DUCH PÔSOBÍ AJ MIMO VIDITEĽNÝCH HRANÍC CIRKVI

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 12. augusta 1998

V perspektíve Veľkého jubilea roku 2000 som už v encyklike Dominum et vivificantem vyzval objať „s pohľadom viery dve tisícročia pôsobenia Ducha pravdy, ktorý v priebehu storočí čerpal z pokladu Kristovho vykúpenia: dával ľuďom nový život, uskutočňoval v nich adoptovanie v jednorodenom Synovi a posväcoval ich, aby mohli opakovať so svätým Pavlom: ,Dostali sme Ducha, ktorý je z Boha' (porov. 1 Kor 2,12)” (Dominunz et vivificantem, 53a).

V predchádzajúcich katechézach sme načrtli prejav Božieho Ducha v živote Krista, na Turíce, keď sa zrodila Cirkev, a v osobnom i spoločnom živote veriacich. Teraz chceme náš pohľad rozšíriť na horizont celého sveta a na celé dejiny ľudstva. Začneme tak v programe načrtnutom v samej encyklike o Duchu Svätom, kde sa zdôrazňuje, že nie je možné obmedziť sa len na dvetisíc rokov, ktoré uplynuli od Kristovho narodenia. „Treba sa vrátiť späť, zahrnúť do úvah všetko pôsobenie Ducha Svätého aj pred Kristom - už od počiatku - v celom svete a zvlášť v ekonómii Starého zákona”(tamže, 53b). A zároveň treba „hľadieť aj ďalej a ísť do ,šírky', vediac, že ,vietor veje, kam chce', podľa obrazného vyjadrenia, ktoré použil Ježiš v rozhovore s Nikodémom (porov. Jn 3, 8)” (tamže, 53c).

Napokon už Druhý všeobecný vatikánsky koncil, keď sa sústredil na tajomstvo a poslanie Cirkvi vo svete, nám ponúkol takú širokú perspektívu. Podľa Koncilu pôsobenie Ducha Svätého nemožno obmedzovať len na inštitucionálne prostredie Cirkvi, kde naozaj Duch koná v jedinečnej a plnej forme, ale treba uznať aj jeho pôsobenie mimo viditeľných hraníc jej Tela (porov. Gaudium et spes, 22; Lumen gentium, 16).

A Katechizmus katolíckej Cirkvi nám pripomína s celou Tradíciou, že „Božie Slovo a jeho Dych sú na začiatku bytia a života každého stvorenia” (703). A na túto tému prináša bohatý text z byzantskej liturgie: „Duchu Svätému prináleží vládnuť, posväcovať a oživovať stvorenie, lebo on je Boh jednej podstaty s Otcom a Slovom... Jemu patrí moc nad životom, lebo ako Boh zachováva stvorenie v Otcovi skrze Syna”(tamže). Nejestvuje teda nijaký kút stvorenia ani nijaká chvíľa dejín, v ktorých by Duch nerozostieral svoje pôsobenie.

Je pravda, že všetko stvoril Boh Otec skrze Krista a pre neho (porov. Kol l, 16), a preto zmyslom a posledným cieľom stvorenia je „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko” (Ef l, 10). A je pravdou taktiež, že sa to udialo v moci Ducha Svätého. Keď svätý Irenej vysvetľuje takýto trojičný „rytmus" dejín spásy, tvrdí, že „Duch pripravuje človeka na príchod Božieho Syna, Syn ho privádza k Otcovi a Otec mu dáva neporušiteľný večný život” (Adv. Haer., IV, 20, 5).

Boží Duch prítomný v stvorení a pôsobiaci vo všetkých obdobiach dejín spásy, usmerňuje všetko k definitívnej udalosti vtelenia Slova. Je zrejmé, že nie je to iný Duch ako ten, čo bol vyliaty „bez miery” (Jn 3, 34), ktorého dal ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus. A ten istý Svätý Duch pripravuje príchod Mesiáša na svet a prostredníctvom Ježiša Krista ho Boh Otec dáva Cirkvi a celému ľudstvu. Kristologický a pneumatologický rozmer je neoddeliteľný a prechádza nielen dejinami Cirkvi, ale celými dejinami sveta.

Preto je nám dovolené myslieť, že kde sú prvky pravdy, dobra, autentickej krásy a pravej múdrosti, kde sa uskutočňuje šľachetné úsilie budovať ľudskejšiu spoločnosť zodpovedajúcu Božiemu zámeru, tam je otvorená cesta k spáse. Tým skôr tam, kde sa stretávame s úprimným očakávaním zjavenia sa Boha a s nádejou otvorenou pre tajomstvo, ktoré spasí, je možné vybadať skryté a účinné pôsobenie Božieho Ducha, ktoré pobáda človeka na stretnutie s Kristom, ktorý je „cestou, pravdou a životom” (Jn 14, 6). Keď pozorujeme naozaj úžasné stránky literatúry a filozofie, alebo keď v obdive vychutnávame majstrovské umelecké diela alebo počúvame hudobné úryvky, ktoré majú v sebe vznešenosť, môžeme v týchto javoch spontánne rozpoznať ľudského génia, určitý svietiaci odraz Božieho Ducha. Iste, podobné odrazy sa kladú aj na druhú úroveň vzhľadom na tie zásahy, ktoré robia z ľudskej bytosti, povýšenej do nadprirodzeného poriadku, chrám, v ktorom prebýva Duch Svätý spolu s ďalšími osobami Najsvätejšej Trojice (porov. Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theol. 1-11, q. 109, a. 1, ad 1). Takto Duch Svätý priamo alebo nepriamo usmerňuje človeka k integrálnej spáse.

Preto sa veľmi radi zastavíme pri najbližších katechézach v úvahách o pôsobení Ducha na obsiahlom poli dejín ľudstva. Táto perspektíva nám pomôže pochopiť aj hlboký vzťah, ktorý spája Cirkev a svet, všeobecné dejiny človeka a osobitné dejiny spásy. Tieto posledné v skutočnosti nie sú dejinami „oddelenými”, ale skôr rozvíjajú v porovnávaní s prvými úlohu, ktorú by sme mohli nazvať „sviatostnou”, totiž znamením a nástrojom jedinej veľkej ponuky spásy danej ľudstvu prostredníctvom vtelenia Slova a vyliatia Ducha.

V tomto kľúči sa najlepšie chápu niektoré úžasné stránky Druhého vatikánskeho koncilu o solidarite, ktorá je medzi Cirkvou a ľudstvom. Veľmi rád v tejto pneumatologickej perspektíve znova prečítam úvod konštitúcie Gaudium et spes:”Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia združení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa ono cíti úzko spätým s ľudským pokolením a s jeho dejinami” (GS, l).

Tu veľmi jasne vidieť, že solidarita Cirkvi so svetom a poslanie, ktoré má uskutočňovať, sa má chápať v svojich konfrontáciách, začínajúc od Krista, vo svetle a v sile Ducha Svätého. Cirkev tak zakusuje službu Ducha, ktorý pôsobí tajomne v srdciach a v dejinách. A cíti sa za povolanú odovzdať celému ľudstvu plnosť Ducha, ktorú prijala v deň Turíc.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 3/1998