EUCHARISTIA, HOSTINA SPOLOČENSTVA S BOHOM

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 18. októbra 2000

„Stali sme sa Kristom. Ak je totiž on hlavou a my jeho údy, celý človek je on a my” (Augustín, Tractatus in 10. 21, 8). Tieto odvážne slová svätého Augustína vyvyšujú dôverné spoločenstvo, ktoré sa v tajomstve Cirkvi vytvára medzi Bohom a človekom, spoločenstvo, ktoré na našej historickej ceste nachádza svoje najvyššie znamenie v Eucharistii. Príkazy: „Vezmite a jedzte... Pite... (Mt 26,26-27), ktorými sa Ježiš obracia na svojich učeníkov v onej hornej miestnosti jeruzalemského domu v posledný večer svojho pozemského života (porov. Mk 14,15), sú plné významu. Už symbolická univerzálna hodnota hostiny prinesenej v chlebe a víne (porov. Iz 25, 6), odkazuje na spoločenstvo a intimitu. Ďalšie ešte výraznejšie prvky vyzdvihujú Eucharistiu ako hostinu priateľstva a zmluvy s Bohom. Ona je totiž - ako pripomína Katechizmus katolíckej Cirkvi „súčasne neoddeliteľnou obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a krvi” (KKC 1382).

Ako v Starom zákone pohyblivú svätyňu na púšti volali „stánkom schôdzky”, čiže stretnutia Boha so svojím ľudom a bratmi vo viere medzi sebou, dávna kresťanská tradícia eucharistické slávenie volala „synaxis", čiže „zhromaždenie”. „V nej sa odhaľuje hĺbka povahy Cirkvi, spoločenstva povolaných na synaxis, aby slávili dar toho, ktorý je obetujúcim i obetou: oni tým, že majú účasť na svätých tajomstvách, stávajú sa Kristovými „pokrvnými príbuznými” a anticipujú tak skúsenosť zbožštenia v nerozlučnom zväzku, ktorý spája v Kristovi božskú a ľudskú prirodzenosť” (Orientale lumen, 10).

Ak chceme prehĺbiť pôvodný zmysel tohto tajomstva spoločenstva medzi Bohom a veriacimi, musíme sa vrátiť k Ježišovým slovám pri Poslednej večeri. Ony odkazujú na biblickú kategóriu „zmluvy", vyvolanej práve spojitosťou Kristovej krvi s obetnou krvou vyliatou na Sinaji: „Toto je moja krv novej zmluvy” (Mk 14,24). Mojžiš vyhlásil: „Toto je krv zmluvy” (Ex 24,8). Zmluva, ktorá na Sinaji spojovala Izrael s Pánom putom krvi, predpovedala novú zmluvu, od ktorej sa odvodzuje - aby sme použili výraz gréckych Otcov - pokrvné príbuzenstvo medzi Kristom a veriacimi (porov. Cyril Alexandrijský, In Johannis Evangelium XI; Ján Chryzostom, In Matthaeum hom, LXXXII, 5).

Je to predovšetkým jánovská a pavlovská teológia, ktorá vyvyšuje zjednotenie veriaceho s Kristom. V reči v kafarnaumskej synagóge Ježiš výslovne hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky” (Jn 6,51). Celý text tejto reči je zameraný na to, aby zdôraznil životné zjednotenie, ktoré sa stanovuje vo viere medzi Kristom, chlebom života, a medzi tým, kto z neho je. Osobitne sa to prejavuje v typickom gréckom slove štvrtého evanjelia, ktoré označuje mystickú intimitu medzi Kristom a učeníkom výrazom ménein - „zostať, prebývať". „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom" (Jn 6,56; porov. 15,4-9).

Grécke slovo „zjednotenia” koinonía vystupuje potom v úvahe Prvého listu Korinťanom, kde Pavol hovorí o modloslužobných obetných hostinách, ktoré označuje ako „stôl zlých duchov” (10,21) a vyslovuje zdravý princíp pre všetky obete: „Tí, čo jedia obety, majú účasť aj na oltári (10,18). Z tohto princípu Apoštol robí pozitívnu a skvelú aplikáciu vo vzťahu k Eucharistii: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou (koinonía) na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou (koinonía) na Kristovom tele? ...Všetci máme podiel na jednom chlebe” (10,16-17). Účasť na Eucharistii, sviatosti novej zmluvy, je potom vrcholom pripodobnenia sa Kristovi, prameňu večného života, princípom a jadrom obetovania seba samého” (Veritatis splendor, 21).

Toto zjednotenie teda plodí vnútornú transformáciu veriaceho. Svätý Cyril Alexandrijský pôsobivým spôsobom opisuje túto udalosť, keď ukazuje jej odraz v živote a v dejinách: „Kristus nás pretvára podľa svojho obrazu tým spôsobom, že rysy jeho božskej prirodzenosti sa v nás odrážajú ako posvätenie, spravodlivosť a dobrý život zhodný s čnosťou. Krása tohto obrazu žiari v nás, že sme v Kristovi, keď sa javíme ako ľudia dobrí v skutkoch” (Tractatus ad Tiberium Diaconum sociosque, II, Responsiones ad Tiberium Diaconum sociosque, in In divi Johannis Evanjelium, vol III, Bruxelles 1965, p. 590). „Kresťan účasťou na obete kríža má spoločenstvo na láske Krista, ktorý sa darúva, a je schopným a povinným prežívať túto samu lásku vo všetkom svojom správaní a v životných vzťahoch. V morálnom živote sa zjavuje a uskutočňuje kráľovská služba kresťana” (Veritatis splendor; 107). Taká kráľovská služba má svoje korene v krste a svoj rozkvet v eucharistickom prijímaní. Cesta svätosti, lásky, pravdy je teda pre svet zjavením našej božskej intimity, ktorá sa uskutočňuje v eucharistickej hostine.

Dovoľme, aby naša túžba po božskom živote ponúknutého Kristom bola vyjadrená vrelými výrazmi veľkého teológa arménskej cirkvi Gregora z Nareku (10. stor.): „Túžim vždy nie po jeho daroch, ale po Darcovi. Nie je to sláva, po čom túžim, ale Oslávený, ktorého chcem objať... Nie je to odpočinok, čo hľadám, ale tvár toho, ktorý dáva odpočinok a ktorého prosebne vzývam. Nie je to svadobná hostina, ale je to túžba po Ženíchovi, po ktorom sa mi cnie.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník X. č. 4/2000