PEKLO AKO DEFINITÍVNE ODMIETNUTIE BOHA

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 28. júla 1999.

Boh je Otec nekonečne dobrý a milosrdný. Ale človek, povolaný, aby mu slobodne odpovedal, môže, bohužiaľ, zvoliť definitívne odmietnutie jeho lásky a jeho odpustenia a tak sa navždy odlúči od radostného spoločenstva s Ním. Práve na túto tragickú situáciu poukazuje kresťanské učenie, keď hovorí o odsúdení a pekle. Nejde tu o trest, ktorý Boh ukladá zvonka, ale o dôsledok predpokladov, ktoré položil človek už za tohto života. Rovnaký rozmer nešťastia, ktoré so sebou nesie táto temná situácia, môžeme do určitej miery vytušiť vo svetle niektorých našich hrozných skúseností, ktoré zo života robia, ako sa hovorí, „peklo”.

V teologickom zmysle však je peklo niečo iné: je posledným dôsledkom samého hriechu, ktorý sa obráti proti tomu, kto ho spáchal. Je to situácia, do ktorej definitívne upadá ten, kto odmieta Otcovo milosrdenstvo aj v poslednom okamžiku svojho života.

Na opísanie tejto skutočnosti Sväté písmo sa znižuje na symbolickú reč, ktorá sa postupne spresňuje. V Starom zákone stav zomrelých nebol ešte plne osvetlený Zjavením. Najčastejšie sa však myslelo, že mŕtvi by mali byť zhromaždení v šeole, mieste temnôt (porov. Ez 28, 8; 31, 14; Jób 10,21n.; 38,17; Ž 30,10; 88, 7.13), v priepasti, z ktorej sa nevystupuje (porov. Jób 7, 9), na mieste, na ktorom nie je možné vzdávať chválu Bohu (porov. Iz 38,18; Ž6, 6).

Nový zákon vrhá nové svetlo na stav mŕtvych, predovšetkým keď ohlasuje, že Kristus svojím zmŕtvychvstaním premohol smrť a rozšíril svoju oslobodzujúcu moc aj na kráľovstvo mŕtvych.

Vykúpenie zostáva však ponukou spásy, ktorú má človek slobodne prijať. Preto každý bude súdený „podľa svojich skutkov” (Zjv 20,13). Nový zákon používa obrazy a predstavuje miesto určené páchateľom neprávosti ako horiacu pec, kde je „plač a škrípanie zubami” (Mt 13,42; porov. 25,30.41) alebo ako peklo „neuhasiteľného ohňa” (Mk 9,43). To všetko je vyjadrené rozpravou v podobenstve o bohatom hýrivcovi, v ktorom sa upresňuje, že peklo je miestom definitívneho trestu bez možnosti návratu alebo zmiernenia bolesti (porov. Lk 16, 19-31). Aj Apokalypsa plasticky znázorňuje „v ohnivom jazere” tých, ktorí sú vyňatí z knihy života a tak idú v ústrety „druhej smrti” (Zjv 20,13n.). Kto sa teda zatvrdí a neotvorí sa evanjeliu, pripravuje si „trest večnej záhuby, ďaleko od Pánovej tváre a slávy jeho moci" (2 Sol 1, 9).

Obrazy, ktorými nám Sväté písmo predstavuje peklo, musia byť správne vysvetlené. Naznačujú úplné zmarenie a prázdnotu života bez Boha. Peklo skôr než miesto označuje postavenie, v ktorom sa nachádzajú tí, čo sa slobodne a definitívne vzďaľujú od Boha, prameňa života a radosti. Katechizmus katolíckej Cirkvi zhrňuje pravdy viery na túto tému takto: „Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby. A tento stav definitívneho odlúčenia seba zo spoločenstva s Bohom a s blaženými sa označuje slovom „peklo" (KKC 1033).

,Odsúdenie” sa preto nepripisuje Božej iniciatíve, pretože on vo svojej milosrdnej láske nemôže chcieť nič iné ako spásu bytostí, ktoré stvoril. V skutočnosti je to tvor, ktorý sa uzaviera pred jeho láskou. „Odsúdenie” spočíva práve v definitívnom odlúčení sa od Boha, ktoré si človek slobodne volí a potvrdzuje smrťou, ktorá navždy spečatí túto voľbu. Boží výrok potvrdzuje tento stav.

Kresťanská viera učí, že v riziku tohto „áno” alebo „nie”, ktorým sa rozoznáva sloboda stvorených bytostí, niektoré povedali „nie”. Ide o duchovné tvory, ktoré sa vzbúrili proti Božej láske a nazývajú sa démoni (porov. IV. lateránsky koncil: DS 800-801). Pre ľudské bytosti tento ich osud vyznieva ako napomenutie: je ustavičnou výstrahou, aby sme sa vyvarovali tragédie, do ktorej ústi hriech a utvárali svoj život podľa Ježišovho života, ktorý rozvíjal v znamení „áno” voči Bohu.

Zatratenie zostáva reálnou možnosťou, ale nie je nám dané poznávať, bez osobitného Božieho zjavenia, či a ktoré Ľudské bytosti sú tam skutočne zahrnuté. Myšlienka na peklo - a tým menej nevhodné používanie biblických obrazov - nesmie vytvárať psychózu ani úzkosť, ale predstavuje potrebné a spasiteľné napomenutie v slobode v rámci zvesti, že zmŕtvychvstalý Ježiš premohol satana a nám dal Božieho Ducha, v ktorom voláme „Abba, Otče” (Rim 8,15; Gal 4,6).

Táto perspektíva, bohatá na nádej, prevažuje v kresťanskom ohlasovaní. Účinne sa odráža v liturgickej tradícii Cirkvi, ako o tom svedčia napríklad slová Rímskeho kánona: „Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci, i celá tvoja rodina... Zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených.”

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IX. č. 4/1999