pán vznášal nad mnohými vodami a posvätil ich krstom. Boh slávy zahrmel z výsosti mocným hlasom svojho svedectva... A môžeš aj chápať v tomto „hrome” zmenu, ktorá sa uskutočňuje po krste prostredníctvom mocného „hlasu” evanjelia” (Homílie na Žalmy, PC 30, 359).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 3/2001