MÁRIA, PÚTNIČKA VO VIERE, HVIEZDA TRETIEHO TISÍCROČIA

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 21. marca 2001

Stránka z Lukášovho evanjelia, ktorú sme práve počuli, nám prestavuje Máriu ako pútničku lásky. Ale Alžbeta obracia pozornosť k jej viere a vo svojich porovnávaniach vyhlasuje prvé blahoslavenstvo evanjelií: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila.” Tento výraz je „akoby kľúč, ktorý otvára Máriinu vnútornú skutočnosť” (Redemptoris Mater,19). Chceli by sme teda ako korunu katechéz Veľkého jubilea roka 2000 predstaviť Matku Pána ako pútničku vo viere. Ako dcéra Siona kráča v stopách Abraháma, toho, ktorý bol pre vieru poslušný a „šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide” (Hebr 11,8).

Tento symbol putovania vo viere osvetľuje vnútorné Máriine dejiny, ktorá je veriacou par excelence, ako už naznačuje Druhý vatikánsky koncil:

„Blahoslavená Panna napredovala na púti vo viere a verne zotrvávala v jednote so svojím Synom až po kríž” (Lumen gentium,58). Zvestovanie „je východiskovým bodom Máriinho putovania k Bohu” (Redemptoris Mater,14): putovanie vo viere, ktoré pozná predpoveď o meči, čo prebodne dušu (porov. Lk 2,35), vedie po krivolakých cestách vyhnanstva v Egypte vnútorných temnôt, keď Mária „nechápe" správanie sa dvanásťročného Ježiša v chráme a pritom zachováva „všetky tieto slová vo svojom srdci” (Lk 2,51).

V polotieni prebieha aj Ježišov skrytý život, počas ktorého musí Mária dať zaznieť vo svojom vnútri Alžbetino blahoslavenstvo opravdivou a vlastnou „námahou srdca" (Redemptoris Mater, 17).

Iste v Máriinom živote nechýbajú úseky svetla, ako na svadbe v Káne, kde - len v zdanlivom odstupe - Kristus prijíma prosbu Matky a uskutoční prvé znamenie zjavenia, ktorým prebúdza vieru učeníkov (porov. Jn 2,1-12).

V samom kontrapunkte svetla a tône, zjavenia a tajomstva sa nachádzajú dve blahoslavenstvá, o ktorých hovorí Lukáš: jedno adresované ženou zo zástupu Kristovej Matke a druhé Ježišovo o tých, „čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho” (Lk 11,28).

Vyvrcholením tohto pozemského putovania vo viere je Golgota, kde Mária vnútorne prežíva veľkonočné tajomstvo Syna: v istom zmysle umiera ako Matka v smrti Syna a otvára sa „vzkrieseniu" novým materstvom vo  vzťahu k Cirkvi (porov. Jn 19,25-27). Tu na Kalvárii Mária zakusuje noc viery, podobnú tej Abrahámovej na vrchu Moria, a po turíčnom osvietení pokračuje v putovaní vo viere až do nanebovzatia, keď ju Syn prijíma do večnej blaženosti.

„Blahoslavená Panna Mária bez prestania predchádza Boží ľud. Jej jedinečná púť vo viere je pre Cirkev trvalým orientačným bodom. A je ním aj pre jednotlivcov, pre spoločenstvá, pre ľud a národy a v určitom zmysle pre celé ľudstvo” (Redemptoris Mater,6). Ona je hviezdou tretieho tisícročia, ako bola na začiatku kresťanskej éry zorničkou, ktorá predchádzala Ježiša na horizonte dejín. Mária sa totiž chronologicky narodila skôr než Kristus a porodila ho a vložila do ľudských udalostí.

K nej sa obraciame, aby nás naďalej viedla ku Kristovi a k Otcovi aj v temnej noci zla a vo chvíľach pochybností, krízy, mlčania a utrpenia. K nej dvíhame spev, ktorý východná Cirkev miluje viac ako všetky iné spevy, hymnus Akatist, ktorý v 24 strofách lyricky vyzdvihuje jej postavu. V piatej strofe venovanej návšteve u Alžbety hymnus volá:

   Raduj sa, nevädnúca ratolesť života! Raduj sa, životná sila nesmrteľného ovocia! Raduj sa, ty, ktorá si urobila Stvoriteľa milovníkom ľudí! Raduj sa, lebo si porodila rozsievača života!

Raduj sa, úrodná vinica, ktorá rodí bohatstvá milosti! Raduj sa, stôl, ktorý ponúka hojnosť zmierenia! Raduj sa, lebo ty si raj, čo zakvitol do bohatej úrody! Raduj sa, lebo dušiam pripravuješ útočisko istoty!

Raduj sa, ľubovonné kadidlo modlitieb! Raduj sa, zmierenie sveta celého! Raduj sa, lebo sprostredkúvaš Božie milosrdenstvo hriešnikom! Raduj sa, lebo cez teba majú ľudia v Bohu dôveru!

Raduj sa, panenská Nevesta!”

Návšteva Alžbety je spečatená chválospevom Magnifikat, hymnusom, ktorý prechádza ako večná melódia cez všetky kresťanské stáročia: hymnus, ktorý spája duše Kristových učeníkov napriek všetkým historickým rozdeleniam, ktoré sme povinní prekonať vzhľadom na plné spoločenstvo. V tomto ekumenickom ovzduší je krásne pripomenúť, že Martin Luther v roku 1521 venoval tomuto „svätému chválospevu požehnanej Božej Matky" - ako sa sám vyjadroval - slávny komentár. V ňom potvrdzuje, že hymnus „by sa mali všetci dobre naučiť a zapamätať si ho”, pretože „v Magnifikat nás Mária učí, ako máme milovať a chváliť Boha... Chce byť najväčším príkladom Božej milosti a tak podnecovať všetkých k dôvere a chvále Božej milosti" (M. Luther, Scritti religiosi, a cura di V. Vinay, Turín 1967, s. 431-512).

Mária oslavuje prvenstvo Boha a jeho milosti, ktorá si vyberá tých posledných a opovrhnutých, „Pánových chudobných", o ktorých hovorí Starý zákon; obracia ich osudy a uvádza ich ako protagonistov v dejinách spásy.

 Odvtedy, ako Boh zhliadol s láskou na Máriu, stáva sa ona znamením nádeje pre zástupy chudobných, posledných na zemi, ktorí sa stávajú prvými v Božom kráľovstve... Ona verne napodobňuje voľbu Krista, svojho Syna, ktorý všetkým utrápeným v dejinách opakuje: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" (Mt 11,28). Cirkev nasleduje Máriu a Pána Ježiša, keď kráča po krivolakých cestách dejín, aby pozdvihla, podporila a ocenila nesmierny sprievod žien a mužov, chudobných a hladných, ponížených a urážaných (porov. Lk l, 52-53). Ponížená Panna z Nazareta - ako poznamenáva svätý Ambróz - nie je „Bohom chrámu, ale chrámom Boha” (De Spiritu Sancto III,11,80). Ako taká vedie všetkých, čo sa k nej utiekajú k stretnutiu s Bohom, s Trojicou: s Otcom, Synom a Duchom Svätým. 

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 3/2001