DUCH SVÄTÝ - PRAMEŇ SPOLOČENSTVA

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 29. júla 1998

Skutky apoštolov nám predstavujú prvé kresťanské spoločenstvo zjednotené silným putom bratského spoločenstva: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval” (Sk 2, 44-45). Nie je pochybné, že pri koreni tohto pohľadu lásky bol Duch Svätý. Jeho turíčne vyliatie kladie základy nového Jeruzalema, mesta, vybudovaného na láske, ktoré je úplne protikladom starého Bábela.

Podľa textu 11. kapitoly knihy Genezis stavitelia Bábelu sa rozhodli postaviť mesto s veľkou vežou, ktorej vrchol by siahal až do neba. Svätopisec vidí v tomto projekte nezmyselnú pýchu, ktorá vyústi do rozdelenia, nesvornosti a do neschopnosti dorozumieť sa.

Naproti tomu na Turíce Ježišovi učeníci nechcú pyšne vystúpiť do neba, ale pokorne sa otvárajú Daru, ktorý zostupuje zhora. Ak v Bábele hovoria všetci tým istým jazykom, ale nakoniec si nerozumejú, na Turíce hovoria rozličnými jazykmi a predsa si rozumejú veľmi dobre. A toto je zázrak Ducha Svätého.

Vlastným a špecifickým dielom Ducha Svätého už vo vnútri Svätej Trojice je spoločenstvo: „Možno povedať, že v Duchu Svätom sa celý vnútorný život trojjediného Boha stáva totálnym darom, výmenou vzájomnej lásky medzi božskými osobami a že skrze Ducha Svätého Boh ,existuje' ako dar. Duch Svätý je osobným vyjadrením tohto darovania sa, tohto byť láskou” (Dominum et vivificantem, 10). Ako čítame u svätého Augustína: tretia božská osoba je , najvyššia láska, ktorá spojuje obidve osoby” (De Trin. 7, 3, 6) . Vskutku Otec plodí Syna tým, že ho miluje; Syn sa zrodzuje z Otca tým, že sa nechá milovať a že od neho prijíma schopnosť milovať; Duch Svätý je láska darovaná v úplnej nezištnosti Otcom, prijatá v plnej vďačnosti Synom a obaja ju znovu dávajú Otcovi.

Duch je aj láska aj osobný dar, ktorý zahŕňa každý stvorený dar: život, milosť, slávu. Tajomstvo tohto spoločenstva žiari v Cirkvi, v tajomnom Kristovom tele, ktoré oduševňuje Duch Svätý. Ten istý Duch nás robí „jedným v Kristovi Ježišovi” (Gal 3, 28), a tak nás včleňuje do tej istej jednoty, ktorá spája Syna s Otcom. Stojíme v úžase nad týmto silným a dôverným spoločenstvom medzi Bohom a nami!

Kniha Skutkov apoštolov nám predstavuje niektoré obrazné situácie, ktoré nám umožňujú pochopiť, akým spôsobom pomáha Duch Cirkvi konkrétne prežívať toto spoločenstvo, a dáva víťaziť nad problémami, s ktorými sa ona z času na čas stretáva.

Keď prichádzajú po prvý raz do kresťanského spoločenstva osoby, ktoré nepatria k ľudu Izraela, Cirkev prežíva dramatické chvíle. Jednota Cirkvi je vystavená skúške. A hľa, Duch Svätý zostupuje do domu prvého obráteného pohana, stotníka Kornélia. Zopakuje zázrak Turíc a dá znamenie v prospech jednoty medzi Hebrejmi a pohanmi (porov. Sk 10-11). Môžeme povedať, že toto je priama cesta k budovaniu spoločenstva. Duch zasahuje celou silou svojej milosti a tvorí novú, celkom nepredvídateľnú situáciu.

Ale Duch Svätý často koná tak, že používa ľudské prostredníctvo. Tak je to, ako ďalej rozprávajú Skutky apoštolov, keď vo vnútri jeruzalemského spoločenstva vznikne diskusia ohľadom denného prídelu vdovám (porov. Sk 6, In.). Jednota sa tu znova nastolí vďaka zásahu apoštolov, ktorí vyzvali spoločenstvo, aby si vyvolilo sedem mužov „plných Ducha” (Sk 6, 3; porov. 6, 5), a ustanovujú túto skupinu Siedmich, aby obsluhovali pri stoloch.

Kritickou chvíľou prešlo aj spoločenstvo v Antiochii, zložené z kresťanov zo Židovstva a z pohanstva. Niektorí kresťania zo židovstva sa domáhali, aby sa obrátení pohania dali obrezať a aby zachovávali Mojžišov zákon. Vtedy - ako píše svätý Lukáš - „apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec" (Sk 15, 6) a po „dlhej diskusii” dospeli k dohode, vyjadrenej v slávnostnom vyhlásení: „Duch Svätý a my sme usúdili...” (Sk 15, 28). Tu vidno jasne, ako Duch Svätý účinkuje prostredníctvom „služieb” Cirkvi.

Medzi oboma veľkými cestami Ducha: medzi bezprostrednou, ktorá je nepredvídateľnej a charizmatickej povahy, a sprostredkovanou, ktorá je stálej a inštitucionálnej povahy, nemôže byt skutočný rozpor. Obidve pochádzajú od toho istého Ducha. V prípadoch, v ktorých by ľudská slabosť mohla vyvolať dôvody napätia a konfliktu, treba sa pridŕžať úsudku autority, ktorú pre tieto veci podopiera Duch Svätý (porov. 1 Kor 14, 37).

Aj horúca túžba po plnej jednote kresťanov je „milosť Ducha Svätého” (UR, 4). Nesmie sa nikdy zabudnúť na to, že Duch Svätý je prvým spoločným darom pre rozdelených kresťanov. Ako „základ jednoty Cirkvi” (UR, 2) On nás povzbudzuje, aby sme ju znovu vytvorili obrátením srdca, spoločnou modlitbou, vzájomným poznávaním, ekumenickou formáciou, teologickým dialógom, spoluprácou v rôznych oblastiach sociálnej služby inšpirovanej láskou.

Kristus položil svoj život, aby všetci jeho učeníci boli jedno (porov. Jn 17). Slávenie jubilea tretieho tisícročia musí predstavovať novú etapu víťazstva nad rozdelením, ktoré vzniklo v druhom tisícročí. A pretože jednota je dar Tešiteľa, s potešením pripomíname, že práve okolo náuky o Duchu Svätom boli vykonané významné kroky na ceste k jednote medzi rôznymi cirkvami, predovšetkým medzi katolíckou Cirkvou a ortodoxnými cirkvami. Osobitne o špecifickom probléme Filioque, týkajúceho sa vzťahu medzi Duchom Svätým a Slovom v jeho vychádzaní z Otca, možno sa domnievať, že rozdiel medzi latinskou Cirkvou a východnými cirkvami nenarušuje totožnosť viery „v to isté tajomstvo, ktoré vyznávame”, ale je jeho vyjadrením, a tak vytvára „oprávnené doplnenie”, ktoré neohrozuje, ale skôr môže obohatiť spoločenstvo v jednej viere (porov. KKC, 248; apošt. list Orientale Lumen, 2. mája 1995, bod 5; poznámka Pápežskej rady pre jednotu kresťanov, „Grécka a latinská tradícia ohľadne vychádzania Ducha Svätého”, v ĽOss. Rom., 13. sept. 1995, bod 5).

Napokon je nevyhnutné, aby v nadchádzajúcom Jubileu bol zrejmý rast bratskej lásky aj vo vnútri katolíckej Cirkvi. Táto účinná láska, ktorá musí vládnuť v každom spoločenstve „najmä v členoch rodiny veriacich” (Gal 6, 10), zaväzuje každú zložku Cirkvi, každé farské a diecézne spoločenstvo, každú skupinu, združenie a hnutie k vážnemu spytovaniu svedomia, ktoré by disponovalo srdce na prijatie zjednocujúceho pôsobenia Ducha Svätého.

Stále sú aktuálne slová svätého Bernarda: „Všetci potrebujeme jeden druhého: duchovné dobro, ktoré nemám a nevlastním ja, dostávam od iných... A všetky naše rozmanitosti, ktoré predstavujú bohatstvo Božích darov, budú v jednom dome Otca, v ktorom je toľko príbytkov. Teraz je rozdelenie milostí: potom bude rozlíšenie v sláve. Jednota, či už tu alebo tam, spočíva v tej istej láske” (Apol. a Guglielmo di Saint Thierry, IV, 8: PL 182, 9033-9034).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 3/1998