JEDINÉMU BOHU CESŤ A SLÁVA (Chválospev 1 Krn 29, 10b-13)

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 6. júna 2001

„Zvelebený buď, Pane, Bože nášho otca Izraela” (1Krn 29, 10). Tento silný spev chvály, ktorý Prvá kniha Kroník kladie na Dávidove pery, oživuje pred nami výbuch radosti, ktorým spoločenstvo starej zmluvy pozdravuje veľké prípravy na stavbu chrámu, ovocie spoločného úsilia kráľa a toľkých ostatných, čo sa spolu s ním o to snažili. Priamo závodili vo veľkodušnosti, pretože si to vyžadoval príbytok, ktorý nemal byť „pre človeka, ale pre Pána, Boha” (1Krn 29, 1).

Keď znova po stáročiach čítame o tejto udalosti, kronikár tuší city Dávida i city celého národa, ich radosť a ich úžas nad tými, ktorí dali svoj príspevok: „Ľud sa radoval z dobrovoľných darov, lebo s veľkou ochotou srdca darovali Pánovi; aj kráľ Dávid sa veľmi radoval” (lKrn 29, 9).

Taký je kontext, v ktorom sa rodí chválospev. Ale len krátko zotrváva na uspokojení človeka, aby ihneď položil do stredu pozornosti slávu Boha: „Tvoja je, Pane, vznešenosť...tvoje je kráľovstvo...” Veľké pokušenie, ktoré chystá nástrahu vždy, keď sa uskutočňujú diela pre Pána, je v tom, že sa sami staviame do stredu a cítime sa ako Boží veritelia. Dávid, naopak, všetko pripisuje Bohu. Nie je to človek so svojou inteligenciou a svojou silou, ktorý by bol tvorcom všetkého toho, čo sa uskutočnilo, ale sám Boh.

Dávid tak vyjadruje hlbokú pravdu, že všetko je milosť. V istom zmysle to, čo sa poskytlo pre chrám k dispozícii, nie je nič než vrátenie, a to ešte krajne nepatrné, toho, čo Izrael dostal v neoceniteľnom dare zmluvy, ktorú uzavrel Boh s praotcami. V tej istej línii pripisuje Dávid zásluhu Pánovi za všetko, čo utvorilo jeho šťastie, či už na vojenskom, politickom a ekonomickom poli. Všetko prichádza o neho.

Z toho je kontemplatívny vzlet týchto veršov. Zdá sa, že autorovi chválospevu nestačia slová, aby vyznal veľkosť a moc Boha. Vidí ju predovšetkým vo zvláštnom otcovstve prejavenom Izraelovi, „nášmu otcovi". A to je prvý dôvod, ktorý vyžaduje chválu „od vekov naveky".

Pri kresťanskom recitovaní týchto slov nemôžeme nespomenúť, že toto otcovstvo sa zjavilo plným spôsobom vo vtelení Božieho Syna. On a iba on sám môže hovoriť s Bohom a nazývať ho vo vlastnom zmysle a vrúcne „Otče” (Mk 14,36). Súčasne skrze dar Ducha Svätého sa stávame účastnými na jeho synovstve, ktoré nás robí „synmi v Synovi”. Požehnanie dávneho Izraela Bohom Otcom získava pre nás intenzitu, ktorú nám Ježiš zjavil, keď nás naučil nazývať Boha „Otče náš.

Pohľad biblického autora sa potom rozširuje od dejín spásy na celý vesmír, aby rozjímal o vznešenosti Boha, Stvoriteľa: „Tvoje je všetko na nebi i na zemi.” A ďalej: „Ty si vyvýšený ako hlava nad všetkým.” Tak ako v 8. žalme modliaci sa náš chválospev dvíha hlavu k veľkej ploche nebies, rozširuje potom úžasný pohľad na nesmiernosť zeme a všetko vidí podrobené vláde Stvoriteľa. Ako vyjadriť Božiu slávu? Slová sa hromadia akoby v nejakom druhu mystického behu: vznešenosť, moc, sláva, veleba, jas a potom ešte moc a sila. Všetko krásne a veľké, čo človek zakusuje, musí byť dané tomu, ktorý je na počiatku všetkých vecí a všetko riadi. Človek vie, že všetko, čo má, je dar od Boha, ako zdôrazňuje Dávid, keď pokračuje v chválospeve: ,Veď čože som ja a čože je môj ľud, že sme schopní takto ti dať dary? Veď od teba je všetko a čo sme ti dali, máme z tvojej ruky” (1Krn 29, 14).

Toto pozadie skutočnosti ako Božieho daru nám pomáha spájať pocity chvály a vďačnosti chválospevu s autentickou „obetnou” spiritualitou, ktorú nám kresťanská liturgia dáva prežívať predovšetkým v eucharistickom slávení. To vyplýva z dvojitej modlitby, ktorou kňaz obetuje chlieb a víno určené na to, aby sa stali telom a krvou Krista: „Z tvojej štedrosti sme prijali tento chlieb. Obetujeme ho tebe ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života." Modlitba sa opakuje aj pre víno. Podobné pocity nám vnuká či už božská liturgia byzantská, či starý Rímsky kánon, keď v eucharistickej anamnéze vyjadrujú vedomie, že obetujeme Bohu ako dar veci prijaté od neho.

Posledná aplikácia tejto vízie Boha sa napĺňa v chválospeve pri pohľade na ľudskú skúsenosť s bohatstvom a mocou. Obe tieto dimenzie sa vynorili, keď Dávid pripravoval potrebné veci pre stavbu chrámu. Mohlo to byť pokušenie pre neho samého, to všeobecné pokušenie: konať, ako by sme boli absolútnymi rozhodcami toho, čo vlastníme, urobiť z toho motív k pýche a k svojvôle voči blížnym. Modlitba výrazne vyslovovaná v tomto chválospeve uvádza človeka do jeho dimenzie ako „chudobného”, ktorý všetko prijíma.

Králi tejto zeme nie sú teda iné než obraz božského kraľovania: „Tvoje je, Pane, kráľovstvo”. Zámožní nemôžu zabudnúť na pôvod vlastného majetku: „Od teba pochádza bohatstvo i sláva." Mocní musia vedieť uznávať Boha, prameň „vznešenosti i moci”. Kresťan je povolaný, aby čítal tieto výrazy a s jasotom rozjímal o zmŕtvychvstalom Kristovi, ktorého Boh oslávil „nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo” (Ef l, 21). Kristus je pravý kráľ vesmíru.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 3/2001