PLESANIE SVÄTÝCH  (Žalm 149)

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 23. mája 2001

„Nech svätí jasajú v sláve, nech sa veselia na svojich lôžkach”. To je výzva Žalmu 149, ktorý bol práve ohlásený. Odkazuje nás na svitanie, ktoré sa začína, a vidí verných pripravených spievať svoju rannú chválu. Táto chvála je označená významným výrazom „pieseň nová” (v. 1), to znamená slávnostný a dokonalý hymnus primeraný posledným dňom, v ktorý Pán zhromaždí spravodlivých v obnovenom svete. Celým žalmom prechádza slávnostná atmosféra, ktorá sa začína už na začiatku Alelujou* a potom rytmicky v speve, chvále, v radosti, tanci a v zvuku tympanov a citár. Modlitba, ktorú tento žalm inšpiruje, je vzdávanie vďaky zo srdca naplneného nábožným jasaním.

Protagonisti žalmu sú v pôvodnom hebrejskom hymne nazvaní dvoma výrazmi charakteristickými pre spiritualitu Starého zákona. Trikrát sú označení predovšetkým ako hasidim (v. l. 5. 9), čo znamená „zbožní, verní”, teda tí, čo odpovedajú vernosťou a láskou (besed) na otcovskú lásku Pána.

Druhá časť žalmu vzbudzuje údiv, pretože je plná bojových výrazov. Zdá sa nám to cudzie, že v jednom verši žalm kladie spolu vedľa seba „oslavu  Boha na perách” a „v rukách meč dvojsečný” (v. 6). Keď sa nad tým zamyslíme, môžeme pochopiť prečo: žalm bol zložený pre „verných (svätých), ktorí sú zapojení do boja o oslobodenie; bojovali, aby oslobodili utláčaný ľud a navrátili mu možnosť slúžiť Bohu. V období Machabejcov v druhom storočí pred Kristom bojovníci za slobodu a vieru, ktorí boli podrobení tvrdému útlaku zo strany helenistickej moci, nazývali sa práve hasidim — „verní” Božiemu slovu a tradíciám otcov.

Z hľadiska našej dnešnej modlitby sa táto bojová symbolika stáva obrazom úsilia nás veriacich, ktorí po tom, ako zaspievame Bohu ranné chvály, vydáme sa na cesty sveta, do prostredia zla a nespravodlivosti. Žiar, sily, ktoré sa stavajú proti Božiemu kráľovstvu, sú veľmi mocné: žalmista hovorí o „pohanoch, národoch, kráľoch a veľmožoch”. No je plný dôvery, pretože  vie, že ospevoval Pána, ktorý je pravý Kráľ dejín (v. 2). Jeho víťazstvo nad zlom je teda isté a bude triumfom lásky. Na tomto boji majú účasť všetci hasidim, všetci verní a spravodliví, ktorí v sile Ducha privedú k naplneniu obdivuhodné dielo, ktoré nesie meno Božieho kráľovstva.

Svätý Augustín, vychádzajúc zo správy žalmu o „chóre”, „bubnoch a citarách”, komentuje: „Čo predstavuje chór? (...) Je to celok spevákov, ktorí spievajú spoločne. Keď spievame v chóre, musíme spievať v súlade. Keď sa spieva v chóre, aj jediný falošný hlas uráža poslucháča a vnáša zmätok v chóre samom” (Enarr. in Ps. 149: CCL 40, 7, 1-4).

A keď sa potom zmieňuje o nástrojoch, ktoré žalmista používa, pýta sa: „Prečo berie žalmista do ruky tympany a citaru?” Odpovedá: „Pretože chváli Pána nielen hlasom, ale aj skutkami. Keď berú do rúk tympany a strunový nástroj, ruky sa pripájajú hlasu. To pre teba. Keď spievaš Aleluja, musíš podať chlieb hladnému, zaodiať nahého, prijať pútnika. Keď to robíš, nie je to len hlas, ktorý spieva, ale s hlasom sú v súzvuku ruky, nakoľko slová súhlasia so skutkami” (tamže, 8, 1-4).

Je tu druhé slovo, ktorým sa definujú prosiaci v tomto žalme: sú to „ anawim ", čiže „chudobní, tichí” (v. 4). Tento výraz je v žaltári veľmi častý a označuje nielen utláčaných, biednych, prenasledovaných pre spravodlivosť, ale aj tých, čo sú verní mravným zásadám Zmluvy s Bohom a sú vytláčaní na okraj spoločnosti tými, čo si volia násilie, bohatstvo a despotizmus.

V tomto svetle sa rozumie, že kategória „chudobných” nie je len kategóriou sociálnou, ale je tu výber duchovný. To je zmysel slávneho prvého blahoslavenstva: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo”

Už prorok Sofoniáš sa takto obracia na anavvim: „Hľadajte Pána, všetci pokorní zeme, čo konáte podľa jeho práva; hľadajte spravodlivosť, hľadajte pokoru, možno sa schováte v deň Pánovho hnevu” (Sof 2, 3)

Teda „deň Pánovho hnevu” je opísaný práve v druhej časti žalmu, keď sa „chudobní" zoradia po boku Boha, aby bojovali proti zlu. Oni sami nemajú dostatok síl, ani prostriedkov, ani potrebnú stratégiu, aby sa vzopreli a potlačili zlo. Jednako výrok žalmistu nepripúšťa váhanie: „Pán miluje svoj ľud a tichých (anawim) venčí víťazstvom” (v. 4). Ideálne sa to pripodobňuje s tým, čo hovorí apoštol Pavol Korinťanom: „Čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je” (1Kor 1, 28).

S touto dôverou sa „synovia Siona” (v. 2) hasidim a anawim, čo značí verných a chudobných, dávajú na cestu, aby svojím životom vydávali svedectvo vo svete a v dejinách. Máriin spev Magnifikat v Lukášovom evanjeliu je ozvenou tých najlepších pocitov „synov Siona”: radostná chvála Bohu Spasiteľovi, vzdávanie vďaky za veľké veci, ktoré v nej urobil ten, ktorý je Mocný, boj proti zlým silám, solidarita s chudobnými, vernosť Bohu zmluvy (porov. Lk 1,46-55).

*) V Knihe Žalmov je na začiatku Aleluja

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 432001