„NEBO" AKO PLNOSŤ DÔVERNOSTI S BOHOM

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 21. júla 1999.

Keď sa pominie podoba tohto sveta, tí, čo vo svojom živote prijali Boha a úprimne sa otvorili jeho láske aspoň vo chvíli smrti, budú sa môcť tešiť z plnosti spoločenstva s Bohom, čo predstavuje konečný cieľ ľudskej existencie.

Ako učí Katechizmus katolíckej Cirkvi, „tento dokonalý život s Najsvätejšou Trojicou, toto spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou Máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými sa volá ,nebo'. Nebo je posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti” (KKC 1024).

Chceme sa dnes pokúsiť nájsť biblický zmysel „neba”, aby sme mohli lepšie pochopiť skutočnosť, na ktorú tento výraz poukazuje.

Keď je v biblickej reči spojené „nebo” a „zem”, označuje to jednu časť vesmíru. Pokiaľ ide o stvorenie, Písmo hovorí: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem” (Gn 1,1)

V metaforickej rovine sa nebo chápe ako príbytok Boha, ktorý sa tým líši od ľudí (porov. Ž 104,2n; 115, 16; Iz 66,1). On zhliada z výšin neba a súdi (porov. Ž 113, 4-9) a zostupuje, keď ho vzývajú (porov. Ž 18,7.10;144,5). Jednako biblická metafora umožňuje dobre pochopiť, že Boh sa s nebom nestotožňuje, ani nemôže byť v nebi uzavretý (porov. 1Kr 8,27); a to je správne, aj keď v niektorých statiach Prvej knihy Machabejcov „nebo” je jednoducho Božie meno (1Mach 3, 18. 19. 50. 60; 4, 24. 55).

S predstavou neba ako transcendentného príbytku živého Boha sa spája predstava neba, do ktorého môžu vstúpiť skrze milosť aj veriaci, ako to v Starom zákone vyplýva z udalosti s Henochom (porov. Gn 5, 24) a s Eliášom (porov. 2 Kr 2, 11). Nebo sa tak stáva obrazom života v Bohu. V tomto zmysle Ježiš hovorí o „odmene v nebi" (Mt 5,12) a povzbudzuje „na zhromažďovanie pokladov v nebi” (tamže 6, 20; porov. 19, 21).

Nový zákon prehlbuje ideu neba aj vo vzťahu ku Kristovmu tajomstvu. Na označenie, že Vykupiteľova obeta nadobúda dokonalú a konečnú hodnotu, List Hebrejom tvrdí, že Ježiš „prenikol nebesia” (Hebr 4,14) a že „nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba” (tamže 9, 24). Ďalej veriaci, nakoľko ich Otec miluje osobitným spôsobom, budú vzkriesení s Kristom a stanú sa občanmi neba. Stojí za to počuť, čo nám hovorí apoštol Pavol v texte veľkej sily: „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom - milosťou ste spasení - a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi” (Ef 2,4-7). Božie otcovstvo, bohaté na milosrdenstvo, okusujú tvory skrze lásku ukrižovaného a vzkrieseného Božieho Syna, ktorý ako Pán sedí v nebi po pravici Otca.

Účasť na plnom vnútornom živote Otca po zakončení nášho pozemského života vychádza teda skrze včlenenie sa do Kristovho veľkonočného tajomstva. Svätý Pavol zdôrazňuje veľmi živým a plastickým obrazom tento náš prechod ku Kristovi v nebi na konci čias: „Potom my, čo žijeme a zostaneme, budeme spolu s ním uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme navždy s Pánom. Preto sa potešujte týmito slovami” (1 Sol 4, 17-18).

V rámci Zjavenia vieme, že „nebo” alebo „blaženosť', v ktorej raz budeme, nie je abstrakcia, ani fyzické miesto medzi oblakmi, ale živý a osobný vzťah so Svätou Trojicou. Je to stretnutie s Otcom, ktoré sa uskutočňuje v zmŕtvychvstalom Kristovi vďaka spoločenstvu Ducha Svätého.

Pri opise týchto „posledných skutočností” treba vždy zachovať určitú umiernenosť, pretože predstava o nich zostane vždy neprimeraná. Dnešný osobitý jazyk vie naozaj primeranejšie vyjadriť situáciu šťastia a pokoja, v ktorej sa uskutoční naše definitívne spoločenstvo s Bohom.

Katechizmus katolíckej Cirkvi zhrňuje cirkevné učenie o tejto pravde, keď tvrdí: „Ježiš Kristus nám svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním „otvoril” nebo. Život blažených spočíva v plnom vlastnení ovocia vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus. On pridružuje k svojmu nebeskému osláveniu tých, čo v neho uverili a ostali verní jeho vôli. Nebo je blažené spoločenstvo všetkých, ktorí sú dokonale včlenení do Krista" (KKC 1026).

Táto konečná situácia môže však byť anticipovaná určitým spôsobom už dnes buď v sviatostnom živote, ktorého stredom je Eucharistia, alebo v sebadarovaní prostredníctvom bratskej lásky. Ak sa budeme vedieť tešiť usporiadane z dobier, ktoré nám Pán uštedruje každý deň, zakúsime už tú radosť a ten pokoj, z ktorého sa jedného dňa budeme tešiť v plnosti. Vieme, že v tejto pozemskej fáze je všetko v znamení ohraničenia, no myšlienka na „posledné” skutočnosti nám pomáha, aby sme dobre prežívali „predposledné" skutočnosti. Sme si vedomí, že kým kráčame v tomto svete, sme povolaní hľadať, „čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha” (Kol 3,1), aby sme boli s ním pri eschatologickom zavŕšení, keď on v Duchu dokonale zmieri s Otcom všetko, „čo je na zemi aj čo je na nebi” (Kol 1,20).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IX. č. 4/1999