ŽALMY V TRADÍCII CIRKVI

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 28. marca 2001

V apoštolskom liste Novo Millennio ineunte som vyslovil svoje Želanie, aby sa Cirkev vyznačovala čoraz viac „umením modlitby” a aby sme si ju vždy znova osvojovali z perí božského Majstra (porov. č.32). Túto úlohu musíme prežívať predovšetkým v liturgii, prameni a vrchole cirkevného života. V tomto smere je dôležité venovať väčšiu pastoračnú starostlivosť rozvoju Liturgie hodín ako modlitbe celého Božieho ľudu (porov. tamže,34). I keď kňazi a rehoľníci majú presný príkaz sláviť ju, nie menej sa vrele odporúča aj laikom. V tom som obdivoval, a je tomu už viac než tridsať rokov, môjho ctihodného predchodcu Pavla VI. s jeho konštitúciou Laudis canticum, v ktorej stanovil živý model tejto modlitby a prial si, aby žalmy a chválospevy, ktoré sú nosnou štruktúrou Liturgie hodín, s obnovenou láskou pochopil Boží ľud (AAS 63 (1971), 532).

Je to povzbudzujúci fakt, ktorý sa mnohí laici, či už vo farnostiach alebo v cirkevných združeniach, naučili ceniť si ho. Predstavuje totiž modlitbu, ktorá predpokladá primeranú katechetickú a biblickú formáciu, aby ju bolo možno vychutnať až do dna.

Z tohto dôvodu začíname dnes sériu katechéz o žalmoch a chválospevoch predložených v modlitbe ranných chvál. Týmto spôsobom túžim povzbudiť všetkých a pomôcť im, aby sa modlili tými istými slovami, aké používal Ježiš a ktoré boli prítomné od tisícročí v modlitbe Izraela a v modlitbe Cirkvi.

K pochopeniu žalmov by sme mohli vstúpiť rozličnými cestami. Prvá by spočívala v predstavení ich literárnej štruktúry, ich autorov, ich formácie a súvislostí, v ktorých sa zrodili. Ďalej by to bolo sugestívne čítanie, ktoré by ozrejmilo ich básnický charakter, ktorý v lyrickej intuícii a symbolickým vyjadrovaním často dosahuje tú najvyššiu úroveň. Nie menej zaujímavé by bolo prechádzať žalmami a uvažovať o rozličných citoch ľudskej duše, ktoré žalmy vyjadrujú: radosť, vďačnosť, vzdávanie vďaky, lásku, nežnosť, nadšenie, ale aj intenzívne utrpenie, vzájomné obviňovanie, prosbu o pomoc a o spravodlivosť, ktoré sa často vlievajú do hnevu a zlorečenia. V žalmoch nachádza ľudská bytosť plne seba samu.

 Naše čítanie bude predovšetkým mieriť k tomu, aby dala vyniknúť náboženskému významu žalmov a ukázala, ako žalmy, aj keď boli napísané pred toľkými stáročiami pre veriacich Hebrejov, môžu byť vzaté do modlitby Kristových učeníkov. Budeme si pritom pomáhať výsledkami exegézy, ale spoločne vstúpime do školy tradície a predovšetkým budeme počúvať cirkevných Otcov.

Títo totiž vedeli s hlbokou spirituálnou prenikavosťou rozlišovať a poukazovať na veľký „kľúč” čítania žalmov v samom Kristovi v plnosti jeho tajomstva. Zmŕtvychvstalý Kristus totiž aplikoval sám na seba žalmy, keď povedal učeníkom: „Musí sa splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch” (Lk 24,44). Otcovia dodávajú, že v žalmoch sa hovorí o Kristovi alebo sa poukazuje na to, že Kristus hovorí. Keď toto hovorili, nemysleli len na individuálnu Ježišovu osobu, ale na Christus totus, na Krista celého, utvoreného z Krista hlavy a z jeho údov.

Tak sa pre kresťana rodí možnosť čítať žaltár vo svetle celého Kristovho tajomstva. Práve táto optika dáva možnosť, aby sa vynorila aj ekleziálna dimenzia, ktorá je osobitne evidentná pri zborovom speve žalmov. Tak možno pochopiť, ako mohli byť žalmy vzaté už od prvých stáročí ako modlitba Božieho ľudu. Ak sa v niektorých historických periódach objavila tendencia uprednostňovať iné modlitby, bolo veľkou zásluhou mníchov, že v Cirkvi vyzdvihli pochodeň žaltára. Jeden z nich, svätý Romuald, zakladateľ kamaldulov na úsvite druhého kresťanského tisícročia dospel k mienke, že - ako potvrdzuje jeho životopisec Bruno z Querfurtu - žalmy sú jedinou cestou, ako získať skúsenosť naozaj hlbokej modlitby: „ Una via in psalmis” (Passio Sanctorum Benedicti et Johannes ac sociorum eorundum: MPH VI,427).

Týmto tvrdením, na prvý pohľad výnimočným, bol svätý Romuald v skutočnosti veľmi pevne zakotvený v najlepšej tradícii prvých kresťanských storočí, keď sa stal žaltár najvýznamnejšou modlitebnou knihou Cirkvi. Bola to víťazná voľba zoči-voči heretickým tendenciám, ktoré sústavne ohrozovali jednotu viery a spoločenstva. V tejto súvislosti je ohromujúci list, ktorý svätý Atanáz napísal Marcelínovi v prvej polovici 4. storočia, zatiaľ čo zúrila ariánska heréza a útočila na vieru v Kristovo božstvo. Voči heretikom, ktorí lákali k sebe ľudí aj spevmi a modlitbami a ktorí tak uspokojovali náboženské city, veľký cirkevný Otec sa všetkými silami venoval tomu, aby naučil ľudí modlitbe žaltára vzatého z Písma (porov. PG 27,12n.). Tak sa stalo, že „Otče náš”, čo je Modlitba Pána, prenikla do praxe a čoskoro sa stala všeobecnou medzi pokrstenými ako psalmodická modlitba.

Vďaka aj spoločnej modlitbe žalmov kresťanské povedomie si pripomenulo a pochopilo, že je nemožné obracať sa k Otcovi, ktorý prebýva na nebesiach, bez autentického spoločenstva života bratov a sestier, ktorí bývajú na zemi. A nielen to, ale keď sa kresťania živo zapojili do modlitbovej tradície Hebrejov, naučili sa modliť tak, že rozprávali magnalia Dei, čiže o veľkých obdivuhodných Božích skutkoch, či už vo stvorení sveta a ľudstva alebo v dejinách Izraela a Cirkvi. Táto forma modlitby spojená s Písmom iste nevylučuje voľnejšie vyjadrenia, a tie budú ďalej charakterizovať nielen osobnú modlitbu, ale aj obohacovať samu liturgickú modlitbu, napríklad hymny a tropáre. Kniha žalmov zostane teda ideálnym prameňom kresťanskej modlitby a bude naďalej inšpirovať Cirkev v novom tisícročí.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 3/2001