LITURGIA HODÍN, MODLITBA CIRKVI

 

LITURGIA HODÍN, MODLITBA CIRKVI

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 4. apríla 2001

 

Skôr než začneme komentár k jednotlivým žalmom a chválospevu v ranných chválach, dokončíme dnes úvodnú úvahu, ktorú sme začali v minulej katechéze. A urobme to tak, že vyjdeme z pohľadu, ktorý je veľmi drahý duchovnej tradícii: pri speve žalmov kresťan zakusuje určitý druh súzvuku medzi Duchom prítomným v Písme a Duchom, ktorý prebýva v kresťanovi skrze krstnú milosť. Prv než by sa modlil vlastnými slovami, sám seba robí ozvenou „nevysloviteľných vzdychov”, o ktorých hovorí svätý Pavol (porov. Rim 8,26) a ktorými Pánov Duch podnecuje veriacich, aby sa spojili s invokáciou, ktorá je pre Ježiša charakteristická: „Abba, Otče!” (Rim 8,15; Gal 4, 6).

Starí mnísi si boli takí istí touto pravdou, že si nerobili starosti spievať žalmy vo svojom vlastnom materinskom jazyku, stačilo im vedomie, že sú určitým spôsobom „organmi” Ducha Svätého. Boli presvedčení, že ich viera dovoľuje veršom žalmu uvoľňovať osobitnú „energiu” Ducha Svätého. To isté presvedčenie sa ukazuje v charakteristickom používaní žalmov, ktoré bolo nazvané „strelná modlitba” - z latinského „iaculum”, čo je šíp. Označovali sa tak veľmi krátke žalmové výrazy, ktoré mohli byť „vystreľované” ako ohnivé šípy, napríklad proti pokušeniam. Ján Kassián, spisovateľ, ktorý žil na rozhraní 4. a 5. storočia, pripomína, že niektorí mnísi odhalili mimoriadnu účinnosť veľmi krátkeho vstupu žalmu 70: „Bože, príď mi na pomoc; Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať”, ktorý sa odvtedy používa ako vstup do liturgie hodín (porov. Conlationes, 10, 10: CPL 512, 298,n).

Okrem prítomnosti Ducha Svätého ďalšou dôležitou dimenziou je tu kňazské účinkovanie Krista, ktoré rozvíja v tejto modlitbe a pripája k sebe svoju Nevestu Cirkev. V tomto zmysle práve vo vzťahu k liturgii hodín Druhý vatikánsky koncil učí: „Najvyšší kňaz Novej a večnej zmluvy Kristus Ježiš ... spája so sebou celé ľudské pokolenie a pridružuje si ho pri spievaní tejto božskej piesne chvály. Kristus totiž pokračuje v tomto kňazskom úrade prostredníctvom svojej Cirkvi, ktorá neprestajne chváli Pána a prihovára sa za spásu celého sveta nielen slávením eucharistie, ale aj inými spôsobmi, predovšetkým modlitbou posvätného ofícia“. (Sacrosanctum Concilium, 83).

Aj Liturgia hodín má teda charakter verejnej modlitby, do ktorej sa Cirkev osobitne zapája. Je to objasnené vtedy, keď objavíme, ako Cirkev postupne definovala tento svoj špecifický záväzok modlitby rozvrhnutý na rozličné časti dňa. Treba sa preto znova vrátiť k prvým dobám apoštolskej komunity, keď bolo ešte živé tesné spojenie medzi kresťanskou modlitbou a tzv. „zákonnými modlitbami“, predpísanými Mojžišovým zákonom, ktoré sa konali v jeruzalemskom chráme v určitých hodinách dňa. Z knihy Skutky apoštolov vieme, že apoštoli „svorne zotrvávali v chráme“ (2,46) alebo že „vystupovali o tretej hodine do chrámu na poludňajšiu modlitbu“ (3,1). Z druhej strany vieme aj to, že „zákonné modlitby“ boli predovšetkým práve ranné a večerné.

Ježišovi učeníci postupne vyberali niektoré žalmy osobitne prisvojené určitým chvíľam dňa, týždňa alebo roka a čerpali z nich hlboký zmysel vo vzťahu ku kresťanskému tajomstvu. Významným svedkom tohto procesu je svätý Cyprián, ktorý v prvej polovici tretieho storočia napísal: „Ráno sa treba modliť preto, aby sme modlitbou oslávili Pánovo zmŕtvychvstanie. To zodpovedá tomu, čo raz Duch Svätý naznačil v žalmoch týmito slovami: „Môj kráľ a môj Boh. Veď ku Tebe, Pane, sa modlím, za rána počúvaš môj hlas, za rána prichádzam k tebe a čakám“ (Ž5,3-4)... Keď potom slnko zapadá, a deň sa končí, treba sa znova modliť. Veď Kristus je pravé slnko a pravý deň, vo chvíli, keď slnko a deň sa strácajú, modlíme sa a prosíme, aby na nás znova prišlo svetlo, prosíme o Kristov príchod, ktorý nám poskytne milosť večného svetla“ (De oratione dominica, 35: PL38,655).

Kresťanská tradícia sa neobmedzuje iba na pokračovanie hebrejskej tradície, ale niektoré veci obnovila, čo sa skončilo tým, že celý zážitok modlitby prežívanej Ježišovými učeníkmi dostal odlišný charakter. Okrem toho že kresťania ráno a večer recitovali Otče náš, vybrali si pritom slobodne žalmy, ktorými slávili každodennú modlitbu. Počas dejín tento proces podnietil používať určité žalmy pre niektoré osobitne významné chvíle viery. Medzi nimi na prvé miesto patrila vigíliová modlitba, ktorá pripravovala na Deň Pána, na nedeľu, v ktorej sa slávila veľkonočná Pascha.

Typicky kresťanská charakteristika sa pripájala na koniec každého žalmu a chválospevu, totiž trinitárna doxológia „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému”. Tak bol každý žalm a chválospev osvietený Božou plnosťou.

Kresťanská modlitba sa rodí, živí a rozvíja okolo najvýznamnejšej udalosti viery, okolo veľkonočného Kristovho tajomstva. Tak sa ráno a večer, pri východe a západe slnka pripomínala Pascha, prechod Pána zo smrti do života. Symbol Krista, „svetla sveta”, sa objavuje v lampe počas modlitby vešpier nazvanej aj lucernarium. Hodiny dňa svojím spôsobom evokujú rozprávanie o Pánovom utrpení a deviata hodina (modlitba predpoludním) aj príchod Ducha Svätého na Turíce. Nočná modlitba má napokon eschatologický charakter a pripomína bdenie, ktoré Ježiš odporúčal v očakávaní jeho návratu (porov. Mk 13, 25-37).

Kresťania tým, že rytmizujú takým spôsobom svoju modlitbu, odpovedali na Pánov príkaz, aby sa „stále modlili” (porov. Lk 18,1; 21, 36; 1Sol 5, 17; Ef 6,18), bez toho, žeby zabúdali, že celý život sa svojím spôsobom musí stať modlitbou. V tomto zmysle píše Origenes: Kto spojuje modlitbu so skutkami a skutky s modlitbou, sa modlí neustále" (Sulla preghiera, XII, 2: PC} 11, 452 C).

Tento pohľad vo svojom celku vytvára prirodzené prostredie pre recitovanie žalmov. Ak sú takto precítené a prežívané, trinitárna doxológia, ktorá korunuje každý žalm, sa stáva pre každého veriaceho v Krista ustavičným ponáraním do vĺn Ducha a v spoločenstve s celým Božím ľudom do oceánu života a pokoja, do ktorého bol ponorený v krste, totiž do tajomstva Otca, Syna a Ducha Svätého.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 3/2001

Súvisiace: