Pravá nádej kresťana a falošné idoly

 

Katechéza Svätého Otca Františka 11. 1. 2017

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V minulom mesiaci decembri a v prvej polovici januára sme slávili čas Adventu a potom čas Vianoc: obdobie liturgického roku, ktoré v Božom ľude prebúdza nádej. Mať nádej je primárnou potrebou človeka: dúfať v budúcnosť, veriť v život, takzvané „pozitívne zmýšľanie“.
Avšak je dôležité, aby takáto nádej bola vkladaná do toho, čo nám skutočne môže pomôcť žiť a dá našej existencii zmysel. Práve preto nás Sväté písmo varuje pred falošnými nádejami, tými, ktoré nám núka svet, odhaľujúc ich zbytočnosť a ukazujúc ich nezmyselnosť. Robí tak rozličnými spôsobmi, no predovšetkým odsudzovaním falošnosti idolov, modiel, do ktorých je človek neustále pokúšaný vkladať svoju dôveru, robiac z nich predmet svojej nádeje.
Nástoja na tom osobitne proroci a múdroslovní autori, dotýkajúc sa citlivého bodu cesty viery veriaceho človeka. Lebo viera znamená dôverovať Bohu – ten, kto má vieru, dôveruje Bohu –, avšak prichádza moment, v ktorom, narážajúc na životné ťažkosti, človek zakúša krehkosť tej dôvery a cíti potrebu iných istôt, uistení hmatateľných a konkrétnych. Zverujem sa Bohu, no situácia je dosť neutešená a ja potrebujem nejakú konkrétnejšiu istotu. A tam je to nebezpečenstvo!
A tak sme pokúšaní hľadať útechy, dokonca aj chvíľkové, ktoré zdanlivo napĺňajú prázdnotu samoty a zmierňujú námahu veriť. A myslíme, že ich môžeme nájsť v tej istote, ktorú môžu dať napríklad peniaze či spojenectvo s mocnými ľuďmi, alebo v istotách svetskosti či vo falošných ideológiách. Niekedy ich hľadáme v takom bohu, ktorý by ustupoval našim požiadavkám a zázračne by zasahoval, aby zmenil skutočnosť a urobil ju takou, akú ju chceme my; to je práve ten idol, ktorý ako taký nemôže nič urobiť, je bezmocný a lživý.
Nám sa však páčia modly, tak veľmi ich máme radi! Raz som v Buenos Aires musel ísť z jedného kostola do druhého, asi tak kilometer. Šiel som pešo. Po ceste je park a v parku boli malé stolíky – bolo ich množstvo –, pri ktorých sedeli veštci. Bolo tam mnoho hľudí, dokonca stáli v rade, bolo ich hojne. Podáš mu ruku a on začne... Nuž, reč je stále tá istá: v tvojom živote je istá žena, je tu prichádzajúci tieň, avšak všetko dobre dopadne... A potom mu zaplatíš. – A toto ti dáva istotu? Je to istota – prepáčte mi to slovo – jednej hlúposti. Veď toto je modla: šiel som za veštcom, za jasnovidkou, alebo mi čítali z kariet – ja viem, že nik z vás tieto veci nerobí, však? [prítomní reagujú smiechom] – a nakoniec sa mi darilo lepšie. Pripomína mi to ten film „Zázrak v Miláne“, tie slová: „aká tvár, aký nos... sto lír“. Nie je tak? Nechajú ťa zaplatiť za to, že ťa vychvália, že ti dajú falošnú nádej. Toto je tá modla, a my sme veľmi pripútaní: kupujeme falošné nádeje. A na tú, ktorá je nádejou nezištnou, na tú, ktorú priniesol Ježiš Kristus – zadarmo, daroval život za nás –, na tú sa až tak nespoliehame...
Žalm plný múdrosti nám veľmi pôsobivým spôsobom vykresľuje falošnosť týchto modiel, ktoré svet núka našej nádeji a na ktoré sú ľudia každej doby v pokušení sa spoliehať. Žalm 115 hovorí takto: «Pohanské modly, hoc sú zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Majú uši, ale nepočujú, majú nozdry, a nečuchajú. Majú ruky, ale nehmatajú; majú nohy, a nechodia, z hrdla nevydajú hlas. Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria!» (v. 4-8).
Žalmista nám, aj tak trochu ironickým spôsobom, predstavuje absolútne prchavú skutočnosť týchto modiel. A musíme rozumieť, že nejde len o podobizne zhotovené z kovu či iného materiálu, ale aj o tie vytvorené našou mysľou, keď dôverujeme obmedzeným skutočnostiam, ktoré premieňame na absolútne alebo keď redukujeme Boha na naše schémy a naše predstavy o božskosti; na takého boha, ktorý je nám podobný, je pochopiteľný, predvídateľný, presne ako tie modly, o ktorých hovorí žalm.
Človek, obraz Boží, si vytvára boha na svoj vlastný obraz, a je to aj nevydarený obraz: nepočuje, nekoná a predovšetkým nemôže hovoriť. Avšak my radšej ideme za modlami ako za Pánom. Mnohokrát sa viac tešíme z prchavej nádeje, ktorú ti dá táto modla, ktorá je falošná, než z veľkej a spoľahlivej nádeje, ktorú nám dáva Pán...
Proti nádeji vkladanej v Pána života, ktorý prostredníctvom svojho Slova stvoril svet a sprevádza naše životy, sa stavia dôvera v nemých bôžikov. Ideológie s ich predstieranou absolútnosťou, bohatstvá – a toto je veľká modla, však? –, moc a úspech, márnivosť, s ich ilúziou večnosti a všemohúcnosti, hodnoty ako telesná krása a zdravie, ak sa stanú idolmi, ktorým obetujeme čokoľvek, sú všetko skutočnosti, ktoré zamotávajú myseľ a srdce a namiesto toho, aby podporovali život, vedú k smrti.
Je nepekné a bolestné pre dušu počuť to, čo som raz pred rokmi počul v inej diecéze: jedna žena, skvelá, krásna, naozaj veľmi pekná, sa chválila svojou krásou, poznamenala, akoby to bolo niečo celkom prirodzené: „Áno, musela som ísť na potrat, lebo moja postava je veľmi dôležitá“. Toto sú tie modly, a vedú ťa na nesprávnu cestu a nedávajú ti šťastie.
Odkaz žalmu je veľmi jasný: ak nádej vložíme do modiel, staneme sa takými, ako oni: prázdne obrazy s rukami, ktoré nehmatajú, nohami, ktoré nekráčajú, ústami, ktoré nemôžu hovoriť. Nemáme viac čo povedať, stávame sa neschopnými pomáhať, meniť veci, neschopnými usmievať sa, darovať sa, neschopnými milovať. A aj my, ľudia Cirkvi, toto riskujeme, keď sa „zosvetšťujeme“. Je treba zostať vo svete, no chrániť sa ilúzií sveta, ktorými sú tieto idoly, čo som spomenul.
Ako pokračuje žalm, je treba dôverovať a dúfať v Boha a Boh daruje požehnanie. Takto hovorí žalm: «Dom Izraelov dúfa v Pána [...], dom Áronov dúfa v Pána [...], všetci bohabojní dúfajú v Pána [...]. Pán na nás pamätá a žehná nás» (v. 9.10.11.12). Pán na nás vždy pamätá, hoci aj v nepekných chvíľach, no on na nás pamätá. A toto je naša nádej. A táto nádej nesklame. Nikdy, nikdy. Idoly sklamú vždy: sú to výmysly, nie sú skutočnosťou. 
Hľa, úžasná skutočnosť nádeje: dôverujúc v Pána sa stávame takými ako on, jeho požehnanie nás premieňa, mení nás v jeho deti, ktoré zdieľajú jeho život. Nádej v Boha nám takpovediac dáva vstúpiť do dosahu pôsobenia jeho pamäte, jeho spomienky, ktorá nás žehná a zachraňuje. Tak môže vytrysknúť to «aleluja», chvála Bohu živému a pravému, ktorý sa pre nás narodil z Márie, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych v sláve. A v tomto Bohu máme nádej a tento Boh – ktorý nie je modlou – nikdy nesklame. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: