VŠETKO TVORSTVO NECH CHVÁLI PÁNA (Dan 3, 57-88. 56)

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich Na Námestí svätého Petra 2. mája 2001

„Velebte Pána, všetky jeho diela" (Dan 3,57). Kozmický dych preniká tento chválospev vzatý z Knihy Daniela, ktorý sa v Liturgii hodín predkladá na chvály v nedeľu prvého a tretieho týždňa. A dobre sa hodí táto úžasná litániová modlitba na Dies Domini, na Deň Pána, ktorý nás v zmŕtvychvstalom Kristovi vedie k tomu, aby sme rozjímali o vrchole Božieho zámeru s kozmom a dejinami. Totiž v ňom, ktorý je Alfa a Omega, Počiatok a Koniec dejín (porov. Zjv 22, 1 3), dosahuje samo stvorenie svoj zmysel, pretože, ako pripomína Ján v prológu evanjelia, „všetko povstalo skrze neho” (Mn 1,3). V Kristovom zmŕtvychvstaní vrcholia dejiny spásy, keďže otvára životu ľudstva dar Ducha a synovskú adopciu v očakávaní návratu božského Ženícha, ktorý odovzdá svet Bohu Otcovi (porov. 1Kor 15,24).

V tejto litániovej časti sú všetky veci akoby povolané na prehliadku. Zrak sa upiera na slnko, mesiac, hviezdy; spočinie na nesmiernej ploche vôd, pozdvihne sa na vrchy, zastaví sa pri rozličných atmosferických situáciách; prechádza od tepla k chladu, od svetla k temnotám; pozoruje svet nerastov a svet rastlinstva, zastaví sa pri rozličných druhoch živočíchov. A potom je všeobecná výzva: volá v tejto záležitosti Božích anjelov, prichádza ku všetkým „synom človeka”, ale osobitným spôsobom nadväzuje na Boží ľud, Izrael, jeho kňazov, spravodlivých. Je to nesmierny chór, symfónia, v ktorej rozličné hlasy pozdvihujú svoj spev k Bohu, Stvoriteľovi vesmíru a Pánovi dejín. Keď chválospev recitujeme vo svetle kresťanského zjavenia, obracia sa k trojjedinému Bohu, ako nás na to vyzýva liturgia, keď pripája k chválospevu trinitárnu formulu: „Velebme Otca i Syna so Svätým Duchom.”

V chválospeve sa odráža v určitom zmysle univerzálne náboženská duša, ktorá vníma vo svete Božie stopy a dvíha sa na rozjímanie o Stvoriteľovi Ale v kontexte s Knihou Daniela hymnus predstavuje vzdávanie vďaky troch izraelských mládencov Ananiáša, Azariáša a Mizaela, ktorí boli odsúdení na smrť upálením v ohnivej peci za to, že odmietli klaňať sa zlatej Nabuchodonozorovej soche, ale boli zázračne uchránení od plameňov. Na pozadí tejto udalosti sú tie osobitné dejiny spásy, v ktorých si Boh vyberá Izrael ako svoj ľud a uzavrie s ním zmluvu. Práve tejto zmluve chcú traja mládenci zostať verní i za cenu, že pôjdu v ústrety mučeníctvu v rozpálenej peci. Ich vernosť sa stretáva s vernosťou Boha, ktorý posiela anjela, aby vzdialil od nich plamene (porov. Dan 3, 49).

Takýmto spôsobom sa chválospev priraďuje k chválospevom za únik z nebezpečenstva, ktoré bývalo v Starom zákone. Medzi ne patrí povestný spev víťazstva uvedený v 15. kapitole Knihy Exodus, v ktorom dávni Hebreji vyjadrujú svoju vďačnosť Pánovi za tú noc, v ktorej by boli nevyhnutne zničení faraónovým vojskom, keby im Pán nebol otvoril cestu medzi vodami a „zmietol koňa i jazdca do mora" (Ex 15,1).

Nie náhodou nám dáva liturgia každý rok v slávnostnej Veľkonočnej vigílii opakovať hymnus, ktorý spievali Izraeliti v Exode. Tá cesta, ktorá bola pre nich otvorená, prorocky ohlasovala novú cestu, ktorú zmŕtvychvstalý Kristus otvoril pre ľudstvo vo svätej noci svojho zmŕtvychvstania. Náš symbolický prechod krstnými vodami nám dovoľuje znova prežívať obdobnú skúsenosť prechodu zo smrti do života vďaka víťazstvu nad smrťou, ktoré vydobyl Ježiš na prospech nám všetkým.

Keď opakujeme v nedeľnej liturgii chvál chválospev troch izraelských mládencov, chceme sa my, Kristovi učeníci, vrhnúť do tých istých vĺn vďačnosti za veľké diela, ktoré Boh vykonal, či už vo stvorení alebo - a to predovšetkým - vo veľkonočnom tajomstve.

Kresťan totiž odhaľuje vzťah medzi oslobodením troch chlapcov, o ktorých sa hovorí v chválospeve, a medzi Ježišovým zmŕtvychvstaním. V Ježišovom zmŕtvychvstaní Skutky apoštolov vidia vyslyšanú modlitbu veriaceho, ktorý ako žalmista spieva s dôverou: „Nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie” (Sk 2, 27; Ž 15, 10).

Zblíženie tohto chválospevu so Zmŕtvychvstaním má veľkú tradíciu. Sú tu veľmi dávne svedectvá o prítomnosti tohto hymnusu v modlitbe Dňa Pána, ktorá je týždennou Veľkou nocou kresťanov. Rímske katakomby uchovávajú ikonografické nálezy, ktoré znázorňujú troch chlapcov, ako sa modlia nepoškodení medzi plameňmi a vydávajú tak svedectvo o účinnosti modlitby a o istote Pánovho zásahu.

„Požehnaný si, Pane, na nebeskej oblohe; hoden chvály a slávy naveky” (Dan 3, 56). Keď kresťan spieva v nedeľné ráno tento hymnus, cíti sa vďačný nielen za dar stvorenia, ale aj za to, že je adresátom otcovskej starostlivosti Boha, ktorý ho v Kristovi vyvýšil k synovskej dôstojnosti.

Je to otcovská starostlivosť, ktorá dovoľuje pozorovať novými očami samo stvorenie a dáva zakúsiť krásu, v ktorej sa ako v jemnom zlatníckom diele prejavuje Božia láska. S týmito pocitmi František z Assisi rozjímal o stvorení a pozdvihoval svoju chválu k Bohu, konečnému prameňu všetkej krásy. Je ľahko predstaviť si, že tento povznášajúci text zaznieval v jeho mysli, keď v San Damiano po tom, ako sa dotkol vrcholu telesného i duševného utrpenia, zložil „Chválospev o bratovi slnku” (porov. Fonti Francescane, 263).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 3/2001