EUCHARISTIA – PAMIATKA NA „OBDIVUHODNÉ BOŽIE SKUTKY"

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 4. októbra 2000

Medzi mnohými aspektmi Eucharistie jasne sa vyníma aspekt „pamiatky”, čo má vzťah k biblickej téme prvoradej dôležitosti. Napríklad v Knihe Exodus čítame: „Boh si spomenul na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom” (Ex 2,24). V Deuteronómiu sa naopak hovorí: „Pamätaj na Pána, svojho Boha” (Dt 8,18). „Pamätaj na to, čo Pán, tvoj Boh, urobil.“ (Dt 7,18). V Biblii sa spomienka na Boha a spomienka na človeka preplietajú a tvoria základnú zložku života Božieho ľudu. Nejde len o jednoduchú pripomienku na minulosť, ktorá už vyhasla, teda o zikkarôn, čo je spomienka. Toto „nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi” (KKC 1363). Pamiatka pripomína záväzok zmluvy, ktorá nič nestráca: „Pán na nás pamätá a žehná nás” (Ž 115,12).

Biblická viera teda zahŕňa účinnú pripomienku obdivuhodných skutkov spásy. Tie sa vyznávajú vo „Veľkom Aleluja” v Žalme 136, ktorý po ohlásení stvorenia a spásy ponúknutej Izraelu v Exode uzaviera: On pamätal na nás v našom ponížení, lebo jeho milosrdenstvo je večné. ... Oslobodil nás ... On dáva pokrm každému stvoreniu, lebo jeho milosrdenstvo je večné" (Ž 136, 23-25). Podobné slová nájdeme v evanjeliu na perách Márie a Zachariáša:

„Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo. Pamätá na svoju svätú zmluvu” (Lk 1, 54, 72).

V Starom zákone „pamiatka” naozajstných Božích skutkov v dejinách bola veľkonočná liturgia Exodu: zakaždým, keď izraelský ľud slávil Paschu, Boh mu ponúkol účinným spôsobom dar slobody a spásy. Vo veľkonočnom obrade sa teda krížili dve spomienky, jedna božská, druhá ľudská, to jest spasiteľná milosť a vďačná viera: „Tento deň bude pre vás pamätný a budete ho sláviť ako sviatok Pána ... A nech je to znamením na tvojej ruke a znakom medzi tvojimi očami, aby bol v tvojich ústach Pánov zákon, lebo Pán ťa mocnou rukou vyviedol z Egypta” (Ex 12,14; 13,9). V sile tejto udalosti, ako tvrdil jeden hebrejský filozof, Izrael bude vždy „spoločenstvo založené na pamiatke” (M. Buber).

Prelínanie spomienky na Boha a spomienky na človeka je aj centrom Eucharistie, ktorá je naozaj „pamiatkou” kresťanskej Paschy. Anamnéza, to je úkon pamiatky, to je totiž srdce slávenia: Kristova obeta, jedinečná udalosť, uskutočnená ef' hapax, čiže „raz navždy” (Hebr 7, 27; 9,12. 26; 10,12), vylieva svoju spasiteľnú prítomnosť v čase a v priestore ľudských dejín. To je vyjadrené v záverečnom imperatíve, ktorý Lukáš a Pavol uvádzajú v rozprave o Poslednej večeri: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku ... Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku” (1Kor 11, 24-25; porov. Lk 22,19). Minulosť „tela vydaného za nás” na kríži sa predstavuje ako živá dnes a ,ako vysvetľuje Pavol, otvára sa budúcnosti záverečného vykúpenia: „Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde” (1Kor 11, 26). Eucharistia je teda pamiatka Kristovej smrti, ale aj prítomnosť jeho obety a anticipáciou jeho slávneho príchodu. Je sviatosťou trvalej spasiteľnej blízkosti Pána, ktorý vstal z mŕtvych, v dejinách. Preto takto možno chápať Pavlovo povzbudenie Timotejovi: „Pamätaj na to, že Ježiš Kristus, z Dávidovho rodu, bol vzkriesený z mŕtvych” (2Tim 2,8). Táto pamiatka žije a pôsobí osobitným spôsobom v Eucharistii.

Evanjelista Ján nám vysvetľuje hlboký zmysel „pamiatky” Kristových slov a skutkov. V súvislosti s Ježišovým gestom, ktorý čistí chrám od obchodníkov a oznamuje, že chrám bude zborený a za tri dni bude znovu postavený, poznamenáva: „Keď vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš” (Jn 2,22). Táto spomienka, ktorá rodí a živí vieru, je dielom Ducha Svätého, „ktorého pošle Otec” v Kristovom „mene”: On „vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal” (Jn 14,26). To je teda účinná spomienka: spomienka vnútorná, ktorá vedie k pochopeniu Božieho slova, a spomienka sviatostná, ktorá sa uskutočňuje v Eucharistii. Sú to dve skutočnosti spásy, ktoré Lukáš spojil v skvelom rozprávaní o emauzských učeníkoch, ktoré sprevádza vysvetľovanie Písma a „lámanie chleba” (porov. Lk 24,13-35).

„Pripomenúť” teda znamená „znova vložiť do srdca” v pamäti a v cite, ale znamená to aj sláviť prítomnosť. „Eucharistia, pravá pamiatka Kristovho veľkonočného tajomstva, je schopná udržiavať v nás pamiatku na jeho lásku. Ona je preto tajomstvom bdelosti Cirkvi: ináč by totiž bolo veľmi ľahké bez božskej účinnosti tohto trvalého a presladkého volania, bez prenikavej sily tohto pohľadu jej ženícha, upreného na ňu, upadnúť do zabudnutia, necitlivosti, nevery” (Apošt. list Patres Ecclesiae,II: Ench. Vat., 7,33). Toto volanie na bdelosť robí naše eucharistické liturgie otvorenými pre plný príchod Pána, pre zjavenie sa nebeského Jeruzalema. V Eucharistii kresťan živí nádej na konečné stretnutie sa s Pánom.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník X. č. 4/2000