MÁRIA, ESCHATOLOGICKÝ OBRAZ CIRKVI

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 14. marca 2001

Otvorili sme toto naše stretnutie tým, že sme vypočuli jednu z najznámejších strán Jánovej Apokalypsy. V ťarchavej žene, ktorá rodí syna, zatiaľ čo krvavo červený drak zúri proti nej a proti tomu, ktorého porodila, kresťanská tradícia, liturgická i umelecká, videla obraz Márie, Kristovej Matky. Predsa však, podľa prvotného zámeru, posvätného autora, ak narodenie dieťaťa predstavuje príchod Mesiáša, potom žena zosobňuje evidentne Boží ľud, či už biblický Izrael alebo Cirkev, mariánska interpretácia nie je v protiklade s ekleziologickým zmyslom textu, pretože Mária je „predobrazom Cirkvi" (LG,63; porov. sv. Ambróz Expos. Lc, II,7).

Na pozadí veriaceho spoločenstva sa predsa vynára profil Mesiášovej Matky. Proti Márii a Cirkvi sa dvíha drak, ktorý pripomína Satana a zlo, ako to už naznačila symbolika Starého zákona; červená farba je znamením vojny, masakry, krvipreliatia; „sedem hláv” s diadémami naznačuje nesmiernu moc, kým „desať rohov” pripomína prekvapujúcu silu šelmy, opísanú prorokom Danielom (porov. 7,7) a je aj obrazom zneužívanej moci, ktorá vyčíňa v dejinách.

Dobro a zlo sa teda stretávajú. Mária, jej Syn a Cirkev predstavujú zdanlivú slabosť a malosť lásky, pravdy, spravodlivosti. Proti nim sa zdvíha monštruózna ničivá sila násilia, lži a nespravodlivosti. Ale spev, ktorým je úryvok spečatený, nám pripomína, že konečný výrok sa zveruje „spáse, moci a kráľovstvu nášho Boha a vláde jeho Pomazaného” (Zjv 12,10).

Iste v priebehu dejín môže byť Cirkev prinútená uchýliť sa na púšť ako dávny Izrael pri pochode do zasľúbenej zeme. Púšť je medzi iným tradičnou ochranou prenasledovaným, je skrytým a pokojným priestorom, ktorý poskytuje Božiu ochranu (porov. Gn 21,14-19; 1Kr 19,4-7). V tomto útočisku teda zostane žena, ako podčiarkuje Apokalypsa (porov. 12,6.14) len na obmedzený čas. Čas úzkosti, prenasledovania, skúšky nie je teda neobmedzený. Nakoniec príde sloboda a nastane hodina slávy.

Keď rozjímame o tomto tajomstve z mariánskej perspektívy, môžeme tvrdiť, že „Mária je popri svojom Synovi najdokonalejším obrazom slobody a oslobodenia ľudstva a vesmíru. Cirkev, pre ktorú je matkou a vzorom, musí hľadieť na ňu, aby pochopila zmysel svojho vlastného poznania v jeho plnosti” (Kongregácia pre učenie viery, Libertatis conscientia, 22.3.1986, č. 97; porov. Redemptoris Mater, 37).

Uprime teda svoj pohľad na Máriu, obraz putujúcej Cirkvi v púšti dejín, ale smerujúcej k slávnemu cieľu nebeského Jeruzalema, kde zažiari ako Nevesta Baránka, Krista, Pána. Ako ju oslavuje východná Cirkev, Božia Matka je Hodigitria, to je tá, ktorá „naznačuje cestu”, čiže Krista, jediného Prostredníka, aby sa stretla v plnosti s Otcom. Jeden francúzsky básnik v nej vidí „stvorenie vo svojej prvej sláve a v svojom konečnom rozkvete, ako vyšla od Boha v ráno žiare svojho zrodenia” (P. Claudel, La Vierge a midi, ed. Pléiade, s.540).

Svojím nepoškvrneným počatím je Mária dokonalým vzorom ľudského tvora, zahrnutého od počiatku Božou milosťou, ktorá tvora udržuje a pretvára (porov. Lk l, 28), takže si volí vo svojej slobode Božiu cestu. Vo svojom slávnom nanebovzatí je, naopak, Mária obrazom tvora povolaného zmŕtvychvstalým Kristom, aby dosiahol na konci dejín plnosť spoločenstva s Bohom v zmŕtvychvstaní pre večnú blaženosť. Pre Cirkev, ktorá často pociťuje ťarchu dejín a dotieravosť zla, je Kristova Matka žiarivým znamením vykúpeného ľudstva a zahrnutého milosťou, ktorá zachraňuje. Posledným cieľom ľudských dejín bude, keď „Boh bude všetko vo všetkom” (1Kor 15,28) a - ako ohlasuje Apokalypsa - „ani mora už niet” (21,1), čiže znamenia ničivého chaosu a zla bude konečne vylúčené. Vtedy sa Cirkev predstaví Kristovi ako „nevesta, ozdobená pre svojho ženícha” (Zjv 21,2). Bude to chvíľka dôvernosti a lásky bez pukliny. Ale už teraz práve pri pohľade na Pannu vzatú do neba Cirkev zakusuje radosť, ktorá sa jej dostane v plnosti na konci čias. Pri putovaní vo viere v priebehu dejín Mária sprevádza Cirkev ako „vzor cirkevného spoločenstva vo viere, v láske a v jednote s Kristom. Večne prítomná v Kristovom tajomstve je ona uprostred apoštolov, v samom srdci rodiacej sa Cirkvi i Cirkvi všetkých čias. Veď Cirkev bola zhromaždená v hornej sieni vo večeradle s Máriou, Ježišovou matkou, a s jeho bratmi. Nemožno teda hovoriť o Cirkvi, ak v nej nie je prítomná Mária, Matka Pána, s jeho bratmi” (Kongregácia pre učenie viery, Communionis notio, 28.5.1992, č.19; porov. Chromácius Akvilejský, Sermo 30,1).

Spievajme teda náš hymnus chvály Márii, obrazu vykúpeného ľudstva, znameniu Cirkvi, ktorá žije vo viere a láske a anticipuje tak plnosť nebeského Jeruzalema. „Geniálny básnik svätý Efrém Sýrsky, nazývaný „lýra Ducha Svätého”, neúnavne ospevoval Pannu Máriu a zanechal dosiaľ živý ohlas celej tradície sýrskej Cirkvi” (Redemptoris Mater, 31). On načrtá Máriu ako Obraz krásy: „Ona je svätá v svojom tele, krásna v svojom duchu, čistá vo svojich myšlienkach, rýdza vo svojej inteligencii, dokonalá vo svojich citoch, čistá a pevná vo svojich predsavzatiach, nepoškvrnená vo svojom srdci, vynikajúca a plná čností” (Hymny na Pannu Máriu 1,4; ed. Th. J. Lamy, Hymni de B. Maria, Malines 1886, t. 2, col. 520). Tento obraz nech žiari uprostred každého cirkevného spoločenstva ako dokonalý odraz Krista a nech je znakom vyvýšeným medzi národmi ako „mesto postavené na návrší” a „lampa na svietniku, aby svietila všetkým” (porov. Mt 5,14-15).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 3/2001