CESTA OBRÁTENIA AKO OSLOBODENIE OD ZLA

 

CESTA OBRÁTENIA AKO OSLOBODENIE OD ZLA

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 18. augusta 1999.

 

Medzi témami osobitným spôsobom predkladanými Božiemu ľudu na úvahu v tomto treťom roku prípravy na Veľké jubileum roka 2000 nachádzame obrátenie, ktoré zahrňuje oslobodenie od zla (porov. TMA 50). Je to téma, ktorá sa hlboko dotýka našej skúsenosti. Celé osobné i spoločenské dejiny sa totiž predstavujú zväčša ako boj proti zlu. Prosba „Zbav nás zla” alebo „Zlého”, ktorú obsahuje Otče náš, výrazne vyslovuje našu prosbu, aby sme sa vzdialili od hriechu a boli oslobodení od každého súhlasu so zlom. Ona nám pripomína každodenný boj, ale predovšetkým nám pripomína tajomstvo, ako v ňom zvíťaziť Božou silou, ktorá sa nám ukazuje a ponúka v Ježišovi (Katechizmus katolíckej Cirkvi 2853).

Morálne zlo vyvoláva utrpenie, ktoré sa nám predovšetkým v Starom zákone predstavuje ako trest za správanie protiviace sa Božiemu zákonu. Z druhej strany Sväté písmo zaznamenáva, že po hriechu sa môže žiadať od Boha jeho milosrdenstvo, čo je odpustenie viny a ukončenie trestov, ktoré vyvolala. Úprimný návrat k Bohu a oslobodenie od zlého sú dva aspekty jedinej cesty. Tak napríklad Jeremiáš povzbudzuje ľud: „Vráťte sa, odpadnutí synovia, a vyliečim vaše odpady” (Jer 3, 22). V Knihe Náreky sa zdôrazňuje perspektíva návratu k Pánovi (porov. 5, 21) a skúsenosť s jeho milosrdenstvom: „Je Pánovo milosrdenstvo, že sme nevyhynuli, že neprestalo jeho zľutovanie. Každé ráno je nové; veľká je tvoja vernosť' (3, 22; porov. v. 32).

Na celé dejiny Izraela možno hľadieť vo svetle dialektiky: „hriech - trest – lútosť- milosrdenstvo” (porov. napr. Sdc 3,7-10). Toto je ústredné jadro deuteronomickej tradície. Sám historický fakt zničenia kráľovstva a mesta Jeruzalema sa vysvetľuje ako Boží trest za nedostatok vernosti zmluve.

V Biblii nárek adresovaný Bohu, keď dolieha utrpenie, sprevádza uznanie spáchaného hriechu a dôvera v zásah osloboditeľa. Vyznanie viny je jedným z prvkov, z ktorého pramení dôvera. V tejto súvislosti sú veľmi výstižné niektoré žalmy silne vyjadrujúce vyznanie viny a bolesť nad vlastným hriechom (porov. Ž 38, 19; 41, 5). Priznanie viny, pôsobivo opísané v žalme 51, je neodmysliteľným začiatkom nového života. Vyznanie vlastného hriechu je výsledkom úvahy o Božej spravodlivosti: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde” (v. 6). V žalmoch sa neprestajne vracia prosba o pomoc a dôverné očakávanie vyslobodenia Izraela (porov. Ž 88; 130). Sám Ježiš na kríži prosil slovami žalmu 22, aby v poslednej hodine obsiahol láskavý Otcov zásah.

Ježiš, obracajúc sa na Otca týmito výrokmi, dáva hlas očakávaniu vyslobodenia od zla, ktoré z biblického hľadiska prichádza cez osobu prijímajúcu utrpenie s jeho výkupnou hodnotou: je to prípad tajomnej postavy Pánovho služobníka u proroka Izaiáša (42, 1-9; 49, 1-6; 50, 4-9; 52, 13-53. 12). Podobnú úlohu prijali aj iné osobnosti, ako prorok, ktorý pyká za neprávosti Izraela (porov. Ez 4, 4-5), prebodnutý, na ktorého budú hľadieť (porov. Zach 12, 10-11 a Jn 19, 37; porov. aj Zjv 1,7), mučeníci, ktorí prijímajú svoje utrpenie ako zmierenie za hriechy svojho ľudu (porov. 2 Mach 7, 37-38).

Ježiš v sebe zahŕňa všetky tieto postavy a novo ich vysvetľuje. Jedine v ňom a skrze neho si uvedomujeme zlo a vzývame Otca, aby sme boli z neho vyslobodení.

V modlitbe Otče náš sa výslovne poukazuje na zlo: výraz „ponerós“ (Mt 6, 13), ktorý má sám v sebe formu prídavného mena, tu môže označovať zosobnené zlo. Toto zlo vyvoláva vo svete duchovná bytosť, ktorá sa v biblickom zjavení volá diabol alebo satan, ktorý sa rozhodne postavil proti Bohu (porov. KKC 2851 s). Ľudská „zloba” spôsobená démonom alebo vyvolaná pod jeho vplyvom predstavuje sa aj v našich dňoch v lákavej forme a zvádza myseľ i srdce tým, že vyvoláva stratu zmyslu pre samotné zlo a hriech. Ide tu o „tajomstvo neprávosti", o ktorom hovorí svätý Pavol (porov. 2 Sol 2,7). Ono sa určite viaže na slobodu človeka, ale „v oblasti tohto jeho ľudského rozmeru pôsobia činitele, ktoré ho prenášajú ponad ľudskú oblasť, na rozhranie, kde sa svedomie, vôľa a city človeka stýkajú s temnými silami, ktoré sa podľa svätého Pavla prejavujú vo svete tak silno, že ho takmer ovládajú” (Reconciliatio et paenitentia 14).

Bohužiaľ, ľudské bytosti sa môžu stať protagonistami zloby, čiže „zlým a cudzoložným pokolením” (Mt 12,39)

My veríme, že Ježiš definitívne porazil satana a vytrhol nás tak zo strachu z neho. Cirkev predkladá každej generácii - tak isto ako apoštol Peter v príhovore Kornéliovi - oslobodzujúci obraz Ježiša z Nazareta, ktorý „chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých postihnutých diablom, lebo bol s ním Boh” (Sk 10,38).

Ak sa v Ježišovi uskutočnila porážka zlého, jeho víťazstvo musí každý z nás slobodne prijať, dokiaľ zlo nebude úplne eliminované. Boj proti zlu si preto vyžaduje úsilie a trvalú bdelosť. Definitívne vyslobodenie možno vidieť len v eschatologickej perspektíve (porov. Zjv 21,4).

Napriek našim námahám a samotným pokleskom zostávajú nám stále potešujúce Kristove slová: „Vo svete budete mať súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!” (Jn 16,33).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IX. č. 4/1999

 

Katechezy: 
Súvisiace: