EUCHARISTIA - NAJVYŠŠIE SLÁVENIE „SLÁVY”

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 27. septembra 2000

Podľa smerníc uvedených v Tertio millennio adveniente tento Jubilejný rok, slávne slávenie Vtelenia, má byť „intenzívne eucharistickým” (TMA 55). Preto keď sme upreli pohľad na slávu Trojice, ktorá žiari na cestu človeka, začíname katechézu o veľkom a zároveň pokornom slávení Božej slávy, ktorou je Eucharistia. Veľkom preto, lebo je základným vyjadrením Kristovej prítomnosti medzi nami „po všetky dni až do skončenia sveta (Mt 28, 20); pokornom preto, lebo je zverená jednoduchým a každodenným znakom chleba a vína, bežnému pokrmu a nápoju v Ježišovej zemi a v mnohých iných krajinách. V tejto každodennosti pokrmu Eucharistia uvádza nielen sľub, ale aj „záloh” budúcej slávy: „dostávame závdavok budúcej slávy” (svätý Tomáš Akvinský, Ofícium sviatku Kristovho tela). Aby sme uchopili veľkosť eucharistického tajomstva, chceme dnes uvažovať o téme Božej slávy a Božieho pôsobenia vo svete, ktoré sa prejavuje jednak vo veľkých udalostiach spásy a jednak pod skromnými znakmi, ktoré môže vnímať len oko viery.

V Starom zákone sa hebrejským slovom kabôd označuje odhalenie božskej slávy a Božia prítomnosť v dejinách a vo stvorení. Pánova sláva žiari na vrcholku Sinaja, miesta zjavenia Božieho slova (porov. Ex 24,16). Je prítomná na posvätnom stánku a v liturgii Božieho ľudu putujúceho na púšti (porov. Lv 9,23). Vládne v chráme, príbytku, kde, ako hovorí žalmista, „je stánok tvojej slávy” (Ž 26,8). Zahaľuje ako svetelný plášť (porov. Iz 60,1) všetok vyvolený ľud. Sám Pavol si je vedomý, že „Izraeliti majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy . . ' (Rim 9,4).

Táto božská sláva, ktorá sa osobitným spôsobom zjavuje na Izraeli, je prítomná v celom vesmíre, ako to pocítil prorok Izaiáš vo chvíli svojho povolania, keď serafíni volali: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy” (Iz 6,3). Ba Pán zjavuje svoju slávu všetkým národom, ako čítame v Žaltári: „Jeho slávu vidia všetky národy” (Ž 97, 6). Zažíhanie sa svetla slávy je teda univerzálne a celé ľudstvo môže skrze ne objaviť Božiu prítomnosť v kozme.

Toto odhalenie sa napĺňa predovšetkým v Kristovi, pretože „on je odblesk Božej slávy” (Hebr 1,3). Je ním aj skrze svoje skutky, ako svedčí evanjelista Ján v súvislosti so znamením v Káne: Kristus „zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho" (Jn 2,11). On vyžaruje Božiu slávu aj skrze svoje slovo, ktoré je božským slovom: „Dal som im tvoje slovo,” hovorí Ježiš Otcovi, „Slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im” (Jn 17, 14. 22). Ešte radikálnejšie zjavuje Kristus Božiu slávu skrze svoje ľudstvo vzaté vo Vtelení: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy” (Jn 1,14).

Pozemské zjavenie Božej slávy dosahuje svoj vrchol na Veľkú noc; hovorí sa o nej predovšetkým v Jánových a Pavlových spisoch, v ktorých sa o nej hovorí ako o oslávení Krista po pravici Otca (porov. Jn 12, 13; 13, 31; 17, l; Flp 2, 6-11; Kol 3, l; 1 Tim 3,16). A veľkonočné tajomstvo, výraz o „dokonalom oslávení Boha” (SC 7) sa zvečňuje v eucharistickej obete, pamiatke smrti a zmŕtvychvstania, ktorú Kristus zveril Cirkvi, svojej milovanej neveste (porov. SC 47). Príkazom „Toto robte na moju pamiatku” (Lk 22,19) Ježiš zaisťuje prítomnosť veľkonočnej slávy prostredníctvom eucharistických slávení, ktoré sprevádzajú tok dejín ľudstva. „Prostredníctvom svätej Eucharistie sa udalosť Kristovej Veľkej noci rozširuje na celú Cirkev Prijímaním Kristovho tela a krvi veriaci rastú v tajomnom zbožstení, ktoré vďaka Duchu Svätému dáva im prebývať v Synovi ako deti Otca” (Ján Pavol II. a Moran Mar Ignatius Zakka I Iwas, Spoločné prehlásenie 23. 6. 1984, n. 6: EV 9, 842).

Je nepochybné, že najvyššie slávenie Božej slávy máme dnes v liturgii. „Pretože Kristova smrť na kríži a jeho vzkriesenie tvoria obsah každodenného života Cirkvi a záloh samej večnej Veľkej noci, hlavnou úlohou liturgie je uviesť nás na veľkonočnú cestu otvorenú Kristom, v ktorej sa smrť prijíma ako podmienka vstupu do života” (apoštolský list Vicesimus quintus annus, 6). A táto úloha sa vykonáva predovšetkým skrze liturgické slávenie, ktoré sprítomňuje Kristovu Paschu a sprostredkuje jej silu veriacim. Takto je kresťanský kult najživším vyjadrením stretnutia uprostred Božej slávy a oslávenia, ktoré stúpa z perí a srdca človeka. „Pánovej sláve, ktorá napĺňa príbytok” chrámu svojou žiarivou prítomnosťou (porov. Ex 40, 34), musí zodpovedať naša „oslava Pána so šľachetným srdcom” (Sir 35,7).

Ako pripomína svätý Pavol, máme oslavovať Boha aj v našom tele, to jest v celej svojej existencii, pretože naše telo je chrám Ducha, ktorý je v nás (porov. 1Kor 6, 19- 20). V tomto svetle môžeme hovoriť aj o kozmickej oslave Božej slávy. Stvorený svet „často ešte zdeformovaný egoizmom a chamtivosťou,” má v sebe „eucharistickú potencialitu”: „je určený, aby bol vzatý do Pánovej Eucharistie v jeho Pasche prítomnej v oltárnej obete” (Orientale

lumen, 11). Na vznášajúcu sa Pánovu slávu, ktorá je „nad nebesia” (Ž 113,4) a ožaruje celý svet odpovedá teda v harmonickom kontrapunkte zborová chvála stvorenia tak, „aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista. Jemu sláva a vláda na veky vekov. Amen” (1 Pt 4,11). 

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník X. č. 4/2000