EUCHARISTIA AKO OBETA CHVÁLY

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 11. októbra 2000

„Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože, Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu.” Toto vyhlásenie trinitárnej chvály spečaťuje v každom eucharistickom slávení modlitbu kánona. Eucharistia je totiž dokonalou „obetou chvály”, najvyššou oslavou, ktorá stúpa zo zeme k nebu, „zdrojom a vrcholom celého kresťanského života, (v ktorej Božie deti) prinášajú (Otcovi) božskú žertvu a s ňou seba samých” (LG 11). V Novom zákone nás List Hebrejom učí, že kresťanská liturgia je obetou, ktorú prináša „veľkňaz: svätý, nevinný, nepoškvrnený, oddelený od hriešnikov, povýšený nad nebesia, ktorý to urobil raz a navždy, keď obetoval seba samého” (porov. Hebr 7,26-27). „Skrze neho ustavične prinášajme Bohu obetu chvály” (Hebr 13,15). Chceme dnes v krátkosti pripomenúť dve témy obety a chvály, ktoré sa stretávajú v Eucharistii, ktorá je sacrificium laudis.

V Eucharistii sa aktualizuje predovšetkým Kristova obeta. Ježiš je reálne prítomný pod podobami chleba a vína, ako nás sám uisťuje. „Toto je moje telo ... Toto je moja krv” (Mt 26, 26-28). Ale Kristus prítomný v Eucharistii je Kristus už oslávený, ktorý na Veľký piatok obetoval sám seba na kríži. To je to, čo zdôrazňujú jeho slová prednesené nad kalichom s vínom: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých” (Mt 26,28; porov. Mk 14,24; Lk 22,20). Keď skúmame tieto slová vo svetle jej biblickej jemnokresby, vychádzajú na povrch dva významné odkazy. Prvý sa zakladá na výraze „vyliata krv”, ktorý, ako dosvedčuje biblická reč (porov. Gn 9,6), je synonymom násilnej smrti. Druhý odkaz spočíva na upresnení „za mnohých”, ktorý sa vzťahuje na tých, za ktorých je táto krv vyliata. Táto narážka nás privádza k textu zásadnému pre kresťanské čítanie Písma, k štvrtému Izaiášovmu spevu: svojou obetou, tým, že „vydal na smrť svoj život”, Boží Služobník „niesol hriechy mnohých” (Iz 53, 12; porov. Hebr 9,28; 1Pt 2,24).

Tá istá obetná a vykupiteľská dimenzia sa vyjadruje v Ježišových slovách nad chlebom pri Poslednej večeri tak, ako nám ich podľa tradície podávajú Lukáš a Pavol: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás” (Lk 22,19; porov. 1Kor 11,24). Aj v tomto prípade ide o poukaz na obetné sebadarovanie Pánovho Služobníka podľa už uvedeného Izaiášovho úryvku: On „vydal na smrť svoj život..; niesol hriechy mnohých a prosil za hriešnikov”. „Eucharistia je predovšetkým obeta: obeta vykúpenia a teda zároveň aj obeta Novej zmluvy, ako to veríme a ako to otvorene vyznávajú aj Východné cirkvi. Dnešná obeta - tvrdí od vekov Grécka cirkev (na Carihradskej synode proti Soterikovi v rokoch 1156-1157) - je taká istá ako tá, ktorú obetovalo jednorodené vtelené Božie Slovo; ono ju obetuje dnes ako vtedy, lebo je to tá istá a jediná obeta” (apošt. list Dominicae Cenae, 9).

Eucharistia ako obeta Novej zmluvy sa javí ako rozvinutie a doplnenie zmluvy slávenej na Sinaji, keď Mojžiš vylial polovicu krvi obetných zvierat na oltár - symbol Boha, a polovicu na zhromaždenie synov Izraela (porov. Ex 24,5-8). Táto „krv zmluvy” dôverne zjednotila Boha i človeka putom solidarity. Eucharistiou sa dôvernosť stáva úplnou, objatie Boha a človeka dosahuje svoj vrchol. Je to vyplnenie tej „novej zmluvy”, ktorú predpovedal Jeremiáš (porov. 31,31-34): je to zmluva v duchu a srdci, ktorú velebí List Hebrejom tým, že vychádza z prorokovej predpovede a spája ju s jedinou a definitívnou Kristovou obetou (porov. Hebr 10, 14-17).

Z tohto hľadiska môžeme osvetliť druhé tvrdenie: Eucharistia je obetou chvály. Tým, že je podstatne orientovaná na plnosť spoločenstva medzi Bohom a človekom, „eucharistická obeta je zdrojom a vrcholom všetkej úcty Cirkvi a celého kresťanského života. Veriaci sa vtedy plnšie zúčastňujú na obete vďakyvzdania, zmierenia, prosby a chvály, keď nielen obetujú Otcovi z celého srdca obetný dar a v ňom spolu s kňazom seba samých, ale keď tento obetný dar aj vo sviatosti prijímajú”. (Posv. kongregácia obradov, Eucharisticum Mysterium, n. 3e).

Ako hovorí sám termín vo svojom gréckom pôvode, Eucharistia je „vzdávanie vďaky”; v nej Boží Syn zjednocuje so sebou vykúpené ľudstvo vo speve úkonu vďaky a chvály. Pripomeňme si, že hebrejské slovo todah, preložené ako „chvála” znamená aj „vzdávanie vďaky”. Obeta chvály bola obetou vzdávania vďaky (porov. Ž50,14.23). Pri Poslednej večeri Ježiš, aby ustanovil Eucharistiu, vzdával vďaky Otcovi (porov. Mt 26,26-27 a paralely); toto je pôvod názvu tejto sviatosti.

„V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie” (KKC 1359). Tým, že sa spojuje s Kristovou obetou, Cirkev dáva v Eucharistii hlas k chvále celého stvorenia. Tomu musí zodpovedať úsilie každého veriaceho: priniesť svoj život, svoje „telo” - ako hovorí Pavol - ako „živú, svätú, Bohu milú obetu” (Rim 12, 1) v plnom spoločenstve s Kristom. Týmto spôsobom sa spojuje v jeden život Boh a človek, Kristus za všetkých ukrižovaný a zmŕtvychvstalý a učeník povolaný, aby sa mu celkom daroval.

Toto dôverné spoločenstvo lásky ospevuje francúzsky básnik Paul Claudel, ktorý vkladá Kristovi do úst tieto slová: „Poď so mnou, kde Som Ja, v tebe samom / a dám ti kľúč života. / Tam, kde Ja Som, tam od večnosti -je tajomstvo tvojho vzniku... (...) Kde sú tvoje ruky, ktoré by neboli moje? / A tvoje nohy, ktoré by neboli pribité na ten istý kríž? / Ja som zomrel a vstal raz navždy! / Sme si jeden druhému blízki / (...). Ako to urobiť, aby si sa odlúčil odo mňa bez toho, / žeby si mi nerozorval srdce?” (La Messe - la-bas).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník X. č. 4/2000