DUCH SVÄTÝ - HLAVNÝ ČINITEĽ EVANJELIZÁCIE

 

DUCH SVÄTÝ - HLAVNÝ ČINITEĽ EVANJELIZÁCIE

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí sv. Petra 1. júla 1998

 

Len čo v deň Turíc zostúpil Duch Svätý na apoštolov, „začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť” (Sk 2,4). Možno teda povedať, že Cirkev v samej chvíli zrodenia dostáva do daru od Ducha schopnosť „hovoriť o veľkých Božích skutkoch” ( Sk 2,11): je to dar evanjelizácie.

Tento fakt zahrňuje a zjavuje základný zákon dejín spásy: nemožno evanjelizovať ani prorokovať, nemožno skrátka hovoriť o Pánovi ani v Pánovom mene bez milosti a moci Ducha Svätého. S použitím biologickej analógie by sme mohli povedať, že ako ľudské slovo sa nesie ľudským dychom, tak aj Božie slovo sa prenáša Božím dychom s jeho ruach alebo s jeho pneuma, čo je Duch Svätý.

Tento zväzok medzi Božím Duchom a Božím slovom možno zaznamenať už v skúsenosti dávnych prorokov.

Povolanie Ezechiela sa opisuje ako vliatie „ducha” do osoby: „(Pán) mi povedal: Syn človeka, postav sa na nohy, chcem s tebou hovoriť.” Ako to povedal, „vošiel do mňa duch, postavil ma na nohy a počul som toho, ktorý ku mne hovoril” (Ez 2,1-2).

V Knihe Izaiáša čítame, že budúci Pánov služobník bude hlásať právo národom práve preto, že Pán vložil na neho svojho ducha (porov. Iz 42,1). Podľa proroka Joela mesiášske časy budú charakterizované všeobecným vyliatím Ducha. „Potom vylejem svojho Ducha na každé telo” (Joel 3,1). A účinkom tohto zoslania Ducha „vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať” (tamže).

Zväzok Duch - Slovo dosahuje vrchol v Ježišovi: on je totiž samo Slovo, ktoré sa telom stalo „mocou Ducha Svätého”. Začína kázať „v sile Ducha Svätého” (Lk 4, 14 n.). V Nazarete vo svojej vstupnej kázni na seba vzťahuje úryvok z Izaiáša: „Duch Pána je nado mnou... poslal ma hlásať evanjelium chudobným” (Lk 4,18). Ako zdôrazňuje štvrté evanjelium, poslanie Ježiša, toho, „koho poslal Boh, a hovorí Božie slová”, je plodom daru Ducha Svätého, ktorého dostal „bez miery” (porov. Jn 3,34). Keď sa Ježiš vo Večeradle zjavil svojim učeníkom večer na Veľkú noc, urobil výrečné gesto, keď „dýchol” na nich so slovami: „Prijmite Ducha Svätého” (Jn 20,21 n.).

Pod týmto dychom sa rozvíja život Cirkvi. „Duch Svätý je hlavnou osobou pre celé poslanie Cirkvi” (Redemptoris missio, 21). Cirkev ohlasuje evanjelium vďaka jeho prítomnosti a jeho spásonosnej sile. Keď sa svätý Pavol obracia na kresťanov v Solúne, tvrdí: „Naše evanjelium neprišlo k vám iba v slovách, ale aj v moci a v Duchu Svätom” (1 Sol 15). Svätý Peter definuje apoštolov ako tých, „čo zvestujú evanjelium v Duchu Svätom” (1 Pt 1,12).

Čo to však znamená „zvestovať evanjelium v Duchu Svätom?” Súhrnne možno povedať: znamená to evanjelizovať v sile, v novosti a v jednote Ducha Svätého.

Evanjelizovať v sile Ducha znamená byt odetý tou mocou, ktorá sa zvrchovaným spôsobom prejavila v Ježišovej evanjelizačnej činnosti. Evanjelium nám hovorí, že poslucháči nad ním žasli, pretože „ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci”(Mk 1,22). Ježišovo slovo vyháňa diablov, utišuje búrky, uzdravuje chorých, odpúšťa hriešnikom, kriesi mŕtvych.

Ježišova vážnosť, ktorú dáva Duch Svätý, prechádza ako veľkonočný dar na Cirkev. Vidíme, ako sú apoštoli bohatí na parrhesiu, čiže na odvahu, ktorá im dáva hovoriť bez strachu o Ježišovi. Protivníci sa veľmi čudovali, „keď zbadali, že sú to ľudia neučení a prostí” (Sk 4,13).

Aj Pavol vďaka daru Ducha Novej zmluvy môže tvrdiť v plnej pravde: „Keď máme takúto nádej, hovoríme celkom slobodne a otvorene” (2 Kor 3,12).

Táto sila Ducha je viac než inokedy potrebná kresťanovi našej doby, od ktorého sa vyžaduje, aby vydával svedectvo o svojej viere vo svete často ľahostajnom, ak nie nepriateľskom, a silne poznačenom relativizmom a hedonizmom. Je to sila, ktorú potrebujú predovšetkým kazatelia, ktorí majú predkladať evanjelium bez toho, že by robili ústupky kompromisom alebo falošným skracovaniam, a hlásať Kristovu pravdu za každých okolností „vhod i nevhod” (2 Tim 4,2).

Duch Svätý zaisťuje pre hlásanie aj charakter stále obnovovanej aktuálnosti, aby kázanie neupadlo do prázdneho opakovania formúl a do chladnej aplikácie metód. Kazatelia totiž musia byť v službe „Novej zmluvy”, ktorá sa nezakladá na „litere”, ktorá umŕtvuje, ale na „Duchu", ktorý oživuje (porov. 2 Kor 3,6). Nejde o propagovanie „starej nadvlády litery", ale o „novú vládu Ducha” (porov. Rim 7,6). Je to zvlášť dnes životná požiadavka pre „novú evanjelizáciu”. Tá bude naozaj „nová” v horlivosti, v metódach, vo výrazoch, ak ten, kto ohlasuje obdivuhodné Božie skutky a hovorí v jeho mene, bude najprv počúvať Boha a stane sa učenlivým voči Duchu Svätému. Základom teda je kontemplácia, ktorá spočíva v načúvaní a v modlitbe. Ak sa hlásateľ nemodlí, skončí tým, že bude „hlásat seba samého” (porov. 2 Kor 4,5) a jeho slová zostanú „svetáckymi prázdnymi rečami” (porov. 2 Tim 2,16).

Napokon Duch sprevádza a podnecuje Cirkev, aby evanjelizovala v jednote a vytvárala jednotu. Turíce nastali, keď učeníci „boli vedno na tom istom mieste” (Sk 2,1) a „všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách” (Sk 1,14).

Keď prijali Ducha Svätého, Peter „vystúpil s jedenástimi“ (Sk 2,14) s prvou kázňou k zástupu: je to obraz zborového ohlasovania, ktoré sa takým musí zachovať aj keď sú hlásatelia rozptýlení po celom svete.

Hlásať Krista z podnetu jediného Ducha na prahu tretieho tisícročia zahrňuje v sebe konkrétne a veľkodušné úsilie o plné spoločenstvo, a týka sa to všetkých kresťanov. Je to veľká úloha ekumenizmu, ktorú treba podporovať vždy s novou nádejou a účinným úsilím, aj keď čas a výsledky sú v rukách Otca, ktorý od nás žiada, aby sme s pokornou pohotovosťou prijímali jeho plány a vnútorné inšpirácie Ducha.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 3/1998

Súvisiace: