DAR ODPUSTKOV - sv. Ján Pavol II.

 

DAR ODPUSTKOV

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 29. septembra 1999.

 

V úzkom spojení so sviatosťou pokánia sa našej úvahe predstavuje téma, ktorá má osobitnú súvislosť so slávením Jubilea: mám na mysli dar odpustkov, ktorý sa nám ponúka v Jubilejnom roku v osobitne hojnej miere, ako o tom možno čítať v bule Incarnationis mysterium a v pripojených smerniciach Apoštolskej penitenciárie.

Ide o delikátnu tému, v ktorej nechýba historické nepochopenie a ktorá sa negatívne odráža aj v samom spoločenstve medzi kresťanmi. V súčasnom ekumenickom kontexte Cirkev upozorňuje na požiadavku, aby táto prastará prax, vnímaná ako významný výraz Božieho milosrdenstva, bola dobre chápaná a prijatá. No skúsenosť dosvedčuje, ako sa na odpustky občas nalepili povrchné postoje, ktoré napokon znehodnotili Boží dar a vrhli tieň na samu pravdu a hodnoty predkladané v učení Cirkvi.

Východiskovým bodom pre pochopenie odpustkov je hojnosť Božieho milosrdenstva zjavená na Kristovom kríži. Ukrižovaný Ježiš je tým veľkým „odpustkom”, ktorý Otec ponúkol ľudstvu skrze odpustenie hriechov a možnosť synovského života (porov. Jn l ,12-13) v Duchu Svätom (porov. Gal 4, 6; Rim 5, 5; 8, 15-16).

Tento dar však - podľa logiky zmluvy, ktorá je srdcom celého plánu spásy - nemôže sa k nám dostať bez nášho prijatia a našej spolupráce.

Vo svetle tohto princípu nie je ťažké pochopiť, že zmierenie s Bohom, aj keď sa zakladá na nezaslúženom a hojnom dare milosrdenstva, zahrňuje zároveň namáhavý proces, do ktorého sa zapája človek osobným úsilím a Cirkev svojou sviatostnou úlohou. Aby nám boli odpustené hriechy spáchané po krste, táto cesta má svoj stred vo sviatosti pokánia, ale sa rozvíja aj po jej slávení. Človek sa totiž musí postupne uzdravovať vzhľadom na negatívne dôsledky; ktoré v ňom hriech spôsobil (a ktoré teologická tradícia volá „tresty” a „pozostatky" hriechu).

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že hovoriť o treste po sviatostnom odpustení nie je celkom vhodné. Starý zákon nám však ukazuje, že podstúpiť nápravný trest po odpustení hriechov je normálne. Boh, ktorý seba samého označil, že je „Boh milosrdný a láskavý... odpúšťa neprávosť, zločiny a hriechy”, dodáva, že „nič nenechá nepotrestané” (Ex 34, 6-7). V Druhej knihe Samuelovej kráľ Dávid po pokornom vyznaní ťažkého hriechu dostáva od Boha odpustenie (porov. 2 Sam 12, 13), ale nie zrušenie ohláseného trestu (porov. tamže 12,11; 16, 21). Božia otcovská láska nevylučuje trest, aj keď je tento trest vždy chápaný v súvislosti s milosrdnou spravodlivosťou, ktorá napráva porušený poriadok v záujme dobra každého človeka (porov. Hebr 12, 4-11).

V tejto súvislosti časný trest vyjadruje stav utrpenia toho, kto sa síce zmieril s Bohom, ale je ešte poznačený „pozostatkami” hriechu, ktoré mu bránia otvoriť sa milosti úplne. Práve z hľadiska úplného uzdravenia je hriešnik povolaný, aby podstúpil cestu očisťovania až k plnosti lásky.

Na tejto ceste vychádza Božie milosrdenstvo v ústrety s osobitnou pomocou. Samotný časný trest plní úlohu „lieku" v miere, v akej ho človek nechá pôsobiť na svojom úplnom obrátení. Toto je aj význam zadosťučinenia, ktoré sa vyžaduje vo sviatosti pokánia. Zmysel odpustkov treba chápať v tomto horizonte úplnej obnovy človeka silou milosti Krista Vykupiteľa skrze službu Cirkvi. Odpustky majú svoj historický pôvod vo vedomí starovekej Cirkvi, že môže vyjadrovať Božie milosrdenstvo tým, že zmierňuje kánonické pokánie uložené po sviatostnom odpustení hriechov. Toto zmiernenie sa vždy meralo záväzkami, osobnými alebo spoločnými, ktoré prebrali zástupným spôsobom „liečebnú” funkciu trestu.

Teraz môžeme pochopiť, že odpustky sa chápu ako „odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia svojou mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých" (Enchiridion indulgentiarum, Normae de indulgentiis, Libreria Editrice Vaticana 1999, s. 21; porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi 1471).

Jestvuje teda poklad Cirkvi, ktorý sa „rozdeľuje” skrze odpustky. Toto „rozdeľovanie” sa nechápe ako druh automatického prenosu, akoby išlo o „veci”. Je to skôr vyjadrenie plnej dôvery Cirkvi, že ju Otec vypočuje, keď vzhľadom na Kristove zásluhy a skrze jeho dar aj vzhľadom na zásluhy Panny Márie a svätých žiada o zmiernenie alebo zrušenie bolestného aspektu trestu a rozvíja tak ich liečivý význam skrze iné cesty milosti. V nevyčerpateľnom tajomstve Božej múdrosti tento dar príhovoru môže byť dobrodením aj pre zosnulých veriacich, ktorí z neho dostávajú plody spôsobom vlastným ich stavu.

Vidíme teda, že odpustky sú ďaleko od toho, aby boli nejakým druhom „zľavy” zo záväzku obrátenia, sú skôr pomocou, aby úloha obrátenia bola rýchlejšia, veľkodušnejšia a radikálnejšia. To je aj požiadavka z hľadiska duchovného stavu potrebného na získanie úplných odpustkov, totiž vylúčenie ,akejkoľvek záľuby k akémukoľvek hriechu, aj k ľahkému” (Enchiridion indulgentiarum, s. 25).

Mýlil by sa teda, kto by si myslel, že môže získať tento dar jednoduchým splnením niektorých vonkajších podmienok. Tie sa skôr vyžadujú ako výraz a podpora cesty obrátenia. Ukazujú predovšetkým vieru v hojnosť Božieho milosrdenstva a v obdivuhodnú skutočnosť spoločenstva, ktorú Kristus vytvoril, keď sa nerozlučne zjednotil s Cirkvou ako svojím telom a svojou nevestou.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IX. č. 4/1999

Katechezy: 
Súvisiace: