SLOVO, EUCHARISTIA A ROZDELENIE KRESŤANOV

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 15. novembra 2000

V programe tohto Jubilejného roka nemohol chýbať rozmer ekumenického a medzináboženského dialógu, ako som už naznačil v Tertio Millennio adveniente (porov. body 53 a 55). Trinitárna a eucharistická línia, ktorú sme rozvíjali v predchádzajúcich katechézach, nás teraz privádza k zastaveniu sa pri tomto svahu, pričom berieme do úvahy predovšetkým problém znovunastolenia jednoty medzi kresťanmi. Robíme to vo svetle evanjeliovej rozpravy o emauzských učeníkoch (porov. Sk 24,13-35) a budeme pozorovať spôsob, akým dvaja učeníci, ktorí sa vzdialili od spoločenstva, boli hnaní, aby sa vydali na cestu späť a našli ho.

Dvaja učeníci sa obrátili chrbtom k miestu, kde bol Ježiš ukrižovaný, pretože táto udalosť bola pre nich krutým sklamaním. Z toho istého dôvodu sa vzdialili od ostatných učeníkov a obrátili sa, tak povediac, k individualizmu. „Zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo” (Lk 24,14) bez toho, žeby chápali zmysel. Nepochopili, že Ježiš zomrel, „aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti” (Jn 11,52). Videli len hrozne negatívny aspekt kríža, ktorý zmaril ich nádeje: „My sme dúfali, že on vykúpi Izrael” (Lk 24,21). Zmŕtvychvstalý Ježiš sa pripojil a šiel s nimi, „ale ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali” (Lk 24,16), pretože z duchovného hľadiska sa nachádzali v najtmavších temnotách. Ježiš sa teda usiluje s obdivuhodnou trpezlivosťou vrátiť ich do svetla viery prostredníctvom dlhej biblickej katechézy: „Počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo” (Lk 24,27). Ich srdce začalo horieť (porov. Lk 24, 32). Poprosili svojho tajomného spoločníka, aby zostal s nimi. „Keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. V tom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol” (Lk 24,30-31). Vďaka jasnému vysvetleniu Písma odišli z temnôt nepochopenia do svetla viery a stali sa schopnými poznať zmŕtvychvstalého Krista „pri lámaní chleba” (Lk 24,35).

Dôsledok tejto hlbokej zmeny bol podnet cestovať naspäť bez váhania a vrátiť sa do Jeruzalema, aby „tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi” (Lk 24,33). Cesta viery umožnila bratskú jednotu.

Spojitosť medzi vysvetľovaním Božieho slova a Eucharistiou sa ukazuje aj na inom mieste Nového zákona. Ján vo svojom evanjeliu vplieta toto slovo s Eucharistiou, keď nám v reči v Kafarnaume predstavuje Ježiša, ktorý pripomína dar manny na púšti a vykladá ho pomocou eucharistického kľúča (porov. Jn 6,32-58). V Jeruzalemskej cirkvi vytrvalé počúvanie didaché, čiže apoštolského učenia založeného na Božom slove, predchádzalo účasť na „lámaní chleba” (Sk 2,42).

Keď sa v Troade kresťania zhromaždili okolo Pavla na „lámanie chleba”, Lukáš uvádza, že sa v zhromaždení začalo dlhou rečou Apoštola (porov. Sk 20,7), iste pre oživenie viery, nádeje a lásky. Z tohto je jasné, že jednota vo viere je predchádzajúca podmienka na spoločnú účasť na Eucharistii.

V liturgii slova a Eucharistie, ako nám pripomína Druhý vatikánsky koncil, keď cituje svätého Jána Zlatoústeho (In Joh. hom. 46), „veriaci zjednotení s biskupom majú prístup k Bohu Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a zostúpením Ducha Svätého dosahujú spoločenstvo s najsvätejšou Trojicou, lebo „sa stali účastnými na božskej prirodzenosti” (2 Pt l ,4). A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách, buduje sa a vzrastá Božia Cirkev a koncelebráciou sa prejavuje ich spoločenstvo” (Unitatis redintegratio, 15). Toto spojivo s tajomstvom božskej jednoty teda plodí puto spoločenstva a lásky medzi tými, čo zasadli k jednému stolu Slova a Eucharistie. Jediný stôl je znakom a prejavom jednoty. „V dôsledku toho je eucharistické spoločenstvo nerozlučne späté s plným cirkevným spoločenstvom a na jeho viditeľné vyjadrenie” (Hľadanie jednoty Ekumenické direktórium, 129).

V tomto svetle chápeme, ako náukové rozdelenie, ktoré jestvuje medzi Kristovými učeníkmi zhromaždenými v rozličných cirkvách a v cirkevných spoločenstvách limituje plné sviatostné spoločenstvo. Krst je iste hlbokým koreňom základnej jednoty, ktorý spája kresťanov aj napriek ich rozdeleniu. Aj keď je účasť na tej istej Eucharistii vylúčená pre kresťanov ešte rozdelených, v osobitných prípadoch, ktoré uvádza Ekumenické direktórium, je možné zaviesť niektoré znaky účasti, ktoré vyjadrujú už jestvujúcu jednotu a smerujú k plnému spoločenstvu cirkví okolo Slova a Tela a Krvi Pána. Tak „pri výnimočných prípadoch a z dostatočného dôvodu biskup diecézy môže povoliť, aby člen niektorej inej cirkvi alebo cirkevného spoločenstva plnil službu lektora počas eucharistického slávenia katolíckej Cirkvi” (bod 133). Podobne „kedykoľvek si to vyžaduje potreba alebo skutočný duchovný úžitok to radí a ak je vylúčené nebezpečenstvo omylu alebo indiferentizmu”, je dovolená určitá reciprocita pri prijímaní sviatostí pokánia, Eucharistie a pomazania chorých medzi katolíkmi a východnými kresťanmi (porov. body 123-131).

Predsa však strom jednoty musí rásť až k plnému rozvinutiu, ako k tomu vyzval Kristus vo svojej veľkej modlitbe vo Večeradle, ktorá bola tu na začiatku prednesená (porov. Jn 17,20-26; UR 22). Obmedzenia v spoločnom prijímaní pred stolom Slova a Eucharistie sa musia zmeniť na výzvu na očistenie, dialóg a na ekumenickú cestu cirkví. Sú to obmedzenia, ktoré nám dávajú práve v slávení Eucharistie veľmi silne pociťovať ťarchu našich zranení a rozporov. Eucharistia je tak výzvou a provokáciou vloženou priamo do srdca Cirkvi, aby sme si intenzívne pripomínali krajnú Kristovu túžbu: „Aby všetci boli jedno” (Jn 17,11. 21).

Cirkev nesmie byť telom s rozdelenými a bolestivými údmi, ale živým a silným organizmom, ktorý kráča vpred posilňovaný božským chlebom, podľa predobrazu v Eliášovej ceste (porov. Kr 19,1-8) až k vrcholu definitívneho stretnutia sa s Bohom. Tam sa konečne naplní vízia Apokalypsy: „Videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha” (21, 2).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník X. č. 4/2000