ZMIERENIE S BOHOM A BRATMI

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 22. septembra 1999.

Pokračujúc v úvahe o sviatosti pokánia chceme dnes prehĺbiť jednu dimenziu, ktorá ju vnútorne charakterizuje: zmierenie. Tento aspekt sviatosti vystupuje ako protilátka a liek vzhľadom na zraňujúcu povahu, ktorá je vlastná hriechu. Hriechom sa človek nielenže vzďaľuje od Boha, ale do svojho vnútra i do vzťahov s bratmi zasieva semeno rozdelenia. Nastúpenie návratu k Bohu zahŕňa preto aj znovuobnovenie jednoty porušenej hriechom.

Zmierenie je darom Otca. Iba on ho môže spôsobiť. Je teda predovšetkým výzvou, ktorá prichádza zhora: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom" (2 Kor 5,20). Ako nám Ježiš vysvetľuje v podobenstve o milosrdnom otcovi (porov. Lk 15, 11-32), odpustiť a zmieriť sa s márnotratným synom je preňho sviatok. Otec v tejto časti evanjelia - rovnako ako aj v iných častiach - nielenže ponúka odpustenie a zmierenie, ale zároveň ukazuje, akým zdrojom radosti sú pre všetkých tieto dary.

Pre Nový zákon je príznačná väzba medzi Božím otcovstvom a slávnostnou radosťou hostiny. Božie kráľovstvo sa prirovnáva k radostnej hostine, na ktorú nás pozýva sám Otec (porov. Mt 8, 11 ; 22, 4; 26, 29). Naplnenie celých dejín spásy sa navyše vyjadruje obrazom hostiny, ktorú pripravil Otec pre Baránkovu svadbu (porov. Zjv 19,6-9). Práve v Kristovi, bezúhonnom Baránkovi, obetovanom za naše hriechy (porov. 1 Pt 1,19; Sk 5,6; 12,11) sa sústreďuje zmierenie, ktoré vychádza z Otca. Ježiš Kristus je nielen Zmieriteľ, ale aj samotným Zmierením. Ako učí svätý Pavol, to, že sa stávame novým stvorením, obnoveným Duchom Svätým, „to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia. Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy” (2 Kor 5, 18-19).

Práve skrze tajomstvo kríža nášho Pána Ježiša Krista je prekonaná dráma rozdelenia, ktoré existuje medzi Bohom a človekom. Otcovo nekonečné milosrdenstvo preniká skrze veľkonočné udalosti do najtmavších kútov zla v človeku. Tu sa uskutočňuje pôsobenie milosti, ktorá, ak je prijatá s dobrovoľným súhlasom, privádza k vychutnaniu sladkosti úplného zmierenia.

Priepasť bolesti a zrieknutie sa Krista sa tak premieňa na nevyčerpateľný prameň zľutovnej uzmierujúcej lásky. Vykupiteľ znova vyznačuje cestu návratu k Otcovi, ktorý dovoľuje znova zakúsiť stratený synovský vzťah a dáva ľudskej bytosti silu nevyhnutnú na to, aby zachovala toto hlboké spojenie s Bohom.

Žiaľ, aj v stave vykúpenia jestvuje možnosť znova hrešiť a to si vyžaduje ustavičnú bdelosť. Okrem toho aj po odpustení zostávajú „pozostatky hriechu”, ktoré sa odstraňujú a prekonávajú programom kajúcnych skutkov v ešte silnejšom konaní dobra. Ten si vyžaduje v prvom rade nápravu krívd, či už fyzických alebo morálnych, spôsobených skupinám alebo jednotlivcom. Obrátenie sa tak stáva trvalým procesom, v ktorom služba zmierenia uskutočnená vo sviatosti pokánia predstavuje počiatočný i cieľový bod.

Stretnutie s Kristom, ktorý odpúšťa, rozvíja v našom srdci silné pôsobenie trinitárnej lásky, ktorú Ordo paenitentiae opisuje takto: „Sviatosťou pokánia Otec prijíma vracajúceho sa syna, Kristus berie na ramená stratenú ovcu a vovádza ju opäť do ovčinca, Duch Svätý znova vysviaca svoj chrám alebo prebýva v ňom v plnej miere. A to sa napokon prejaví obnovenou alebo horlivejšou účasťou pri Pánovom stole, kde je na hostine Božej Cirkvi veľká radosť nad synom vracajúcim sa zďaleka” (č. 6; porov. č. 5 a 19).

Obrad pokánia vyjadruje vo formule rozhrešenia zväzok medzi odpustením a pokojom, ktoré dáva Otec vo veľkonočnej obete svojho Syna „službou Cirkvi" (OP 46). Tým, že sviatosť vyjadruje a uskutočňuje dar zmierenia, zdôrazňuje, že zmierenie sa netýka iba nášho vzťahu k Otcovi, ale aj vzťahu k našim bratom. Sú to dva vnútorne prepojené aspekty zmierenia. Úkon zmierenia v Kristovi sa uskutočňuje v Cirkvi. Ona však nemôže zmierovať sama od seba, ale ako živý nástroj Kristovho odpustenia na základe Pánovho poverenia (porov. Jn 20, 23; Mt 18, 18). Toto zmierenie sa uskutočňuje osobitným spôsobom v slávení sviatosti pokánia. Ale celý vnútorný život Cirkvi v jeho spoločenskom rozmere je charakterizovaný trvalou aktivitou zmierenia.

Treba prekonať istý individualizmus v chápaní zmierenia: na obrátení hriešnikov spolupracuje celá Cirkev modlitbou, povzbudzovaním, bratským napomenutím a podporovaním lásky. Bez zmierenia s bratmi nemôže láska zapustiť korene v človekovi. Ako hriech porušuje tkanivo Kristovho tela, tak zasa zmierenie obnovuje solidaritu medzi údmi Božieho ľudu.

Dávna prax pokánia silne zdôrazňovala spoločensko-cirkevné hľadisko zmierenia, predovšetkým v záverečnej chvíli rozhrešenia zo strany biskupa tým, že znova dovolil kajúcnikovi vstúpiť plne do spoločenstva. Učenie Cirkvi a penitenciálny poriadok, vyhlásený po Druhom vatikánskom koncile, vyzývajú znovu objaviť a znova oceniť spoločensko-cirkevnú dimenziu zmierenia (porov. LG 11 a aj SC 27), pričom zostáva v platnosti učenie o nevyhnutnosti individuálnej spovede.

Vzhľadom na blížiace sa Veľké jubileum roka 2000 bude dôležité predložiť Božiemu ľudu platné a dnešnej dobe prispôsobené prostriedky na cestu zmierenia, ktoré umožnia znova odhaliť spoločenskú povahu nielen pokánia, ale celého plánu spásy, ktorý má Otec s ľudstvom. Tak sa bude realizovať učenie konštitúcie Lumen gentium: „Zapáčilo sa Bohu posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich národ, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil” (LG 9).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IX. č. 4/1999