SLÁVA TROJICE V ŽIJÚCOM ČLOVEKU

 

SLÁVA TROJICE V ŽIJÚCOM ČLOVEKU

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 7. júna 2000

 

V tomto Jubilejnom roku sa naša katechéza ochotne zdržiava pri téme oslávenia Trojice. Po rozjímaní o sláve troch božských osôb v stvorení, v dejinách a v Kristovom tajomstve sa teraz náš pohľad obracia k človeku, aby sme zachytili žiariace lúče Božej činnosti.

„V Pánovej ruke je dych všetkého, čo žije, i duch každého ľudského tela” (Jób 12, 10). Toto sugestívne Jóbovo prehlásenie vyjavuje základné puto, ktoré spojuje ľudské bytosti” s Pánom, ktorý miluje všetko, čo žije” (Múd 1 1, 26). Rozumný tvor nesie v sebe vpísaný dôverný vzťah k Stvoriteľovi, hlboké puto spočívajúce predovšetkým v dare života. Je to dar udelený samou Trojicou a obsahuje dve základné dimenzie, ktoré sa teraz pokúsime objasniť svetlom Božieho slova.

Prvou základnou dimenziou života, ktorý je nám daný, je tá fyzická a historická, tá „duša” (nefesh) a ten „duch” (ruah), čo pripomenul Jób. Otec vstupuje na scénu ako prameň tohto daru pri samých počiatkoch stvorenia, keď slávnostne vyhlasuje: "Urobme človeka na náš obraz, na našu podobu .. A stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril” (Gn l, 26-27). Spolu s Katechizmom katolíckej Cirkvi môžeme vyvodiť tento dôsledok: „Boží obraz je prítomný v každom človekovi. Žiari v spoločenstve osôb, ktoré je podobné jednote božských osôb medzi sebou” (KKC 1702). V samom spojení lásky a v plodivej schopnosti ľudskej dvojice je odraz Stvoriteľa. Muž a žena v manželstve pokračujú v tvorivom Božom diele, zúčastňuje sa na jeho najvyššom otcovstve v tajomstve, o ktorom máme rozjímať, ako nás vyzýva Pavol, keď volá: „Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých" (Ef4, 6).

Účinná prítomnosť Boha, ktorého kresťan vzýva ako Otca, sa zjavuje už pri počiatkoch života každého človeka, aby sa potom rozšírila na všetky jeho dni. Dosvedčuje to strofa mimoriadnej krásy zo žalmu 139, ktorú môžeme vyjadriť v podobe bližšej originálu: „Ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky ... Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Aj môj zárodok (golmi) videli tvoje oči a v tvojej knihe bolo zapísané všetko; moje dni boli ustálené, keď ešte ani jeden z nich nejestvoval” (v. 13. 15-16.).

Aj Syn je prítomný pri Otcovi na začiatku našej existencie, on, ktorý si vzal to isté telo, ako je naše (porov. Jn 1, 14), aby sa ho mohli dotýkať naše ruky, mohli ho počuť naše uši a vidieť ho a rozjímať o ňom naše oči (porov. 1Jn 1,l). Pavol nám totiž pripomína, že „je jeden Boh, Otec od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho” (1 Kor 8, 6). Každé živé stvorenie je napokon odkázané aj na dych Ducha, ako spieva žalmista: „Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené” (Ž 104, 30). Vo svetle Nového zákona možno tieto slová čítať ako predzvesť tretej osoby Najsvätejšej Trojice. Pri prameni nášho života je teda trinitárny zásah lásky a požehnania.

Ako som naznačil, jestvuje aj iný rozmer života poskytnutý ľudskému tvoru. Môžeme ho vyjadriť pomocou troch teologických novozákonných kategórií. Je to predovšetkým Zoe aiônios, čiže ”večný život„ ktorý oslavuje Ján (porov. 3, 15-16; 17, 2-3) a ktorý treba chápať ako účasť na ”Božom živote„. Potom je tu pavlovské kainé ktisis,” nové stvorenie” (porov. 2 Kor 5,17; Gal 6,15), vytvorené Duchom, ktorý preniká do ľudskej stvorenosti, transformuje ju a udeľuje jej ”nový život „(porov. Rim 6,4; Kol 3,9-10; Ef 4,22-24). Je to život veľkonočný: „Ako všetci umierajú v Adamovi, tak zase všetci ožijú v Kristovi” (l Kor 15, 22). To je napokon život Božích synov, hyiothesia (porov. Rim 8,15; Gal 4,5), ktorý vyjadruje naše spoločenstvo lásky s Otcom v nasledovaní Krista v sile Ducha Svätého: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!' A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha ja dedič” (Gal 4, 6-7).

Tento nadprirodzený život vliaty v nás skrze milosť otvára nám budúcnosť až za hranice našej prirodzenej pominuteľnosti. To je to, čo tvrdí Pavol v Liste Rimanom, keď sa ešte raz odvoláva na Trojicu ako na prameň tohto veľkonočného života: „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás” (8,11).

„Večný život je teda životom samého Boha a zároveň životom Božích detí. Reakciou veriaceho na túto prekvapivú a nevýslovnú pravdu, ktorá prichádza k nám od Boha v Kristovi (porov. 1 Jn 3, 1-2), má byť neslabnúci úžas a bezhraničná vďačnosť ... Takto kresťanská pravda o živote dosahuje svoj vrchol. Dôstojnosť života nevyplýva len z jeho prameňa, čiže zo skutočnosti, že pochádza od Boha, ale aj z jeho cieľa, z jeho predurčenia pre spoločenstvo s Bohom, ktoré sa dosahuje poznaním Boha a láskou k nemu. Práve vo svetle tejto pravdy svätý Irenej upresňuje a dopĺňa svoju oslavu človeka: ,Slávou Boha je živý človek”, ale „životom človeka je videnie Boha” (Evangelium vitae, 38; porov. sv. Irenej, Adversus haereses IV, 20, 7).

Uzavrieme našu úvahu modlitbou múdreho starozákonného autora k živému Bohu a milujúcemu život: „Lebo miluješ všetko, čo je, a nepohŕdaš ničím, čo si vytvoril, lebo keby si bol niečím pohrdol, nebol by si to stvoril. A ako by mohlo niečo trvať, keby si ty nechcel? Alebo ako by sa mohlo zachovať, čo by si ty nepovolal k bytiu? Ale ty sa zľutúvaš nad všetkým, lebo je to tvoje, Pane, ktorý miluješ to, čo žije. Tvoj neporušiteľný Duch je vo všetkom” (Múd 11, 24-12, 1).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník X. č. 3/2000

Súvisiace: