KRESŤANSKÝ ŽIVOT AKO CESTA K PLNÉMU SPOLOČENSTVU S BOHOM

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 11. augusta 1999.

Po meditácii o eschatologickom zameraní našej existencie, to jest o večnom živote, chceme dnes uvažovať o ceste, ktorá k nemu vedie. Rozviňme preto perspektívu predstavenú v apoštolskom liste Tertio Millennio adveniente: „Celý kresťanský život je ako veľké putovanie do domu Otca, ktorého nepodmienenú lásku ku každému ľudskému stvoreniu, ale najmä k ,stratenému synovi' objavujeme každý deň (porov. Lk 15,11-32). Také putovanie zachycuje vnútro osoby a rozširuje sa potom na celé spoločenstvo veriacich, aby sa konečne rozšírilo na celé ľudstvo” (č. 49).

Vskutku to, čo bude kresťan prežívať jedného dňa v plnosti, je už určitým spôsobom anticipované dnes. Veľká noc Pána je totiž slávnostným začiatkom života sveta, ktorý príde.

Starý zákon pripravuje ohlásenie tejto pravdy celou tématikou Exodu. Putovanie vyvoleného národa do zasľúbenej zeme (porov. Ex 6,6) je ako veľkolepá ikona putovania kresťana do Otcovho domu. Predsa však je tu základný rozdiel: kým v starozákonnom exode vyslobodenie bolo usmernené na vlastníctvo zeme, na dočasný dar ako na všetky ľudské reality, nový „exodus” spočíva v ceste do Otcovho domu v perspektíve konečnosti a večnosti, ktorá prekračuje dejiny ľudstva i vesmíru. Zasľúbená zem v Starom zákone je v skutočnosti stratená pádom dvoch kráľovstiev a babylonským exilom, v dôsledku ktorého sa vyvinula idea návratu ako nového exodu. Predsa však toto putovanie sa nerozložilo jedine na iné osídlenie geografického a politického typu, ale sa otvorilo pre „eschatologickú” víziu, ktorá bola predohrou plného zjavenia v Kristovi. Práve týmto smerom sa pohybujú univerzalistické obrazy, ktoré v Izaiášovej knihe opisujú cestu národov a dejín k novému Jeruzalemu, stredu sveta (porov. Iz 56-66).

Nový zákon ohlasuje naplnenie tohto veľkého očakávania a označuje Krista za Spasiteľa sveta: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo” (Gal 4, 4-5). Vo svetle tohto oznámenia súčasný život je už v znamení spásy. Táto sa uskutočňuje v udalosti s Ježišom Nazaretským, ktorá vrcholí na Veľkú noc, ale plné uskutočnenie bude mať v „parúzii” v poslednom Kristovom príchode.

Podľa apoštola Pavla táto cesta spásy, ktorá spojuje minulosť s prítomnosťou a projektuje ju do budúcnosti, je ovocím Božieho zámeru, ktorý je celý sústredený v Kristovom tajomstve. Ide tu o „tajomstvo jeho vôle podľa jeho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi” (Ef l, 9-10; porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi 1042 n.).

V tomto Božom zámere je prítomnosť časom „už a ešte nie”, časom spásy už uskutočnenej a cestou k jej dokonalému uskutočneniu: „Kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku” (Ef4, 13).

Rast smerom k takej dokonalosti v Kristovi a teda smerom zakúsenia trojičného tajomstva, predpokladá, že Veľká noc sa uskutoční a plne oslávi len v eschatologickom Božom kráľovstve (porov. Lk 22, 16). Ale udalosť vtelenia, ukrižovania a zmŕtvychvstania vytvára už definitívne Božie zjavenie. Obeta vykúpenia, ktorú táto udalosť obsahuje, vpisuje sa do dejín ľudskej slobody, ktorá je povolaná odpovedať na výzvu spásy.

Kresťanský život je účasťou na veľkonočnom tajomstve ako cesta kríža a zmŕtvychvstania. Cesta kríža, pretože náš život je stále v site očisťovania, ktoré vedie k premoženiu starého sveta poznačeného hriechom. Cesta zmŕtvychvstania, pretože tým, že Otec vzkriesil Krista, porazil hriech, pre ktorý sa vo veriacom „súd kríža” stáva „Božou spravodlivosťou”, čiže triumfom jeho Pravdy a jeho Lásky nad skazenosťou sveta.

Kresťanský život je určený rásť smerom k večnému veľkonočnému tajomstvu. To si preto vyžaduje, aby bol náš zrak upretý na cieľ, na posledné skutočnosti, ale súčasne sa aj starať o „predposledné” skutočnosti: medzi nimi eschatologický pohľad nie je v opozícii, ale práve naopak, vo vzťahu vzájomného zúrodnenia. Ak sa zdôrazňuje vždy prvenstvo Večnosti, neprekáža nám to, aby sme správne v Božom svetle prežívali historické skutočnosti (porov. KKC 1048)

Ide o očistenie každého ľudského výrazu a každej pozemskej činnosti, aby sa v nich zračilo čoraz väčšmi tajomstvo Pánovej Veľkej noci. Ako nám totiž správne pripomenul Koncil, ľudská činnosť, ktorá so sebou vždy nesie zranenie hriechu, sa očisťuje a pozdvihuje k dokonalosti veľkonočným tajomstvom, lebo „hodnoty, ako je ľudská dôstojnosť, bratská vospolnosť a sloboda - slovom, všetko dobré ovocie prírody a našej pracovitosti -, ktoré sme najprv rozširovali v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu tu na zemi, to isté nájdeme potom, pravda, očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a všeobecné kráľovstvo” (Gaudium et spes 39).

Toto svetlo večnosti osvecuje život a celé dejiny človeka na zemi.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IX. č. 3/1999