DUCH SVÄTÝ JE DUŠOU CIRKVI

 

DUCH SVÄTÝ JE DUŠOU CIRKVI

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na námestí sv. Petra 8. júla 1998

 

„Ak je Kristus hlavou Cirkvi, Duch Svätý je jej dušou.” Toto tvrdil môj ctihodný predchodca Lev XIII. v encyklike Divinum illud munus (1887: DS 3328). A po ňom Pius XII. vysvetľoval: Duch Svätý je v mystickom Kristovom tele ,princípom každej činnosti, životodarnej a naozaj spásnej pre každý z rozličných údov tela” (Enc. Mystici Corporis, 1943: DS 3808).

Chceme sa dnes zamyslieť nad tajomstvom Kristovho tela, ktorým je Cirkev, nakoľko je oživovaná a oduševnená Duchom Svätým.

Po udalosti Turíc sa skupina, ktorou sa začína Cirkev, hlboko zmenila: išlo najprv o uzavretú a statickú skupinu „asi stodvadsiatich ľudí” (Sk 1, 15); potom sa z nej stáva otvorená a dynamická skupina, ku ktorej sa po Petrovom kázaní pridalo asi tritisíc duší” (Sk 2, 41). Túto pravú novosť neurobil len onen mimoriadny početný nárast, ale prítomnosť Ducha Svätého. K tomu totiž, aby vzniklo kresťanské spoločenstvo nestačí len skupina osôb. Cirkev sa rodí z Pánovho Ducha. Ona sa predstavuje - aby sme použili šťastný výraz zosnulého kardinála Congara - ako „celá zavesená na nebi” (La Pentecoste, trad. it., Brescja 1986, . 60) .

Toto zrodenie v Duchu, ku ktorému došlo v celej Cirkvi na Turíce, sa v každom veriacom obnovuje v krste, keď sme boli ponorení „v jednom Duchu”, by sme boli včlenení „v jedno telo” (1 Kor 12, 13). U svätého Ireneja čítame: Ako zo suchej múky nemôže bez vody vzniknúť ani jedno cesto, ani jeden chlieb, tak sme sa ani my mnohí nemohli stať jedno v Kristovi bez vody z neba” (Adv. Haer. 3, 17, l). Voda, ktorá prichádza z neba a pretvára krstnú vodu, je Duch Svätý.

Sv. Augustín tvrdí: „Čím je náš duch alebo naša duša pre naše údy, tým je Duch Svätý pre Kristove údy, pre Kristovo telo, ktorým je Cirkev” (Serm. 67, 4).

Druhý vatikánsky ekumenický koncil v dogmatickej konštitúcii sa vracia tomuto obrazu, rozvíja ho a spresňuje: Kristus „dal nám zo svojho Ducha, ktorý je ten istý v Hlave i v údoch, a celé telo tak oživuje, zjednocuje a dáva do pohybu, že svätí Otcovia jeho účinkovanie mohli porovnať s úlohou, ktorú má životný princíp, čiže duša v ľudskom tele" (LG, 7).

Tento vzťah medzi Duchom a Cirkvou nám dáva orientáciu, aby sme ho pochopili bez toho, že by sme upadli do dvoch protikladných omylov, o ktorých hovorí už encyklika Mystici Corporis: do ekleziologického naturalizmu, ktorý zdôrazňuje jednostranný viditeľný aspekt, a to až tak, že pokladá Cirkev za obyčajnú ľudskú ustanovizeň, alebo naopak, do ekleziologického mysticizmu, ktorý zdôrazňuje jednotu Cirkvi s Kristom až tak, že chápe Krista a Cirkev ako jeden druh fyzickej osoby. Sú to dva omyly, ktoré majú - ako to zdôraznil už Lev XIII. v encyklike Satis cognitum - analógiu v dvoch kristologických herézach: v nestorianizme, ktorý oddeľuje dve prirodzenosti v Kristovi, a v monofyzitizme, ktorý ich zmiešal. Druhý vatikánsky koncil nám ponúka syntézu, ktorá nám pomáha prijať pravý zmysel mystickej jednoty Cirkvi, keď nám ju predstavuje „ako jedinú zloženú skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božského prvku”

Prítomnosť Ducha Svätého v Cirkvi pôsobí, že hoci je Cirkev poznačená hriechom svojich členov, je uchránená od nesprávnej cesty. Svätosť totiž nielenže nahrádza hriech, ale ho premáha. Aj v tomto zmysle možno povedať so svätým Pavlom, že kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť (porov. Rim 5, 20).

Duch Svätý, ktorý prebýva v Cirkvi, býva aj v srdci každého veriaceho: je „dulcis hospes animae”. Ísť po ceste osobného obrátenia a posvätenia znamená dať sa „viesť” Duchom (porov. Rim 8,14), nechať ho pôsobiť, prosiť, milovať v nás. Stať sa svätým je možné vtedy, ak sa necháme posväcovať tým, ktorý je Svätý, a učenlivo spolupracujeme s jeho pretvárajúcou činnosťou. Pre toto je prvoradým predmetom Jubilea znovuoživenie viery a svedectva kresťanov: „Je potrebné prebudiť v každom veriacom úprimnú túžbu po svätosti, opravdivé úsilie o obrátenie a osobnú obnovu v duchu stále intenzívnejšej modlitby a solidárneho prijatia blížneho, najmä najnúdznejšieho” (Tertio Millennio Adveniente, 42).
Duch Svätý neprebýva v Cirkvi ako hosť, ktorý je pre ňu akoby cudzí, ale ako duša, ktorá pretvára spoločenstvo na „svätý Boží chrám" (l Kor 3,17; porov. 6, 9; Ef,2,21) a pripodobňuje ho ustavične k sebe prostredníctvom osobitného daru, ktorým je láska (porov. Rim 5,5; Gal 5, 22). Láska - ako učí Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi - „usmerňuje všetky prostriedky posväcovania, stvárňuje ich a privádza k cieľu” (LG, 42). Láska je „srdcom” tajomného Kristovho tela, ako čítame na stránkach krásnej autobiografie svätej Terézie od malého Ježiša: „Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, ale aj to, že v tomto tele nechýba nevyhnutne potrebný a veľmi vznešený úd. Pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že iba láska núti údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už viac nezvestovali evanjelium a mučeníci by neprelievali krv... Spoznala som, že Láska v sebe zahrňuje všetky povolania, že Láska je všetko, že ona obsahuje všetky časy a miesta... jedným slovom, že Láska je večná” (Manoscr. Autobiogr. B 3v).

Môžeme si držať v pamäti, že Duch Svätý je ako duša našej duše a teda že je tajomstvom nášho posvätenia. Dovoľme mu, aby v nás prebýval svojou mocnou, diskrétnou, dôvernou a pretvárajúcou prítomnosťou.

Svätý Pavol nás učí, že prebývanie Ducha Svätého v nás, ktoré úzko súvisí s Ježišovým zmŕtvychvstaním, je aj základom nášho konečného zmŕtvychvstania: „Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás” (Rim 8, II).

Vo večnej blaženosti budeme žiť v radostnom spolunažívaní, ktoré sa teraz predobrazuje a anticipuje v Eucharistii. Vtedy Duch privedie k plnej zrelosti všetky zárodky spoločenstva, lásky a bratstva, ktoré rozkvitajú počas nášho pozemského putovania. Ako potvrdzuje svätý Gregor Nyssenský, „jednotou Svätého Ducha spojení vo zväzku pokoja stanú sa všetci jedným telom a jedným duchom” (Hom. 15 in Cant.).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 3/1998

Súvisiace: