DUCH SVÄTÝ A „PÔRODNÉ BOLESTI” STVORENIA

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 19. augusta 1998

Apoštol Pavol v ôsmej kapitole Listu Rimanom objasňujúc pôsobenie Ducha Svätého, ktorý nás robí synmi Otca v Kristovi Ježišovi (porov. Rim 8, 14-16), uvádza tému o ceste sveta k svojmu zavŕšeniu podľa Božieho zámeru. Duch Svätý totiž, ako sme už vysvetlili v predchádzajúcej katechéze, je prítomný a pôsobí v stvorení a v dejinách spásy. Mohli by sme povedať, že on ovíňa vesmír Božou láskou a milosrdenstvom a tak riadi dejiny ľudstva k definitívnemu cieľu.

Boh stvoril vesmír na bývanie človeka a ako miesto jeho konania. V dialógu s milosťou je každá ľudská bytosť povolaná zodpovedne prijať dar božského synovstva v Kristovi Ježišovi. Preto stvorený svet nadobúda svoj pravý význam v človekovi a pre človeka. Človek však nemôže nakladať s vesmírom, v ktorom žije, tak, ako sa mu páči, ale svojou inteligenciou a vôľou má prispieť k zavŕšeniu Stvoriteľovho diela.

Koncilová konštitúcia Gaudium et spes učí, že „človek, stvorený na Boží obraz, dostal príkaz podrobiť si zem so všetkým, čo v sebe zahrňuje, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti a zamerať seba samého a vesmír na Boha, uznávajúc ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby všetko bolo podriadené človekovi, a tak sa velebilo Božie meno všade na zemi” (č. 34).

Aby sa mohol uskutočniť Boží zámer, človek musí používať svoju slobodu v súlade s Božou vôľou a premáhať neporiadok, ktorý do jeho života a sveta vniesol hriech. Toto dvojaké podujatie nemožno uskutočniť bez daru Ducha Svätého. Veľmi to zdôrazňujú proroci v Starom zákone. Prorok Ezechiel píše: „Dám vám nové srdce a vložím do vás nového ducha. Odstránim z vášho tela srdce kamenné a dám vám srdce z mäsa. Vložím do vás svojho Ducha a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich príkazov, že budete zachovávať a plniť moje výroky... Budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom" (Ez 36, 26-28).

Táto hlboká osobná a spoločná obnova, očakávaná „v plnosti čias" a uskutočnená Duchom Svätým, sa bude týkať do istej miery celého vesmíru. Izaiáš píše: „V tých dňoch bude na nás vyliaty / Duch z výsosti. / Vtedy sa púšť zmení na záhradu... / Na púšti bude bývať právo / a spravodlivosť sa usadí v záhrade; / ovocím spravodlivosti bude pokoj / a výsledkom spravodlivosti rnier / a bezpečnosť naveky. / Môj ľud bude bývať v príbytku pokoja” (Iz 32, 5-18).

Podľa apoštola Pavla sa tento prísľub spĺňa v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi Ježišovi. Kristus totiž vykupuje a posväcuje prostredníctvom Ducha každého, kto s vierou prijíma jeho slovo spásy, pretvára mu srdce a dôsledkom toho aj spoločenské vzťahy.

Vďaka Duchu Svätému sa svet ľudí stáva „spatium verae fraternitatis”, miestom pravého bratstva (porov. Gaudium et spes, 37). Takáto transformácia konania človeka a spoločenských vzťahov sa vyjadrí v cirkevnom živote, v angažovanosti v časnej realite a v dialógu so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Takéto svedectvo sa stáva prorockým znamením a začiatkom kvasu dejín smerom k príchodu Kráľovstva, v premáhaní všetkých prekážok spoločenstva medzi ľuďmi.

Stvorenie, oživené prítomnosťou Ducha Stvoriteľa, je povolané stať sa „príbytkom pokoja” pre celú ľudskú rodinu. Stvorenie uskutočňuje tento cieľ cez sprostredkovanie slobody človeka, ktorého Boh postavil ako svojho strážcu. Keď sa človek egoisticky z falošného chápania slobody spolieha sám na seba, osudne zaťahuje do skazy samo stvorenie.
K tomuto novému životu, k budovaniu univerzálneho pokoja prostredníctvom spravodlivosti a lásky je povolaný mať účasť - tajomným, ale skutočným spôsobom - aj vesmír. Tak učí apoštol Pavol: „Stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti - nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela” (Rim 8, 19-23).

A naopak, prostredníctvom daru Ducha Svätého, ktorého Ježiš vylial na nás z roztvoreného boku na kríži, človek získa pravú slobodu syna v Synovi. A tak môže pochopiť pravý význam stvorenia a pracovať, aby sa ono stalo „príbytkom pokoja".

V tomto zmysle Pavol môže tvrdiť, že stvorenie vzdychá a očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Len ak sa človek za pomoci svetla Ducha Svätého spozná ako Boží syn v Kristovi a hľadí na stvorenie s bratským citom, celý vesmír bude oslobodený a vykúpený podľa božského zámeru.

Dôsledok týchto úvah je naozaj potešiteľný: Duch Svätý je pravou nádejou sveta. On nepôsobí len v srdciach ľudí, do ktorých uvádza úžasnú účasť na synovskom vzťahu, ktorý prežíva Ježiš Kristus s Otcom, ale povznáša a zdokonaľuje ľudské aktivity vo vesmíre.

„Túto ľudskú činnosť - ako učí Druhý vatikánsky koncil - treba očistiť a priviesť k dokonalosti Kristovým krížom a vzkriesením. Lebo vykúpený človek, stanúc sa novým stvorením v Duchu Svätom, môže a má mať v obľube tie veci, ktoré stvoril Boh. Veď ich prijíma od Boha; vidí ich takrečeno vychádzať z Božích rúk a ako také ich má v úcte. Ďakuje za ne svojmu Dobrodincovi, upotrebuje ich a užíva v duchu chudoby a slobody, a tak sa stáva skutočným držiteľom sveta, ako nič nemajúci, a predsa všetko vlastniaci. , Všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus je Boží' (1 Kor 3, 22-23)” (Gaudium et spes, 37).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 3/1998