CIRKEV ŽIADA O ODPUSTENIE ZA HRIECHY SVOJICH SYNOV

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 1. septembra 1999.

„Zvelebený si Pane, Bože našich otcov... Pretože sme zhrešili a zločinne konali, odpadli sme od teba a páchali všetko zlo. Nepočúvali a nezachovávali sme tvoje príkazy” (Dan 3, 26. 29. 30). Tak prosili Hebreji vo vyhnanstve (porov. Bar 2, 11-13) a obviňovali sa tak za viny, ktoré spáchali ich otcovia. Cirkev napodobňuje ich príklad a žiada o odpustenie vín svojich synov, aj historických.

V našom storočí Druhý vatikánsky koncil vyvolal významný impulz obnovy Cirkvi, aby sa ako spoločenstvo spasených stávala čoraz živším a zreteľnejším posolstvom Ježiša vo svete. Cirkev verná učeniu posledného Koncilu si stále viac uvedomuje, že iba v ustavičnom očisťovaní svojich členov a svojich inštitúcií môže poskytnúť svetu vierohodné svedectvo o Pánovi. Preto „je svätá a zároveň vždy povinná očisťovať sa, ustavične sa oddáva pokániu a sebaobnove” (Lumen gentium 8).

Uznanie spoločenského súvisu hriechu núti Cirkev, aby žiadala odpustenie za „historické” viny svojich synov. Na to poskytuje vzácnu príležitosť Veľké jubileum roka 2000, v ktorom v súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu chce začať novú stránku dejín pri prekonávaní prekážok, ktoré ešte rozdeľujú ľudí, osobitne kresťanov.

Preto som v apoštolskom liste Tertio Millennio adveniente žiadal, aby ,Cirkev na konci druhého tisícročia vzala na seba viny svojich detí; pamätajúc pritom na všetky okolnosti, za akých sa v priebehu dejín vzdialili od Kristovho Ducha i jeho evanjelia a poskytli tak svetu namiesto svedectva života inšpirovaného hodnotami viery pohľad na spôsoby myslenia a konania, ktoré boli vlastne prejavmi protisvedectva a pohoršenia" (TMA 33).

Uznanie historických hriechov predpokladá zaujatie stanoviska a vzťahu k udalostiam tak, ako sa skutočne stali, a ktoré môžu byť odhalené iba jasnými a úplnými historickými rekonštrukciami. Z druhej strany pri posudku o historických udalostiach nemožno nebrať do úvahy realistickú úvahu o podmienkach vytvorených v jednotlivých súvislostiach skôr, než sa jednotlivcom prisúdi osobitná právna zodpovednosť.

Cirkev sa iste nebojí pravdy, ktorá sa vynorí z dejín a je pripravená uznať omyly, ku ktorým tu a tam došlo, predovšetkým pokiaľ ide o povinnú úctu k osobám a spoločenstvám. Cirkev je pripravená vystríhať sa generalizovaných ospravedlňujúcich alebo odsudzujúcich výrokov vzhľadom na rozličné historické obdobia. Zveruje skúmanie minulosti trpezlivej, čestnej a vedeckej rekonštrukcii oslobodenej od konfesijných a ideologických predsudkov, či už ide o obvinenia, ktorými sa na ňu útočí, alebo o bezprávie, ktorého sa dopustila.

Cirkev cíti povinnosť uznať viny svojich vlastných členov, ak ich potvrdí seriózny historický výskum, a žiadať odpustenie od Boha i od bratov. Žiadosť o odpustenie sa nesmie chápať ako prejav falošnej pokory, ani ako popretie jej dvojtisícročnej histórie celkom iste bohatej na zásluhy v charitatívnej činnosti, kultúry a svätosti. Cirkev však odpovedá na neodvolateľnú požiadavku pravdy, ktorá popri kladných aspektoch uznáva ľudské obmedzenia a slabosti v rozličných generáciách Kristových učeníkov.

Blížiace sa Jubileum priťahuje pozornosť na niektoré hriechy prítomnosti i minulosti, pre ktoré treba osobitným spôsobom vzývať Otcovo milosrdenstvo.

Myslím tu predovšetkým na bolestnú skutočnosť rozdelenia medzi kresťanmi. Rany minulosti, iste nie bez vín na obidvoch stranách, zostávajú pohoršením pred tvárou sveta. Druhý akt ľútosti sa týka súhlasu s metódami neznášanlivosti a dokonca aj s násilím v službách pravdy (porov. TMA 35). Aj keď tu mnohí konali v dobrej viere, iste nebolo v súlade s evanjeliom myslieť si, že pravda musí byť vynútená pomocou sily. Je tu aj u mnohých kresťanov nedostatočné rozlišovanie situácie, kedy sa porušujú základné ľudské práva. Žiadosť o odpustenie sa týka aj toho, čo sa zanedbalo a zamlčalo zo slabosti alebo mylného hodnotenia a preto aj toho, čo sa urobilo alebo povedalo spôsobom nerozhodným a menej vhodným.

V týchto a v iných bodoch „pozorovanie poľahčujúcich okolností nezbavuje Cirkev povinnosti z hĺbky srdca ľutovať za slabosti toľkých svojich detí. Detí, ktoré zneuctili jej tvár, a tak jej zabránili naplno odrážať obraz jej ukrižovaného Pána ako neprekonateľného svedka trpezlivej lásky a pokornej miernosti” (TMA 35).

Kajúcny postoj Cirkvi našich čias na prahu tretieho tisícročia nechce byť pohodlným historiografickým revizionizmom, ktorý by bol napokon podozrivý a aj neužitočný. Obracia pohľad do minulosti a na uznanie vín skôr preto, aby bola pre budúcnosť poučením, ako vydávať rýdzejšie svedectvo.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník  IX. č. 4/1999