DUCH SVÄTÝ - PRAMEŇ CHARIZIEM A SLUŽIEB

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 5. augusta 1998

Nový zákon nám dosvedčuje prítomnosť chariziem a služieb, ktoré vzbudil Duch Svätý, v rôznych kresťanských komunitách. Skutky apoštolov napríklad opisujú kresťanské spoločenstvo v Antiochii: „V antiochijskej cirkvi boli prorokmi a učiteľmi Barnabáš, Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, Manaen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Herodesom, a Šavol" (Sk 13, 1).

Spoločenstvo v Antiochii sa javí ako živá skutočnosť, v ktorej vystupujú dve výrazné úlohy: jedna je úloha prorokov, ktorí rozlišovali a ohlasovali Božie cesty, a druhá je úloha učiteľov, to jest vyučujúcich, ktorí primeraným spôsobom prehlbovali a vysvetľovali vieru. Je možné. poznávať u prvých viac charizmatický charakter, u druhých viac inštitucionálnu známku; ale aj v prvom aj v druhom prípade jedinú poslušnosť Božiemu Duchu. Napokon toto zauzlenie s prvkom charizmatickým a inštitucionálnym možno pozorovať na počiatku tejto komunity v Antiochii - vznikla po Štefanovej smrti pri rozpŕchnutí kresťanov -, kde niektorí bratia ohlasovali dobrú zvesť aj pohanom, pričom vzbudili mnohé obrátenia. Keď sa materská komunita v Jeruzaleme dozvedela o tejto udalosti, delegovala Barnabáša, aby navštívil túto novú komunitu. A tento - rozpráva Lukáš - keď videl Pánovu milosť, „zaradoval sa a povzbudzoval všetkých, aby vytrvali v Pánovi ako si zaumienili v srdci, lebo on bol muž dobrý, plný Ducha Svätého a viery” (Sk 11, 23-24).

V tejto epizóde sa jasne ukazuje dvojaký spôsob, akým Duch Svätý riadi Cirkev: z jednej strany priamo povzbudzuje aktivitu veriacich, pričom ich učí novým nevyskúšaným cestám pri zvestovaní evanjelia, z druhej strany sa postará o overenie ich diela úradným zásahom Cirkvi, reprezentovaný tou Barnabášovou činnosťou, ktorého vyslala materská komunita v Jeruzaleme.

Predovšetkým svätý Pavol rozvíja hlbokú úvahu o charizmatických daroch a službách osobitne v 12. až 14. kapitole v Prvom liste Korinťanom. Na základe tohto textu možno zozbierať niektoré prvky pre stanovenie správnej teológie chariziem.

Pavol predovšetkým určil základné rozlišovacie kritérium, kritérium, ktoré by sa mohlo definovať ako „kristologické”: charizmatický dar nie je autentický, ak nevedie k vyhláseniu, že Ježiš Kristus je Pán (porov. 1Kor 12,1-3).  Hneď potom Pavol zdôrazňuje rozmanitosť chariziem a ich pôvodnú jednotu: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý” (l Kor 12, 4). Dary Ducha, ktoré on rozdeľuje, „ako chce” (12, 11), môžu byt početné a Pavol načrtáva ich zoznam (12, 8-10), ktorý si zrejme nenárokuje úplnosť. Apoštol ďalej učí, že rozličnosť chariziem nesmie vyvolávať rozdelenie, a preto rozvíja výrečné porovnanie o rôznych údoch v jednom tele (l Kor 12, 12-27). Jednota Cirkvi je dynamická a organická jednota a všetky dary Ducha sú dôležité pre životnosť celého Kristovho tela.

Z druhej strany Pavol učí, že Boh ustanovil hierarchické zriadenie v Cirkvi (porov. tamže, 7, 7): na prvom mieste sú to „apoštoli”, potom „proroci” a napokon „učitelia". Tieto prvé tri stupne sú základné a v zozname majú zostupný poriadok.

Apoštol ďalej pripomína, že rozdeľovanie darov sa rozlišuje: Nie všetci majú túto alebo inú charizmu (porov. tamže, 12, 29-30); každý má svoju (porov. tamže, 7) a musí ju prijať s vďačnosťou a dávať ju šľachetne do služby spoločenstva. Toto hľadanie spoločenstva je podnecované láskou, ktorá zostáva „najlepšou cestou” a najväčším darom (porov. tamže, 13, 13), bez ktorej by tieto charizmy stratili všetku cenu (porov. tamže, 13, 1-3).

Charizmy sú totiž milosťami, ktoré udeľuje Duch Svätý určitým veriacim, aby boli schopný prispievať k spoločnému dobru Cirkvi. Rozmanitosť darov zodpovedá rozmanitosti služieb, ktoré môžu byť dočasné alebo sú trvalé, súkromné alebo verejné. Služby vysvätených biskupov, presbyterov a diakonov sú trvalé a verejne uznávané služby. Služby laikov, ktoré sú založené na krste a na birmovaní, môžu dostať od Cirkvi prostredníctvom biskupa úradné uznanie alebo iba de facto.

Medzi laickými službami (ministériami) spomenieme tie, ktoré sa ustanovujú liturgickým obradom: lektorát a akolytát. Potom sú tu mimoriadni služobníci eucharistického prijímania a tí, čo sú zodpovední za cirkevné aktivity, počnúc katechistami, ale sú to aj animátori „modlitby, spevu a liturgie, vedúci cirkevných základňových skupín a biblických krúžkov, vedúci charitatívnej činnosti a správcovia cirkevných príjmov, vedúci rôznych apoštolských združení, učitelia náboženstva v školách” (Enc. Redemptoris missio, 74).

Podľa posolstva Pavla a celého Nového zákona, ktoré naširoko objasňuje Druhý vatikánsky koncil (porov. Lumen gentium, 12), nejestvuje jedna „charizmatická” Cirkev a druhá „inštitucionálna”. Ako som už pri inej príležitosti znova zdôraznil, stavať proti sebe charizmu a inštitúciu treba „zažehnať ako niečo zhubné” (porov. Príhovor k účastníkom Druhého medzinárodného kolokvia cirkevných hnutí, 2. marca 1987, v Insegnamenti XII (1987), s. 478).

Je úlohou pastierov rozlišovať autentickosť chariziem a riadiť ich vykonávanie v pokore a poslušnosti voči Duchu, v nezaujatej láske, pre dobro Cirkvi a v učenlivosti a vernosti voči najvyššiemu zákonu spásy duší.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 3/1998