VERÍM V ODPUSTENIE HRIECHOV

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 8. septembra 1999.

Pokračujúc v prehlbovaní zmyslu obrátenia budeme sa dnes usilovať pochopiť aj dôležitosť odpustenia hriechov, ktoré nám Kristus ponúka prostredníctvom sviatosti Cirkvi. V prvom rade si chceme uvedomiť biblické posolstvo o Božom odpustení: posolstvo, ktoré je široko rozvinuté v Starom zákone a ktoré svoje naplnenie nachádza v Novom zákone. Cirkev vložila tento obsah svojej viery do samého Kréda, a práve tu vyznáva odpustenie hriechov: Credo in remissionem peccatorum.

Starý zákon nám rozličným spôsobom hovorí o odpustení hriechov. Nachádzame tu v tom zmysle rozmanitú terminológiu: hriech je „odpustený”, „vymazaný” (Ex 32, 32), „zmytý” (Iz 6, 7), „zahodený za chrbát” (Iz 38, 17). Žalm 103 napríklad hovorí: „On ti odpúšťa všetky tvoje neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy” (v. 3). „Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí... Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja” (v. 10 a v. 13).

Táto Božia pripravenosť na odpustenie nezmenšuje zodpovednosť človeka a potrebu úsilia o obrátenie. Ale ako zdôrazňuje prorok Ezechiel, ak sa hriešnik odvráti od všetkých hriechov, ktoré popáchal, nepripomenie sa mu jeho hriech, bude žiť(porov. Ez 18, osobitne vv. 19-22).

V Novom zákone sa Božie odpustenie prejavuje v Ježišových slovách a skutkoch. Tým, že Ježiš odpúšťa hriechy, ukazuje milosrdnú tvár Boha Otca. Keď vystupuje proti niektorým náboženským tendenciám, ktoré charakterizuje pokrytecká prísnosť voči hriešnikom, on pri rozličných príležitostiach vysvetľuje, aké veľké a hlboké je Otcovo milosrdenstvo ku všetkým jeho deťom (porov. KKC 1443).

Za vrchol tohto zjavenia možno považovať vznešené podobenstvo, ktoré sa zvyčajne nazýva podobenstvo „o márnotratnom synovi", no malo by sa menovať podobenstvo „o milosrdnom Otcovi” (Lk 15, 11-32). Tu sa Boží postoj predstavuje v termínoch, ktoré sú vzhľadom na ľudské kritériá a očakávania naozaj prevratné. Správanie sa otca v podobenstve sa chápe v celej jeho originalite, ak berieme do úvahy, že v sociálnom kontexte Ježišovej doby bolo normálne, aby synovia pracovali v otcovskom dome, tak ako dvaja synovia u majiteľa vinice, ako nám Ježiš rozpráva v inom podobenstve (potov. Mt 21, 28-31). Takýto poriadok mal trvať až do otcovej smrti a až potom si synovia rozdelili majetok, ktorý sa týkal ich dedičstva. V našom prípade, naopak, Otec vyhovel mladšiemu synovi, ktorý si žiadal svoju časť majetku a rozdelil majetok medzi neho a staršieho syna (porov. Lk 15, 12).

Rozhodnutie mladšieho syna osamostatniť sa a potom premárniť majetok, ktorý dostal od otca, a žiť rozpustilo, je bezočivým odmietnutím rodinného spoločenstva. Odchod z otcovského domu naplno vyjadruje zmysel hriechu s jeho povahou nevďačnej vzbury a následkami aj ľudsky bolestnými. Proti tejto synovej voľbe by nám ľudský spôsob uvažovania, vyjadrený určitým spôsobom protestom staršieho brata, radil prísnosť a primeraný trest ešte pred plným začlenením sa do rodiny.

No otec naopak, keď ho zazrel, ako sa z diaľky vracia, beží mu naproti, lebo mu ho bolo ľúto (alebo presnejšie „chvelo sa mu jeho vnútro”, ako doslovne hovorí grécky text: Lk 15, 20), silne ho s láskou objíma vo svojom náručí a chce, aby mu všetci pripravili oslavu.

Otcovo milosrdenstvo vyniká ešte väčšmi, keď otec nežne napomína staršieho brata, ktorý sa domáha svojich práv (porov. tamže, 15, 29 n.) a pozýva ho na spoločnú hostinu radosti. Strohú zákonnosť premáha veľkodušná a nezištná otcovská láska, ktorá premáha ľudskú spravodlivosť a pozýva oboch bratov, aby si ešte raz sadli za otcovský stôl.

Odpustenie nespočíva len v opätovnom prijatí syna, ktorý sa vzdialil, pod otcovskú strechu, ale aj v tom, že sa prijíma s radosťou nad obnovením spoločenstva a tak sa prevádza zo smrti do života. Pre toto „sa patrilo hodovať a radovať sa” (tamže, 15, 32).

Milosrdný otec, ktorý objíma strateného syna, je definitívnym obrazom Boha, ktorého zjavil Kristus. On je predovšetkým a nad všetko Otec. On je Boh Otec, ktorý vystiera svoje žehnajúce a milosrdné ruky a stále očakáva a nikdy nenúti svojich synov. Jeho ruky pozdvihujú, objímajú, dávajú silu a zároveň posilňujú, potešujú, pohládzajú. Sú to ruky súčasne otcovské i materské.

Milosrdný otec v podobenstve v prekračujúcej miere má v sebe všetky rysy otcovstva a materstva. Keď sa synovi hodil okolo krku, ukazuje výzor matky, ktorá pohládza svojho syna a zahŕňa ho svojím teplom. Vo svetle tohto Zjavenia tváre a srdca Boha Otca chápeme Ježišove slová, ktoré vyvádzajú z miery ľudskú logiku: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú” (tamže, 15, 7). A rovnako tak: „Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie” (tamže, 15, 10).

Tajomstvo „návratu domov” obdivuhodne vyjadruje stretnutie Otca a ľudstva, milosrdenstva a biedy v kruhu lásky, ktorá sa netýka len strateného syna, ale sa vzťahuje na všetkých.

Pozvanie na hostinu, na ktorú otec volá aj najstaršieho syna, obsahuje výzvu nebeského Otca ku všetkým členom ľudskej rodiny, aby boli milosrdní.

Skúsenosť s Božím otcovstvom zahrňuje v sebe prijatie „bratstva” práve preto, že Boh je Otcom všetkých, aj brata, ktorý robí chyby.

Keď Ježiš hovorí toto podobenstvo, nehovorí len o Otcovi, ale dáva nahliadnuť aj do svojich vlastných citov. Zoči-voči farizejom a zákonníkom, ktorí ho obviňujú, že prijíma hriešnikov a je s nimi (porov. tamže, 15, 2), ukazuje, že dáva prednosť hriešnikom a mýtnikom, ktorí sa približujú k nemu s dôverou (porov. tamže, 15, l) a dáva najavo, že bol poslaný, aby zjavil Otcovo milosrdenstvo. Je to milosrdenstvo, ktoré zažiari predovšetkým na Golgote, v obete, ktorú Kristus priniesol na odpustenie hriechov (porov. Mt 26, 28).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IX. č. 4/1999