EUCHARISTIA, SVIATOSŤ JEDNOTY

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 8. novembra 2000

„Sviatosť nábožnosti, znak jednoty, puto lásky!” Zvolanie svätého Augustína v jeho komentári na Jánovo evanjelium (In Johannis Evangelium,26,13) ideálne zhrňuje a syntetizuje slová, ktorými sa Pavol obracia na Korinťanov a ktoré sme práve počuli: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe” (1Kor 10,17). Eucharistia je sviatosť a zdroj cirkevnej jednoty. A to sa zdôrazňovalo už od počiatkov kresťanskej tradície práve na základe znaku chleba a vína. Tak sa Didaché, v spise napísanom na počiatku kresťanstva, tvrdí: „Ako bol tento chlieb rozptýlený po vrchoch a po zozbieraní sa spojil v jedno, tak nech sa zozbiera tvoja Cirkev od končín zeme do tvojho kráľovstva” (9, l).

Svätý Cyprián, biskup z Kartága, ako ohlas na tieto slová hovorí: „Tie isté Pánove obete kladú do svetla jednomyseľnosť kresťanov potvrdenú pevnou a nedeliteľnou láskou. Preto keď Pán nazýva svojím telom chlieb zložený v jednote z mnohých zŕn, označuje náš zjednotený ľud, ktorý on udržiava; a keď volá svojou krvou víno vytlačené z mnohých strapcov a bobúľ hrozna a zliatych dohromady, označuje podobne naše stádo zhromaždené spolu zo zjednoteného množstva” (Ep. ad Magnum, 6). Táto eucharistická symbolika vo vzťahu k jednote Cirkvi sa často vracia u Otcov a scholastických teológov. Tridentský koncil to zhrnul do náuky a učí, že náš Spasiteľ zanechal Eucharistiu svojej Cirkvi, ako symbol jej jednoty a lásky, v ktorej chcel mať dôverne spojených všetkých kresťanov; a preto je ona „symbolom jedného tela, ktorého je hlavou“ (Pavol VI., Mysteriumfidei: Ench. Vat.,2,424; porov. Trid. koncil, Decr. de SS. Eucharistia, proemium et c.2). Katechizmus katolíckej Cirkvi pôsobivo zhrňuje: „Tí, čo prijímajú Eucharistiu, sú užšie zjednotení s Kristom. Preto ich Kristus spája so všetkými veriacimi do jedného tela - Cirkvi” (KKC 1396).

Táto tradičná náuka je silne zakorenená v Písme. Pavol ju rozvíja už v citovanom úryvku z Prvého listu Korinťanom a vychádza zo základnej témy, z tej koinoníe, čiže zo spoločenstva, ktoré sa obnovuje medzi veriacim a Kristom v Eucharistii. „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou (koinonía) na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou (koinonia) na Kristovom tele?” (10,16). Táto účasť je presne opísaná v Jánovom evanjeliu ako mimoriadny vzťah „vnútornej vzájomnosti”: „on vo mne a ja v ňom”. Ježiš totiž vyhlasuje v kafarnaumskej synagóge: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom” (In 6,56).

Je to téma, ktorá bude zdôraznená v reči pri Poslednej večeri pomocou symbolu viniča: ratolesť je zelená a plodná, len keď zostáva v kmeni viniča, z ktorého prijíma miazgu a oporu (Mn 15, 1-7). Ináč je len suchým konárom určeným na oheň: „aut vitis aut ignis“ „alebo vinič alebo oheň", komentuje pádne svätý Augustín (In Johannis Evangelium 81,3). Tu sa vyznačuje jednota, spoločenstvo, ktoré sa uskutočňuje medzi veriacimi a Kristom prítomným v Eucharistii na základe toho princípu, ktorý Pavol formuluje takto: „Nemajú azda tí, čo jedia obety, účasť aj na oltári?” (l Kor 10,18). Táto účasť - koinonía „vertikálneho” typu spojujúca nás s božským tajomstvom, plodí súčasne účasť - koinonía, ktorú môžeme nazvať „horizontálnou", totiž cirkevnou, bratskou, schopnou zjednotiť do puta lásky všetkých, čo majú účasť pri tom istom stole. „My mnohí sme jedno telo - pripomína nám Pavol -, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe” ( lKor 10,17). V reči o Eucharistii Apoštol vopred kladie veľkú ekleziálnu úvahu, ktorú rozvinie v 12. kapitole toho istého Listu, keď bude hovoriť o Kristovom tele v jeho jednote a mnohosti. Aj slávny opis cirkvi v Jeruzaleme, ktorý podáva Lukáš v Skutkoch apoštolov, načíta túto bratskú jednotu alebo koninoníu tým, že ju spojuje s lámaním chleba, čiže so slávením Eucharistie (porov. Sk 2,42). Je to účasť, ktorá sa uskutočňuje v dejinnej konkrétnosti: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve (koinonía) na lámaní chleba a na modlitbách... Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné” (Sk 2,42. 44).

Zrádza sa preto tento hlboký význam Eucharistie, ak sa slávi bez toho, že by sa nepočítalo s požiadavkami lásky a spoločenstva. Pavol je prísny voči Korinťanom preto, že ich zhromaždenie „nie je požívanie Pánovej večere” ( lKor 11,20), a to kvôli rozdeleniam, nespravodlivostiam, egoizmom. V takomto prípade Eucharistia už nie je agapé, to jest výrazom a prameňom lásky. A kto sa zúčastňuje nehodne, bez toho, že by rozvíjal bratskú lásku, „ten si je a pije odsúdenie” ( lKor 11,29). „Ak totiž kresťanský život spočíva v plnení najväčšieho prikázania, čiže v láske k Bohu a k blížnemu, táto láska nachádza svoj prameň práve v tej Najsvätejšej sviatosti, ktorá sa bežne nazýva Sviatosťou lásky” (Dominicae coenae,5). Eucharistia túto lásku pripomína, sprítomňuje a robí ju plodnou.

Prijmime, teda, výzvu biskupa a mučeníka Ignáca, ktorou povzbudil k jednote veriacich z Filadelfie v Malej Ázii: „Je len jedno telo nášho Pána Ježiša Krista, je len jeden kalich jednoty jeho krvi, iba jeden oltár, ako je jeden biskup” (Ep. ad Philadelphenses, 4).

„A všetkých, ktorí sa živíme telom a krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým, aby sme boli v Kristovi jedno telo a jeden duch” (Tretia eucharistická modlitba).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník X. č. 4/2000