SVIATOSŤ POKÁNIA - sv. Ján Pavol II.

 

SVIATOSŤ POKÁNIA

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 15. septembra 1999.

 

Cesta k Otcovi ako námet na osobitné úvahy v tomto roku prípravy na Veľké jubileum zahrňuje aj znovuodhalenie sviatosti pokánia v jej hlbokom význame ako stretnutie sa s tým, ktorý skrze Krista v Duchu Svätom odpúšťa. (porov. TMA 50): Rozličné sú dôvody, pre ktoré je potrebná v Cirkvi séria úvah nad touto sviatosťou. Predovšetkým si to vyžaduje ohlasovanie Otcovej lásky ako základu kresťanského života a konania v kontexte aktuálnej spoločnosti, v ktorej je často zatemnený etický pohľad na ľudskú existenciu. Ak mnohí stratili rozmer dobra a zla, je to preto, že stratili zmysel pre Boha a vinu si vysvetľujú len z pohľadu psychologického alebo sociologického. Na druhom mieste musí pastorácia poskytovať nový impulz na ceste rastu viery, ktorý zdôrazňuje duchovnú a praktickú hodnotu pokánia v celom okruhu kresťanského života.

Biblické posolstvo predstavuje takúto „kajúcnu” dimenziu ako trvalú úlohu obrátenia. Konať skutky pokánia predpokladá premenu svedomia, ktorá je ovocím Božej milosti. Predovšetkým Nový zákon požaduje obrátenie ako základnú voľbu tých, na ktorých sa obracia hlásanie Božieho kráľovstva: „Kajajte sa a verte evanjeliu” (Mk 1,15; porov. Mt 4,17). Týmito slovami začína Ježiš svoju službu. Ohlásil, že sa naplnil čas a priblížilo sa kráľovstvo. To „kajajte sa” (po grécky metanoéite) je výzvou na zmenu zmýšľania a konania.

Táto výzva na obrátenie vytvára životný záver hlásania, ktoré konali apoštoli po Turícach. Predmet tohto hlásania je plne vysvetlený: nejde už všeobecne o „kráľovstvo”, aj keď je to to isté Ježišovo dielo zasadené do Božieho plánu, ako to predpovedali proroci. Hlásanie, ktoré sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi, ktorý zomrel, vstal z mŕtvych a žije v sláve Otca, sleduje naliehavú výzvu na „obrátenie”, s ktorou je spojené odpustenie hriechov. Toto všetko jasne vystupuje v reči, ktorú Peter prednáša v Šalamúnovom stĺporadí: „Boh splnil, čo vopred oznámil ústami všetkých prorokov, že jeho Mesiáš bude trpieť. Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy” (Sk 3,18-19).

V Starom zákone Boh sľúbil toto odpustenie hriechov v súvislosti s „novou zmluvou”, ktorú On uzavrie so svojím ľudom (porov. Jer 31,31-34). Boh vpíše svoj zákon do srdca. V tejto perspektíve je obrátenie záležitosť definitívnej zmluvy s Bohom a zároveň trvalý postoj toho, kto prijíma slovo ohlasovaného evanjelia a prichádza, aby sa stal súčasťou Božieho kráľovstva v jeho historickej a eschatologickej dynamike.

Sviatosť zmierenia prináša a tajomne zviditeľňuje tieto základné hodnoty zvestované Božím slovom. Ona znova zasunuje človeka do kontextu spásonosnej zmluvy a znova ho otvára pre trinitárny život, ktorý je dialógom milosti, obehom lásky, darom a prijatím Ducha Svätého.

Opätovné a starostlivé prečítanie Ordo Paenitentiae nie málo pomáha prehĺbeniu základným rozmerom tejto sviatosti. Zrelosť cirkevného života z veľkej časti závisí na jeho znovuodhalení. Sviatosť zmierenia sa totiž nenaplní v liturgicko-celebratívnej chvíli, ale vedie k prežívaniu kajúcneho postoja ako trvalej dimenzie kresťanskej skúsenosti. Ona je „priblížením sa k Božej svätosti, znovunájdením vnútornej pravdy, porušenej a znetvorenej hriechom, oslobodením v hĺbke vlastného vnútra, a preto tiež znovunadobudnutím stratenej radosti, radosti zo spásy. Z tejto radosti sa však už väčšina dnešných ľudí nevie tešiť' (Reconciliatio et paenitentia 31, III.).

Čo sa týka vieroučného obsahu tejto sviatosti, opäť odporúčam apoštolskú exhortáciu Reconciliatio et paenitentia (porov. č. 28-34) a Katechizmus katolíckej Cirkvi (porov. č. 1420-1484), ako aj ďalšie dokumenty Učiteľského úradu Cirkvi. Chcem znova pripomenúť dôležitosť pastoračnej starostlivosti nevyhnutnej na ocenenie tejto sviatosti Božím ľudom, aby hlásanie zmierenia, cesta obrátenia a samo slávenie sviatosti mohli čo najviac zasiahnuť srdcia mužov a žien našej doby.

Osobitne chcem pripomenúť pastierom, že byť dobrým spovedníkom znamená byť aj dobrým kajúcnikom. Kňazi vedia, že sú nositeľmi moci, ktorá pochádza zhora: preto odpustenie, ktoré udeľujú, „je účinným znakom Otcovho zásahu” (RP 31, III.), ktorý umožňuje povstať z duchovnej smrti. Preto spovedníci, žijúc v pokore a evanjeliovej jednoduchosti, čo je podstatný rozmer ich služby, nech nezanedbávajú vlastné každodenné zdokonaľovanie, aby im nikdy nechýbali tie ľudské a duchovné hodnoty, ktoré sú tak potrebné pre vzťah k svedomiu ľudí.

Ale spolu s pastiermi sa musí plne zapojiť do pastoračnej obnovy zmierenia celé kresťanské spoločenstvo. Vyžaduje si to vlastná „cirkevnosť tejto sviatosti. Cirkevné spoločenstvo je lono, čo prijíma kajúceho hriešnika, ktorému bolo odpustené, a ešte predtým vytvára prostredie primerané pre cestu návratu k Otcovi. V spoločenstve, ktoré je zmierené a zmieruje, hriešnici môžu nájsť stratenú cestu a bratskú pomoc. A napokon skrze kresťanské spoločenstvo môže byť znova vyznačená cesta lásky, ktorá dobrými skutkami zviditeľní znovunájdené odpustenie, nápravu zla i nádej, že možno znovu nájsť Otcovu milosrdnú náruč.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IX. č. 4/1999

Katechezy: 
Súvisiace: