DUCH SVÄTÝ PRI KRISTOVOM KRSTE A V JEHO VEREJNOM ŽIVOTE

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí sv. Petra 3. júna 1998

K ďalšiemu významnému zásahu Ducha Svätého do Ježišovho života po zásahu pri Vtelení došlo pri jeho krste v rieke Jordán.

V Markovom evanjeliu sa udalosť opisuje takto: „V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne . Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: ,Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie'" (Mk l, 9-11; a paralelné miesta). Vo štvrtom evanjeliu sa udáva svedectvo, ktoré vydal Krstiteľ:”Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom” (Jn 1, 32).

Podľa súhlasného svedectva evanjelií udalosť v Jordáne predstavuje začiatok Ježišovho verejného poslania a jeho zjavenia ako Mesiáša, Božieho Syna.

Ján hlásal „krst pokánia na odpustenie hriechov” (Lk 3, 3). V zástupe hriešnikov, ktorí prichádzajú, aby sa dali od neho pokrstiť, sa, hľa, objaví Ježiš. Ján ho spozná a vyhlási, že je to nevinný baránok, ktorý sníme hriech sveta (porov. Jn l, 29), aby znova priviedol celé ľudstvo do spoločenstva s Bohom. Otec vyjaví svoje zaľúbenie vo svojom milovanom Synovi, ktorý sa stáva služobníkom poslušným až na smrť, a dáva mu moc Ducha, aby mohol uskutočniť poslanie Mesiáša - Spasiteľa.

Isteže, Ježiš má Ducha od svojho počatia (porov. Mt l, 20; Lk 1, 35), ale v krste dostáva nové vyliatie Ducha, pomazanie Duchom Svätým, ako to dosvedčuje Peter v rozhovore v Kornéliovom dome: „Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou” (Sk 10, 38). Toto pomazanie vyzdvihuje Ježiša „v očiach Izraela ako Mesiáša, čiže ,Pomazaného' Duchom Svätým”; je to opravdivé povýšenie Ježiša ako Krista a Spasiteľa (porov. Dominum et vivificantem, 19).

Dokiaľ Ježiš žil v Nazarete, Mária a Jozef mohli pozorovať, ako rástol vo veku, múdrosti a milosti (porov. Lk 2, 40; 2, 51) pod vedením Ducha Svätého, ktorý v ňom pôsobil. Teraz sa však začínajú mesiášske časy: začína sa nová fáza v Ježišovej historickej existencii. Krst v Jordáne je ako „predohra” toho, čo bude nasledovať. Ježiš sa začína približovať k hriešnikom, aby im zjavil milosrdnú tvár Otca. Ponorenie do rieky Jordán predobrazuje a anticipuje „krst” vo vodách smrti, zatiaľ čo Otcov hlas, ktorý ho vyhlasuje za milovaného Syna, predzvestuje slávu vzkriesenia.

Po krste v Jordáne Ježiš začína vykonávať svoje trojaké poslanie: poslanie kráľovské, ktoré ho stavia do boja proti duchu zla, poslanie prorocké, ktoré ho robí neúnavným hlásateľom dobrej zvesti, a poslanie kňazské, ktoré ho ťahá k tomu, aby oslavoval Otca a obetoval mu seba samého za našu spásu.

Všetci traja synoptici zdôrazňujú, ako Ježiša hneď po krste vedie Duch Svätý na púšť, „aby ho diabol pokúšal” (Mt 4, l; porov . Lk 4, 1; Mk l, 12). Satan mu navrhuje triumfálny mesianizmus zložený z nápadných zázrakov: aby premenil kamene na chlieb, aby sa zhodil z veže chrámu a zostal nedotknutý, aby razom získal politickú nadvládu nad všetkými národmi. Avšak Ježišova voľba v plnej poslušnosti Otcovej vôli je jasná a jednoznačná: on prijíma to, že bude trpiacim a ukrižovaným Mesiášom, ktorý obetuje svoj život za spásu sveta.

Boj so satanom, začatý na púšti, pokračuje v celom Ježišovom živote. Jeho typickou činnosťou je práve činnosť exorcistu, takže ľudia s údivom volajú: „Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho" (Mk l, 27). Kto sa odváži tvrdiť, že túto moc má Ježiš od samého satana, rúha sa Duchu Svätému (Mk 3, 22-30); Ježiš totiž vyháňa diablov práve „Božím Duchom” (Mt 12, 28). Ako tvrdí svätý Bazil Cézarejský, v boji s Ježišom „diabol stratil všetku svoju moc v prítomnosti Ducha Svätého” (De Spiritu Sancto, 19).

Podľa evanjelistu Lukáša sa po pokušení na púšti „Ježiš vrátil do Galiley v sile Ducha Svätého... a učil ich v synagógach” (Lk 4, 14-15). Mocná prítomnosť Ducha Svätého sa zračí aj v Ježišovej evanjelizačnej činnosti. On sám to zdôrazňuje v otváracom prejave v nazaretskej synagóge (Lk 4, 16-30), keď úryvok z Izaiáša vzťahuje na seba: „Duch Pána je nado mnou” (Iz 61, 1). V istom zmysle možno povedať, že Ježiš je „misionárom Ducha", ktorého poslal Otec, aby hlásal v sile Ducha Svätého evanjelium milosrdenstva.

Ježišovo slovo oživené mocou Ducha naozaj vyjadruje jeho tajomstvo Slova, ktoré sa telom stalo (Jn l, 14). Preto je to slovo toho, ktorý má „moc”, na rozdiel od zákonníkov (Mk 1, 22). Je to „nové učenie", ako to uznávajú užasnutí poslucháči jeho prvej reči v Kafarnaume (Mk l, 27). Je to slovo, ktoré završuje a presahuje Mojžišov zákon, ako to vysvitá z reči na hore (Mt 5-7). Je to slovo, ktoré hlása hriešnikom Božie odpustenie, prináša uzdravenie a spásu chorým, ba kriesi mŕtvych. Je to slovo toho, „koho poslal Boh” a v ktorom tak prebýva Duch, že ho možno udeľovať „bez miery”(Jn 3, 34).

Prítomnosť Ducha Svätého vystupuje do popredia zvlášť v Ježišovej modlitbe.

Evanjelista Lukáš uvádza, že vo chvíli krstu v Jordáne, „keď sa Ježiš modlil, otvorilo sa nebo a zostúpil na neho Duch Svätý” (Lk 3, 21-22). Toto spojenie Ježišovej modlitby s prítomnosťou Ducha sa výslovne javí v jasavom hymnuse:

„Ježiš zaplesal v Duchu Svätom a povedal: ,Zvelebujem ta, Otče, Pán neba i ze(Lk 10, 21).

Duch tak sprevádzal najhlbšiu Ježišovu skúsenosť, totiž jeho božské synovstvo, ktoré ho vedie k tomu, aby sa obracal k Bohu Otcovi a oslovoval ho : „Abba” (Mk 14, 36) s takou jedinečnou dôverou, aká nie je dosvedčená u nijakého iného Žida, ktorý by sa takto obracal na Najvyššieho. Práve skrze dar Ducha dáva Ježiš veriacim účasť na svojom synovskom spoločenstve a na svojom dôvernom vzťahu k Otcovi. Ako nás uisťuje svätý Pavol, Duch Svätý nám dáva volať k Bohu: „Abba, Otče” (Rim 8, 15; porov. Gal 4, 6) .

Tento synovský život je veľkým darom, ktorý dostávame v krste. Musíme ho znova objaviť a stále nanovo rozvíjať, aby sme boli učenliví pre dielo, ktoré v nás uskutočňuje Duch Svätý.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 3/1998