VEĽKONOČNÉ TAJOMSTVO ZÁKLAD DARU DUCHA SVÄTÉHO

 

VEĽKONOČNÉ TAJOMSTVO ZÁKLAD DARU DUCHA SVÄTÉHO

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí sv. Petra 10. júna 1998

 

Celý Kristov život sa rozvíjal v Duchu Svätom. Sv. Bazil tvrdí, že Duch mu bol „neoddeliteľným spoločníkom vo všetkom” (De Spiritu Sancto, 16) a ponúka nám túto úchvatnú syntézu Kristovho života: „Príchod Krista: Duch Svätý predchádza; Vtelenie: Duch Svätý je prítomný; obdivuhodné činy, milosti a uzdravenia: prostredníctvom Ducha Svätého; vyháňanie zlých duchov, spútanie diabla: prostredníctvom Ducha Svätého; odpustenie hriechov, spojenie s Bohom: prostredníctvom Ducha Svätého; vzkriesenie mŕtvych: mocou Ducha Svätého”(tamže, 19).

Po úvahách o Ježišovom krste a o jeho poslaní splnenom v moci Ducha, chceme sa teraz zamyslieť nad zjavením Ducha v Ježišovej najvyššej „hodine", v hodine jeho smrti a zmŕtvychvstania.

Prítomnosť Ducha Svätého vo chvíli Ježišovej smrti sa dá predpokladať už z jednoduchého faktu, že na kríži zomiera vo svojej ľudskej prirodzenosti Boží Syn. Ak „unus de Trinitate passus est" (DS, 401), čiže „ak ten, ktorý trpel, je jednou osobou z Trojice,” tak v jeho utrpení je prítomná celá Trojica, teda i Otec a Duch Svätý.

Musíme sa však pýtať: aká bola vymedzená úloha Ducha v Ježišovej vrcholnej hodine? Na túto otázku možno odpovedať len vtedy, ak chápeme tajomstvo vykúpenia ako tajomstvo lásky.

Hriech, ktorý je vzburou stvorenia voči Stvoriteľovi, prerušil rozhovor lásky medzi Bohom a jeho deťmi.

Vtelením jednorodeného Syna Boh vyjavuje svoju vernú a vášnivú lásku k hriešnemu ľudstvu až do takej miery, že sa stáva zraniteľným v Ježišovi. Hriech ukazuje na Golgote vlastne svoju povahu „atentátu proti Bohu”, takže zakaždým, keď ľudia znova ťažko hrešia, ako hovorí List Hebrejom, „V sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech” (Hebr 6, 6).

Tým, že Boh vydal svojho Syna za naše hriechy, odhaľuje nám, že jeho zámer lásky predchádza akúkoľvek našu zásluhu a hojne prekonáva každú našu nevernosť. „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy”(l Jn 4, 10).

Ježišovo utrpenie a smrť je nevýslovným tajomstvom lásky, do ktorého sú zapojené tri božské osoby. Otec má absolútnu a nezištnú iniciatívu: on miluje ako prvý a tým, že dáva Syna do našich vražedných rúk, dáva napospas svoje najdrahšie dobro. On, ako hovorí Pavol, „vlastného Syna neušetril” (Rim 8, 32). Syn má plnú účasť na Otcovej láske a jeho pláne spásy. „Seba samého vydal za naše hriechy... podľa vôle Boha a nášho Otca” (Gal 1, 4).

A Duch Svätý? Tak ako vo vnútornom živote Trojice, aj v tomto kolobehu lásky, ktorý on uskutočňuje medzi Otcom a Synom v tajomstve Golgoty, je Duch Svätý Osobou - Láskou, v ktorej sa zbieha láska Otca a Syna.

List Hebrejom rozvíja obraz obety a spresňuje, že sa Ježiš obetoval „skrze večného Ducha” (Hebr 9, 14). V encyklike Dominum et vivificantem som poukázal na to, že v tomto úryvku „večný Duch" označuje práve Ducha Svätého: ako oheň stravoval obetné dary pri starodávnych obradných obetách, tak „Duch Svätý pôsobil osobitným spôsobom v tomto absolútnom sebadarovaní Syna človeka, aby premenil utrpenie na vykúpenú lásku” (č. 40). „Duch Svätý ako láska a dar v istom zmysle zostupuje do samého srdca obety, ktorá sa prináša na kríži. Nadväzujúc na biblickú tradíciu, môžeme povedať, že on spaľuje túto obetu ohňom lásky, ktorá zjednocuje Syna s Otcom v trojičnom spoločenstve. A keďže obeta kríža je Kristovým vlastným činom, on aj v nej ,dostáva Ducha Svätého" (Dominum et vivificantem, 41).

Právom sa v rímskej liturgii kňaz pred prijímaním modlí týmito významnými výrazmi: „Pane, Ježišu Kriste, Syn Boha živého, ty si z vôle Otca a za spoluúčinkovania Ducha Svätého svojou smrťou oživil svet...”

Ježišov život sa nekončí smrťou, ale sa otvára pre oslávený život Veľkej noci. „Vzkriesením z mŕtvych Ježiš Kristus, náš Pán” je „ustanovený v moci ako Boží Syn podľa Ducha Svätosti” (porov. Rim l, 4).

Zmŕtvychvstanie je naplnením Vtelenia a uskutočňuje sa rovnako ako zrodenie Syna vo svete „pôsobením Ducha Svätého". „My vám zvestujeme” - hovorí apoštol Pavol v pizídskej Antiochii - „že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil” (Sk 13, 32-33).

Dar Ducha, ktorý Syn prijíma v plnosti vo veľkonočné ráno, sa od neho prehojne vylieva na Cirkev. Ježiš hovorí svojim učeníkom zhromaždeným vo Večeradle: „Prijmite Ducha Svätého” (Jn 20, 22) a dáva ho „akoby cez rany svojho ukrižovania: ukázal im ruky a bok”' (Dominum et vivificantem, 24). Ježišovo spasiteľné poslanie sa zhrňuje a završuje v odovzdávaní Ducha Svätého ľuďom, aby ich priviedol k Otcovi.

Ak je „majstrovským dielom” Ducha Svätého Veľká noc Pána Ježiša, tajomstvo utrpenia a slávy, potom skrze dar Ducha je umožnené aj Kristovým učeníkom trpieť s láskou a urobiť z kríža cestu k svetlu: „per crucem ad lucem." Duch Syna nám dáva milosť, aby sme mali tie isté city ako sám Kristus a milovali tak, ako on miloval, až k obeti života za bratov: „On položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov” (l Jn 3, 16).

Kristus tým, že nám dáva svojho Ducha, vstupuje do nášho života, aby každý z nás mohol povedať ako Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus” (Gal 2, 20). Tak sa celý život stáva jedinou stále trvajúcou Veľkou nocou, neustálym, prechodom zo smrti do života až k poslednej Veľkej noci, keď aj my prejdeme s Ježišom a ako Ježiš „z tohoto sveta k Otcovi” (Jn 13, l). Veď tí - hovorí svätý Irenej z Lyonu - „čo prijali a nosia Božieho Ducha, sú vedení k Slovu, čiže k Synovi a Syn ich prijme a predstaví Otcovi a Otec im dá nesmrteľnosť” (Demonstrationes. Ap., 7).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 3/1998

 

Súvisiace: