SLÁVA TROJICE V ŽIVOTE CIRKVI

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 14. júna 2000

Cirkev na svojej púti k plnému spoločenstvu lásky s Bohom sa javí ako „ľud spojený jednotou Otca i Syna i Ducha Svätého. „Táto úžasná definícia svätého Cypriána (De Orat. Dom. 23; porov. LG 4) nás uvádza do tajomstva Cirkvi, ktorá sa stala spoločenstvom spásy prítomnosťou Božej Trojice. Ako starozákonný Boží ľud aj ju vedie v jej novom exode oblačný stĺp vo dne a ohnivý stĺp v noci, symboly trvalej Božej prítomnosti. V tomto obzore chceme rozjímať o sláve Trojice, ktorá robí Cirkev jednou, svätou, katolíckou a apoštolskou.

Cirkev je predovšetkým jedna. Pokrstení sú totiž tajomne spojení s Kristom a vytvárajú v sile Ducha Svätého jeho mystické telo. Ako potvrdzuje Druhý vatikánsky koncil, „zvrchovaným vzorom a základom tohto tajomstva je jednota v Trojici osôb jediného Boha Otca i Syna v Duchu Svätom” (UR 2). Aj keď v dejinách táto jednota zakúsila bolestnú skúšku toľkých rozdelení, jej nevyčerpateľný trinitárny zdroj núti Cirkev, aby vždy hlbšie prežívala túto koinoniu alebo spoločenstvo, ktoré vyžarovalo z prvej komunity v Jeruzaleme (porov. Sk 2, 42; 4, 32).

Z tejto perspektívy čerpá svetlo ekumenický dialóg, zo skutočnosti, že všetci kresťania sú si vedomí trinitárneho základu spoločenstva: „Koinonia je Božie dielo a má charakter výrazne trinitárny. V krste máme východzí bod uvedenia do trinitárnej koinonie prostredníctvom viery skrze Krista v Duchu... Prostriedky, ktoré dal Duch na zachovanie koinonie, sú slovo, služba, sviatosti a charizmy” (Prospettive sulla koinonia, Rapporto del III quinquennio 1985-89 del dialogo cattolici pentecostali, n. 31). S týmto zámerom Koncil pripomína všetkým veriacim, že „čím užšie budú spojení s Otcom, Slovom a s Duchom Svätým, tým ľahšie a dôvernejšie budú môcť prehlbovať vzájomné bratské vzťahy” (UR 7).

Cirkev je aj svätá. V biblickej reči pojem svätý skôr než výraz morálnej a existenciálnej svätosti veriaceho poukazuje na zasvätenie, ktoré uskutočňuje Boh skrze vyvolenie a milosť a ktorú ponúka svojmu ľudu. Je to teda Božia prítomnosť, ktorá „posväcuje v pravde” (porov. Jn 17, 17. 19) spoločenstvo veriacich.

Najvyšší znak tejto prítomnosti predstavuje liturgia, ktorá je epifániou zasvätenia Božieho ľudu. V nej je eucharistická prítomnosť Pánovho tela a krvi, ale aj „naša eucharistia, t. j. naše vzdávanie vďaky a oslava za to, že nás vykúpil svojou smrťou a že nám svojím zmŕtvychvstaním dal účasť na nesmrteľnom živote. Tento kult, vzťahujúci sa na najsvätejšiu Trojicu Otca, Syna a Ducha Svätého, sprevádza a preniká predovšetkým slávenie eucharistickej liturgie. Tento kult však musí napĺňať naše chrámy „život Cirkvi” (Dominicae Coenae, 3). Práve „keď sme medzi sebou spojení vo vzájomnej láske a spoločnej oslave najsvätejšej Trojice, zodpovedáme najvlastnejšiemu poslaniu Cirkvi a vopred okusujeme účasť na liturgii v nebeskej sláve” (LG 51).

Cirkev je katolícka, poslaná hlásať Krista celému svetu v nádeji, že všetky kniežatá národov sa zhromaždia s národom Boha Abrahámovho (porov. Ž 47, 10; Mt 28, 19). Ako potvrdzuje Druhý vatikánsky koncil, „putujúca Cirkev je svojou podstatou misionárska, keďže podľa rozhodnutia Boha Otca má svoj pôvod v poslaní Syna a v zoslaní Ducha Svätého. Toto rozhodnutie vyviera ,z prameňa lásky', čiže z lásky Boha Otca, ktorý je Počiatkom bez počiatku, z ktorého sa zrodil Syn a z ktorého skrze Syna pochádza Duch Svätý: on i nás slobodne stvoril vo svojej preveľkej a milosrdnej láskavosti a okrem toho nás dobrotivo pozýva mať účasť na jeho živote a na jeho sláve. On štedro rozlial a neprestajne rozlieva svoju božskú dobrotu, aby sa stal napokon, ,všetko vo všetkom' (l Kor 15,28); ten, ktorý všetko stvoril, a tak so svojou slávou zároveň zabezpečil aj našu blaženosť” (AG 2).

Napokon Cirkev je apoštolská. Podľa Kristovho príkazu apoštoli musia ísť a učiť všetky národy, krstiť ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učiť ich zachovávať všetko, čo on prikázal (porov. Mt 28, 9-20). Toto poslanie sa vzťahuje na celú Cirkev, ktorá prostredníctvom slova živého, jasného a účinného Duchom Svätým a sviatosťami „plní Boží plán, ktorému sa poslušne a s láskou venoval Kristus na slávu Otca, ktorý ho poslal, aby celé ľudské pokolenie tvorilo len jeden Boží ľud, stmelilo sa v jedno Kristovo Telo a vybudovalo sa na jeden chrám Ducha Svätého” (AG 7).

Cirkev jedna, svätá, katolícka a apoštolská je Boží ľud, Kristovo Telo a Chrám Ducha Svätého. Tieto tri biblické obrazy jasným spôsobom naznačujú trinitárnu dimenziu Cirkvi. V tejto dimenzii sa nachádzajú všetci Kristovi učeníci povolaní čoraz hlbšie prežívať ju v stále živšom spoločenstve. Sám ekumenizmus nachádza v trinitárnych súvislostiach svoj solidný základ, pretože Duch „spája veriacich s Kristom prostredníctvom každého daru spásy, a dáva im — skrze neho - prístup k Otcovi, ktorého v tom istom Duchu môžu volať abba, Otče” (Spojená komisia Rímskokatolíci-Evanjelici-Luteráni, Cirkev a ospravodlivenie, 64). V Cirkvi teda nachádzame veľkolepé zjavenie trinitárnej slávy. Prijmime teda pozvanie, ktorým sa na nás obracia svätý Ambróz: „Vstaň ty, ktorý si zatiaľ ležal a spal , . . Vstaň a bež v ústrety Cirkvi: tu je Otec, tu je Syn, tu je Duch Svätý” (In Lucam, VII).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník X. č. 3/2000