EUCHARISTIA, PRAMEŇ MISIJNEJ ÚLOHY CIRKVI

 

EUCHARISTIA, PRAMEŇ MISIJNEJ ÚLOHY CIRKVI

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 21. júna 2000

 

„Ježiš Kristus, Spasiteľ sveta, chlieb pre nový život”: to je téma štyridsiateho siedmeho medzinárodného eucharistického kongresu, ktorý sa začal minulú nedeľu a skončí sa na budúcu nedeľu so Statio Orbis na Námestí svätého Petra.

Eucharistický kongres stavia Eucharistiu do centra Veľkého jubilea Vtelenia a tak ukazuje celú jeho duchovnú, ekleziologickú a misijnú hĺbku. Je to Eucharistia, z ktorej Cirkev i jednotliví veriaci čerpajú nevyhnutnú silu, aby mohli hlásať evanjelium spásy všetkým a vydávať o ňom svedectvo. Slávenie Eucharistie, veľkonočnej sviatosti Pána je samo v sebe misijnou udalosťou, ktorá prináša na svet úrodné semeno nového života.

Tento misijný charakter Eucharistie výslovne pripomína svätý Pavol v Liste Korinťanom: „Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde” (l Kor 11, 26).

Cirkev pripomína slová svätého Pavla v doxológii po premenení. Eucharistia je „misijná sviatosť nielen preto, že z nej pramení milosť poslania, ale aj preto, že obsahuje sama v sebe princíp a večný prameň spásy pre všetkých ľudí. Slávenie Eucharistie je teda najúčinnejším misionárskym činom, aký môže cirkevné spoločenstvo vložiť do dejín sveta.

Každá omša sa uzatvára misijným príkazom: „Iďte”, ktorý vyzýva veriacich, aby šli a ohlasovali zmŕtvychvstalého Pána v rodinách, v pracovnom prostredí a v spoločnosti na celom svete. Práve preto som vyzval veriacich v liste Dies Domini, aby nasledovali príklad emauzských učeníkov, ktorí keď spoznali zmŕtvychvstalého Krista „pri lámaní chleba” (porov. Lk 24, 30-32), pocítili potrebu ísť a rýchlo sa podeliť so všetkými bratmi o radosť zo stretnutia sa s ním (porov. tamže, 45). „Nalámaný chlieb” otvára život kresťana a celého spoločenstva, aby sa podelili a darovali seba za život sveta (porov. Jn 6,51). Eucharistii je vlastné uskutočňovať neoddeliteľné puto medzi spoločenstvom a misijným poslaním, ktoré robí z Cirkvi sviatosť jednoty celého ľudského rodu (porov. Lumen gentium, l).

Dnes je osobitne potrebné, aby si kresťanské spoločenstvo zo slávenia Eucharistie odnášalo vnútorné presvedčenie a duchovnú silu vyjsť zo seba samého a otvoriť sa pre iné spoločenstvá, ktoré sú chudobnejšie a potrebujú podporu na poli evanjelizácie a misijnej spolupráce a tak podporilo plodnú výmenu vzájomných darov, ktorá obohacuje celú Cirkev.

Veľmi dôležité je aj rozlišovať, pokiaľ ide o Eucharistiu, misijné povolania a služby. Na príklade prvotného spoločenstva v Antiochii, ktoré sa zhromaždilo „na slávenie kultu Pána“, je každé kresťanské spoločenstvo povolané, aby počúvalo Ducha a prijímalo výzvy a vyhradilo pre všeobecné misijné poslanie najlepšie sily svojich synov poslaných s radosťou do sveta a sprevádzaných modlitbou a duchovnou i hmotnou podporou, ktorú potrebujú (porov. Sk 13, 1-3).

Eucharistia je okrem toho trvalou školou lásky, spravodlivosti a pokoja, aby okolitý svet bol obnovený v Kristovi. Veriaci z prítomnosti Zmŕtvychvstalého čerpajú odvahu byť nositeľmi solidarity a obnovy a zaväzujú sa zmeniť štruktúry hriechu, v ktorých sú zapletení jednotlivci, spoločenstvá a dakedy celé národy (porov. Dies Domini, 73).

V tejto úvahe o misijnom význame a obsahu Eucharistie nemôže napokon chýbať zmienka týkajúca sa jednotlivých „misionárov „a svedkov viery a lásky ku Kristovi, ktorí sa stali mučeníkmi. Relikvie mučeníkov, ktoré sa od pradávna ukladali pod oltár, kde sa slávi pamiatka „Obete obetovanej za naše zmierenie“, predstavujú jasný znak sily, ktorá vychádza z Kristovej obete. Táto duchovná energia privádza tých, čo sa živia Pánovým telom, k tomu, že obetujú vlastný život za neho a za bratov a to, ak je to potrebné, totálnym sebadarovaním až po vyliatie krvi.

Kiež Medzinárodný eucharistický kongres na príhovor Márie, matky Krista, ktorý bol obetovaný za nás, oživí vo veriacich vedomie misijného poslania, ktoré pramení z účasti na Eucharistii. „Telo, ktoré sa dáva” a „krv, ktorá sa vylieva” (porov. Lk 22, 19-20), predstavujú najvyššie kritérium, ktorým sa musia a budú musieť riadiť vo svojom sebadarovaní za spásu sveta.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník X. č. 3/2000

Katechezy: 
Súvisiace: