SLÁVA TROJICE V NEBESKOM JERUZALEME

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 28. júna 2000

„Zatiaľ čo Cirkev putuje na tejto zemi ďaleko od Pána, cíti sa ako vo vyhnanstve, aby hľadala a poznávala to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha, kde život Cirkvi je s Kristom skrytý v Bohu, až kým sa so svojím Ženíchom nezjaví v sláve” (LG 6). Tieto slová Druhého vatikánskeho koncilu načrtajú cestu Cirkvi, ktorá vie, že tu nemá trvalé mesto„ ale že „hľadáme budúce” (Hebr 13, 14), nebeský Jeruzalem, „mesto živého Boha” (porov. tamže 12, 22).

Až dospejeme ku konečnému cieľu dejín, ako oznamuje Pavol, už nebudeme vidieť „nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre... Potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný” (l Kor 13, 12). A Ján nám opakuje, že „keď sa (Boh) zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je” (l Jn 3, 2).

Čaká nás teda za hranicami dejín žiarivé zjavenie a plnosť Trojice. V novom stvorení nám Boh dá dar dokonalého a vnútorného spoločenstva s ním, ktoré štvrté evanjelium nazýva „večný život „prameň „poznania”, čo v biblickej reči je pravé spoločenstvo lásky: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista” (Jn 17, 3).

Kristovo zmŕtvychvstanie otvára tento horizont svetla, ktorý už Starý zákon ospevuje ako kráľovstvo pokoja a radosti, v ktorom „Pán Boh zotrie slzu z každej tváre” (Iz 25, 8). Vtedy „sa napokon milosrdenstvo a vernosť stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú„ (Ž 85,11). Ale sú to predovšetkým posledné stránky Biblie, totiž slávna záverečná vízia Apokalypsy, ktorá nám odhaľuje mesto, posledný cieľ nášho putovania, nebeský Jeruzalem.

Tam sa stretneme predovšetkým s Otcom, s „Alfou a Omegou, Počiatkom i Koncom „celého stvorenia (Zjv 21, 6). On sa zjaví v plnosti ako Emanuel, Boh, ktorý prebýva s ľudstvom, zotiera slzy a žiaľ a obnovuje všetky veci „(porov. Zjv 21, 3-5). Ale uprostred tohto mesta sa povznesie aj Baránok, Kristus, s ktorým je Cirkev spojená snubným zväzkom. Od neho dostáva svetlo slávy, s ním je dôverne spojená už nie prostredníctvom chrámu, ale priamym a úplným spôsobom (porov. Zjv 21, 9. 22. 23). K tomuto mestu nás poháňa Duch Svätý. Práve on udržuje dialóg lásky vyvolených s Kristom: „Duch i nevesta volajú: ,Príď!”' (Zjv 22, 17).

K tomuto plnému zjaveniu slávy Trojice sa obracia náš zrak a ide pritom za hranice našich ľudských podmienok, mimo ťarchy biedy a hriešnosti, ktoré prenikajú náš pozemský život. Pre toto stretnutie si vyprosujeme každý deň milosť ustavičného očisťovania, lebo sme si vedomí, že do nebeského Jeruzalema „nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života” (Zjv 21, 27). Ako učí Druhý vatikánsky koncil, liturgia, ktorú slávime v priebehu našich dní, je ako „ochutnanie„ toho svetla, toho nazerania, tej dokonalej lásky: „Účasťou na pozemskej liturgii ochutnávame už tú nebeskú, čo sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme, ku ktorému sa uberáme ako pútnici, kde Kristus sedí po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku” (SC 8).

Preto sa už teraz obracajme ku Kristovi, aby nám skrze Ducha Svätého pomohol, žeby sme predstúpili čistí pred Otca. A na to nás vyzýva Simeon Metafraste v modlitbe, ktorú liturgia východnej Cirkvi predkladá veriacim: „Ty, čo si zostúpením Ducha Tešiteľa urobil zo svojich učeníkov sväté a dôstojné nádoby, urob zo mňa príbytok hoden tvojho príchodu. Ty, čo máš znova prísť, aby si súdil svet vo všetkej spravodlivosti, dovoľ aj mne prísť pred teba, môjho Sudcu a môjho Stvoriteľa, so všetkými tvojimi svätými, aby sme ťa chválili a večne ospevovali s tvojím večným Otcom a s tvojím najsvätejším, dobrým a oživujúcim Duchom teraz i vždycky” (Modlitba na prijímanie).

Spolu s nami aj „stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia... a dal mu nádej, že bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí” (Rim 8, 19-21). Apokalypsa nám oznamuje „nové nebo a novú zem“, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominú (porov. Zjv 21, l). A Peter v svojom Druhom liste pripomína tradičné apokalyptické obrazy, aby zdôraznil tú istú predstavu: „Nebesia sa páľavou rozplynú a živly sa v ohni roztopia! Podľa jeho prísľubu očakávame nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť" (2 Pt 3, 12-13).

V očakávaní harmónie a plnej chvály musí všetko tvorstvo spievať už teraz s človekom pieseň radosti a nádeje. Urobme to aj my slovami hymnu z 3. storočia nájdeného v Egypte: „Spolu všetky obdivuhodné Božie stvorenia ani ráno ani večer nemlčia. Nemlčia ani žiariace hviezdy ani vysoké hory, ani hlbiny mora, ani pramene bystrých riek; preto ospevujme v našich hymnoch Otca, Syna a Ducha Svätého. Všetci nebeskí anjeli odpovedajú: Amen! Amen! Amen!” (Text vydaný A. Gastonom v La Tribune de Saint Gervais, september - október 1922).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník X. č. 3/2000