SÚD A MILOSRDENSTVO

 

SÚD A MILOSRDENSTVO

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule VI. 7. júla 1999.

 

V žalme 116 čítame: „Milostivý a spravodlivý je Pán, náš Boh sa zľutúva” (v. 5). Pri prvom pohľade sa môže súd a milosrdenstvo javiť ako dve nezlučiteľné skutočnosti alebo sa druhá prinajmenšom javí ako integrovaná s prvou v prípade, že táto zmierni svoju neúprosnú moc. No treba pochopiť logiku Svätého písma, ktorá ich viaže spolu, ba predstavuje ich spôsobom, že jedna nemôže jestvovať bez druhej.

Zmysel božskej spravodlivosti sa postupne rozvíjal v Starom zákone, začínajúc situáciou toho, kto konal dobre a cíti sa nespravodlivo ohrozený. Hľadá teda útočište a obranu u Boha. Táto skúsenosť sa viackrát vyjadruje v žalmoch, ktoré napríklad potvrdzujú: „Viem, že Pán úbohému právo prisúdi a chudobnému odplatí. Len spravodliví budú tvoje meno velebiť a statoční budú bývať u teba” (Ž 140, 13-14).

Zásah v prospech utláčaných sa v Písme chápe predovšetkým ako spravodlivosť, totiž ako vernosť Boha spasiteľným prísľubom, ktoré dal Izraelu. Je to teda spravodlivosť, Božia spravodlivosť, ktorá vyplýva z nezištnej a milosrdnej iniciatívy, ku ktorej je zaviazaný svojmu ľudu večnou zmluvou. Boh je spravodlivý, pretože zachraňuje a tak plní svoje sľuby, zatiaľ čo súd nad hriechom a bezbožnými je opačná strana jeho milosrdenstva. Tejto milosrdnej spravodlivosti môže vždy dôverovať hriešnik, ktorý úprimne robí pokánie (porov. Ž 51,6.16).

Zoči-voči ťažkosti nájsť spravodlivosť u ľudí a ich inštitúcií, v Biblii si robí cestu perspektíva, že spravodlivosť sa v plnej miere uskutoční iba v budúcnosti prostredníctvom diela tajomnej osobnosti, ktorá postupne berie stále presnejšie „mesiášske“ znaky: kráľ alebo kráľov syn (porov. Ž 72,1), výhonok, ktorý „vzíde z kmeňa Jesseho“ (Iz 11,1), „spravodlivý výhonok“, vychádzajúci z Dávida (Jer 23.5).

Postava Mesiáša načrtnutá v mnohých textoch, najmä prorockých kníh, prijíma v optike spásy úlohy vlády a súdu na prospech a rast spoločenstva a jeho jednotlivých členov.

Sudcovská úloha sa bude vykonávať nad dobrými i nad ničomníkmi, ktorí sa spolu dostanú k súdu, kde sa triumf spravodlivých premení na hrôzu a des pre bezbožných (porov. Múd 4,20-5,23; porov. aj Dan 12,1-3). Súd zverený „Synovi človeka” v apokalyptickej perspektíve Danielovej knihy bude mať ako výsledok triumf ľudu svätých nad zrútením sa kráľovstva zeme (porov. Dan 7, najmä v. 18 a 27).

Na druhej strane aj ten, kto môže očakávať priaznivý súd, je si vedomý vlastných obmedzení. Tak sa vynára vedomie, že je nemožné byť spravodlivým bez božskej milosti, ako pripomína žalmista: „Pane, ...pre svoju spravodlivosť ma vyslyš. A svojho služobníka na súd nevolaj, veď nik, kým žije,  nie je spravodlivý pred tebou” (Ž 143, 1-2).

V podstate tá istá logika sa nachádza v Novom zákone, kde sa Boží súd viaže na spásonosné Kristovo dielo. Ježiš je Syn človeka, ktorému dal Otec moc súdiť. On vykoná súd nad tými, čo vyjdú z hrobu a oddelí tých, ktorí sú určení na vzkriesenie pre život, od tých, ktorí zakúsia vzkriesenie na odsúdenie (porov. Jn 5, 26-30). Predsa však, ako zdôrazňuje evanjelista Ján, „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil” (Jn 3, 17). Len ten, kto odmietne spásu, ktorú Boh vo svojom bezhraničnom milosrdenstve ponúka, bude odsúdený, lebo sám sa odsúdi.

Svätý Pavol prehlbuje v spasiteľnom zmysle pojem „Božia spravodlivost, ktorá sa uskutočňuje „skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria” (Rim 3, 22). Božia spravodlivosť je vnútorne spojená s darom zmierenia: ak sa Kristovým prostredníctvom necháme zmieriť s Otcom, môžeme sa aj my stať skrze neho Božou spravodlivosťou (porov. 2 Kor 5, 18-21).

Súd a spravodlivosť sa tak úzko spájajú ako dve dimenzie toho istého tajomstva lásky: „Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval” (Rim 11, 32). Láska, ktorá spočíva na základe Božieho gesta a mala by sa stať základnou čnosťou veriaceho, nás preto núti, aby sme mali dôveru v deň súdu a vylúčili každý strach (porov.1Jn 4, 18). Aj ľudský súd by mal napodobňovať tento božský súd, aby sa konal podľa zákona slobody, v ktorom musí prevažovať práve milosrdenstvo: „Hovorte a konajte ako tí, čo majú byť súdení podľa zákona slobody! Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo. Ale milosrdenstvo sa vyvyšuje nad súdom” (Jak 2, 12-13).

Boh je Otec milosrdenstva a všetkej útechy. Preto v piatej prosbe modlitby, ktorá je výnimočná, v modlitbe Otče náš „naša prosba sa začína, vyznaním“, ktorým vyznávame súčasne svoju úbohosť a jeho milosrdenstvo” (KKC 2839). Tým, že nám Ježiš odhalil Otcovo milosrdenstvo, nás aj naučil, že k tomuto Otcovi, takému spravodlivému a milosrdnému, sa pristupuje len cez skúsenosť milosrdenstva, ktorým sa musia rozoznávať naše vzťahy k blížnym: „Tento prúd milosrdenstva nemôže preniknúť do nášho srdca, kým neodpustíme tým, čo nás urazili... Ak odmietame odpustiť naším bratom a sestrám, naše srdce sa uzatvára a jeho tvrdosť ho robí nepriepustným pre Otcovu milosrdnú lásku” (KKC 2840).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IX. č. 4/1999

Súvisiace: