OČISTEC - NEVYHNUTNÉ OČISTENIE PRE STRETNUTIE S BOHOM

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 4. augusta 1999.

Ako sme videli v predchádzajúcich dvoch katechézach, na základe definitívnej voľby pre Boha alebo proti Bohu, človek sa nachádza medzi dvoma alternatívami: buď žije s Pánom vo večnej blaženosti, alebo zostáva ďaleko od jeho prítomnosti.

Pre tých, ktorí sa nachádzajú v stave otvorenosti voči Bohu, ale spôsobom nedokonalým, cesta k plnej blaženosti vyžaduje očistenie, ktoré viera Cirkvi objasňuje učením o „očistci” (porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi 1030-1032).

Vo Svätom písme si možno vybrať niektoré prvky, ktoré pomáhajú pochopiť zmysel tohto učenia, aj keď to nie je ohlásené formálnym spôsobom. Tieto prvky vyjadrujú presvedčenie, že nie je možné predstúpiť pred Boha, že by človek neprešiel určitým očisťovaním.

Podľa náboženského zákonodarstva Starého zákona to, čo je určené Bohu, musí byť dokonalé. V dôsledku toho sa osobitne požaduje aj fyzická integrita pri skutočnostiach, ktoré prichádzajú do styku s Bohom na obetnej úrovni, ako napríklad zvieratá určené na obetu (porov. LV 22, 22), alebo na úrovni inštitucionálnej, ako je tomu v prípade kňazov a služobníkov kultu (porov. LV 21,1723). Tejto fyzickej integrite musí zodpovedať úplná oddanosť jednotlivcov i spoločenstva (porov. 1Kr 8,61) Bohu zmluvy na úrovni veľkého učenia v Deuteronómiu (porov. 6,5). To znamená milovať Boha celou svojou bytosťou v čistote srdca a svedectvom skutkov (porov. tamže, 10,12n.).

Požiadavka neporušenosti sa ukladá celkom zrejme po smrti pre vstup do dokonalého spoločenstva s Bohom. Kto túto integritu nemá, musí prejsť očisťovaním. Našepkáva nám to jeden text svätého Pavla. Pavol hovorí o hodnote diela každého, ktorá bude zjavená v deň súdu, hovorí: „Čie dielo, ktoré naň (na Kristovi) postavil zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň” (1Kor 3, 14-15).

Na dosiahnutie stavu dokonalej neporušenosti je potrebné orodovanie alebo prostredníctvo nejakej osoby. Napríklad Mojžiš dosiahol pre ľud odpustenie modlitbou, v ktorej sa dovoláva spásonosného diela vykonaného Bohom v minulosti a vzýva jeho vernosť prísahe, ktorú urobil otcom (porov. Ex 32,30 a v. 11-13). Postavu Pánovho služobníka opísanú v Izaiášovej knihe charakterizuje aj úloha príhovorcu a zmieriteľa v prospech mnohých. Na konci svojich utrpení „uvidí svetlo” a „ospravodliví mnohých” tým, že vezme na seba ich neprávosti (porov. Iz 52, 13-53; 12; osobitne 53, 11) Žalm 51 môžeme z hľadiska Starého zákona pokladať za syntézu procesu obnovy: hriešnik vyznáva a uznáva svoju vinu (v. 6), žiada naliehavo, aby bol očistený alebo „obmytý” (v. 4. 9. 12. 16), aby mohol ohlasovať Božiu slávu (v. 17).

Nový zákon predstavuje Krista ako príhovorcu, ktorý berie na seba úlohu najvyššieho kňaza v deň zmierenia (porov. Hebr 5, 7; 7, 25). V ňom však kňazstvo predstavuje novú a definitívnu podobu. On raz navždy vstupuje do nebeskej svätyne, aby sa prihováral pred Božou tvárou za nás (porov. Hebr 9,23-26, osobitne 24). On je Kňaz a zároveň „zmierna obeta” za hriechy celého sveta (porov. 1Jn 2, 2).

Ježiš ako veľký orodovník, ktorý pyká za nás, sa v plnosti zjaví na konci nášho života, keď sa prejaví v ponuke milosrdenstva, ale aj v nevyhnutnom súde pre toho, kto odmieta Otcovu lásku a odpustenie.

Ponuka milosrdenstva nevylučuje povinnosť, aby sme predstúpili pred Božiu tvár čistí a bezúhonní, bohatí na tú lásku, ktorú Pavol nazýva „zväzkom dokonalosti” (Kol 3,14).

Počas nášho pozemského života, nasledujúc výzvu evanjelia, aby sme boli dokonalí ako nebeský Otec (porov. Mt 5,48), sme povolaní rásť v láske, aby sme boli vyrovnaní a bezúhonní pred Bohom Otcom, „keď príde náš Pán Ježiš so všetkými svojimi svätými” (1Sol 3,13). Z druhej strany sme pozvaní, „aby sme sa očistili od každej poškvrny tela i ducha” (2Kor 7,l; porov. 1Jn 3,3), pretože stretnutie s Bohom vyžaduje absolútnu čistotu.

Každá stopa dotyku so zlom musí byť odstránená; každá deformácia duše napravená. Očisťovanie musí byť úplné, a to je práve to, čo je obsahom cirkevného učenia o očistci. Tento termín neoznačuje miesto, ale stav života. Tí, čo po smrti žijú v stave očisťovania, už sú v Kristovej láske, ktorá ich zbavuje zvyšku nedokonalosti (porov. Všeobecný florentský koncil, Dekrét pre Grékov: DS 1304; Všeobecný tridentský koncil, Dekrét o ospravodlivení: DS 1580; Dekrét 0 očistci: DS 1820).

Treba spresniť, že stav očisťovania nie je predlžením pozemskej situácie, akoby po smrti bola daná možnosť zmeniť svoj osud. Učenie Cirkvi je v tomto ohľade neodvolateľné a bolo zdôraznené na Druhom vatikánskom koncile, ktorý učí: „Keďže nevieme dňa ani hodiny musíme podľa Pánovho napomenutia stále bedliť, aby po ukončení tohto nášho jediného životného behu (porov. Hebr 9,27) sme si zaslúžili vojsť spolu s ním na svadbu a byť pripočítaní medzi požehnaných (porov. Mt 25,31-46) a aby sme neboli nútení ako zlí a leniví sluhovia odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude ,plač a škrípanie zubami' (Mt 22,13 a 25, 30)” (Lumen gentium 48).

Posledný dôležitý aspekt, ktorý Tradícia Cirkvi mala vždy na zreteli, prichádza dnes znova na rad: je to rozmer spoločenstva. Totiž tí, ktorí sa nachádzajú v stave očisťovania, sú zviazaní či už s blaženými, ktorí sa už plne radujú z večného života, a aj s nami, ktorí putujeme v tomto svete do Otcovho domu (porov. KKC 1032).

Ako za pozemského života sú veriaci navzájom spojení v jedinom tajomnom Tele, tak aj po smrti tí, čo žijú v stave očisťovania, zakusujú rovnakú solidaritu Cirkvi, ktorá pôsobí v modlitbách, príhovoroch a v láske ostatných bratov vo viere. Očisťovanie sa prežíva v podstatnom zväzku, ktorý sa vytvára medzi tými, čo žijú svoj život v tomto veku a medzi tými, ktorí sa už radujú z večnej blaženosti.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IX. č. 4/1999