DUCH SVÄTÝ VO VTELENÍ

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí sv. Petra 27. mája 1998

Ježiš je spojený s Duchom Svätým už od prvej chvíle svojej existencie v čase, ako pripomína Nicejsko - carihradské vyznanie viery: „Et incarnatus est de Spiritu Sancto ex Maria Virgine. „ Viera Cirkvi v toto tajomstvo sa zakladá na Božom slove: „Duch Svätý - zvestuje anjel Gabriel Márii - zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn” (Lk 1, 35). Aj Jozefovi je povedané: „To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého" (Mt 1, 20).

Vďaka priamemu zásahu Ducha Svätého sa vo Vtelení uskutočňuje najvyššia milosť, „milosť spojenia” ľudskej prirodzenosti s osobou Slova. Toto spojenie je prameňom každej inej milosti, ako vysvetľuje svätý Tomáš (S. Th. III, q. 2, a. 1012; q. 6, a. 6; q. 7,a. 13).

Na hlbšie pochopenie úlohy Ducha Svätého v udalosti Vtelenia je dôležité vrátiť sa k údajom, ktoré nám poskytuje Božie slovo.

Svätý Lukáš potvrdzuje, že Duch Svätý zostupuje na Máriu ako moc zhora, ktorá ju zakryje svojou tôňou. Zo Starého zákona vieme, že zakaždým, keď Boh rozhodne, aby vznikol život, pôsobí „mocou” svojho stvoriteľského dychu: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje” (Ž 33, 6). To platí pre každú živú bytosť do tej miery, že keby Boh „svojho ducha a svoj dych stiahol k sebe, každé telo (to je každá ľudská bytosť) by naraz zhynulo a človek by sa na prach obrátil” (Jób 34, 14-15). Boh dáva zasahovať svojmu Duchu predovšetkým vo chvíľach, v ktorých Izrael zakúsi nemohúcnosť zdvihnúť sa svojimi silami. To našepkáva prorok Ezechiel v dramatickom videní veľkého údolia plného kostier: „Vošiel do nich duch, ožili a postavili sa na nohy” (Ez 37, 10).

Ježišovo počatie z Panny je „najväčším dielom, aké vykonal Duch Svätý v dejinách stvorenia a v dejinách spásy" (Dominum et vivificantem, 50). V tejto udalosti milosti je oplodnená panna; žena vykúpená od svojho počatia zrodí Vykupiteľa. Tak sa pripravuje nové stvorenie a nastáva nová a večná zmluva: začína žiť človek, ktorý je Božím Synom. Nikdy pred touto udalosťou nebolo povedané, že by Duch Svätý zostúpil priamo na ženu, aby ju urobil matkou.

Keď sa v dejinách Izraela potvrdzujú zázračné zrodenia, Boží zásah, pokiaľ sa on naznačuje, sa vzťahuje na dieťa, ktoré sa má narodiť, a nie na matku.

Keď sa pýtame, pre aký cieľ Duch Svätý uskutočnil Vtelenie, Božie slovo nám súhrnne odpovedá v Druhom Petrovom liste, že sa to stalo preto, aby sme sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti” (2Pt l, 4). Svätý Irenej z Lyonu vysvetľuje:”Veď preto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a bol prijatý za syna, a tak sa stal Božím synom” (Adv. Haer. 3, 19, l). Na tej istej úrovni hovorí svätý Atanáz: „Keď Slovo zostúpilo na svätú Pannu Máriu, Duch spolu so Slovom vstúpil do nej. V Duchu si Slovo vytvorilo telo a prispôsobilo si ho pre seba, pretože chcelo skrze telo zjednotiť celé stvorenie a priviesť ho k Otcovi” (Ad Serap. l, 31). Tieto tvrdenia preberá svätý Tomáš: „Keďže nás chcel jednorodený Boží Syn urobiť účastnými na svojej božskej prirodzenosti, prijal našu ľudskú prirodzenosť a stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi (Opusc. 5F na sviatok Kristovho tela, 1), čo znamená skrze milosť mať spoluúčasť na jeho božskej prirodzenosti.

Tajomstvo Vtelenia zjavuje úžasnú Božiu lásku, ktorej zvrchovaným zosobnením je Duch Svätý, lebo on je Božia láska ako osoba, Osoba - Láska: „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život” (1 Jn 4, 9). Vo Vtelení sa zjavuje Božia sláva väčšmi ako v ktoromkoľvek inom diele.

Plným právom spievame v Gloria in excelsis: „Chválime ťa, velebíme ťa... vzdávame ti vďaky, lebo veľká je sláva tvoja.” Tieto slová možno osobitným spôsobom aplikovať na činnosť Ducha Svätého, ktorý sa nazýva v Prvom Petrovom liste „Duch slávy” (l Pt 4, 14). Ide o slávu, ktorá je rýdzim darom. Nespočíva v tom, že by niečo brala alebo prijímala, ale len v tom, že dáva. Tým, že nám Otec dáva svojho Ducha, ktorý je prameňom života, zjavuje svoju slávu a robí ju viditeľnou v našom živote. V tomto zmysle svätý Irenej tvrdí, že „Božou slávou je živý človek”(Adv. Haer. IV, 20. 7).

Ak sa teraz usilujeme trochu bližšie vidieť, čo nám z tajomstva vyjavuje udalosť Vtelenia, môžeme povedať, že táto udalosť nám predovšetkým ukazuje, že On je dobrotivá Božia moc, ktorá plodí život.

Moc, ktorá „zatieni” Máriu, pripomína Pánov oblak, ktorý zakryl stánok na púšti (porov. Ex 40, 34) alebo ktorý naplnil chrám (porov. I Kr 8, 10). Je to teda priateľská prítomnosť, spásonosná blízkosť Boha, ktorý prichádza, aby uzavrel zmluvu lásky so svojimi deťmi. Je to moc v službe lásky, ktorá sa rozvíja v znamení pokory: nielenže inšpiruje poníženosť Márie, služobnice Pána, ale akoby sa za ňu skrývala do tej miery, že nikto v Nazarete nemôže ani tušiť, že „to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého” (Mt 1, 20). Svätý Ignác Antiochijský vyjadruje ohromujúco toto paradoxné tajomstvo: „Kniežaťu tohto sveta ostalo skryté panenstvo Márie aj jej pôrod ako aj smrť Pána. Toto sú tri najvyššie tajomstvá, ktoré sa naplnili v tichom Božom mlčaní” (Ad Eph. 19. 1).

Tajomstvo Vtelenia videné z hľadiska Ducha Svätého, ktorý ho spôsobil, vrhá svetlo aj na tajomstvo človeka.

Ak Duch pôsobí jedinečným spôsobom v tajomstve Vtelenia, je prítomný aj pri vzniku každej ľudskej bytosti. Naše bytie je bytie prijaté, je to skutočnosť zamýšľaná, milovaná a darovaná. Vývoj nestačí vysvetliť vznik ľudského pokolenia, rovnako ako nestačí číra biologická príčinnosť rodičov sama vysvetliť zrodenie dieťaťa. Jedine v transcendencii svojho pôsobenia pri stálom rešpektovaní „druhotných príčin” Boh tvorí duchovnú dušu novej ľudskej bytosti a dáva jej životodarný dych (porov. Gn 2, 7) skrze svojho Ducha, ktorý je „darcom života”. V každom dieťati treba teda vidieť a prijímať dar Ducha Svätého.

Aj čistota celibátu a panien vytvára jedinečný odblesk tej lásky, „ktorá je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého” ( Rim 5, 5). Duch, ktorý dal Panne Márii účasť na božskej plodnosti, zabezpečuje aj tým, ktorí si zvolili panenstvo pre nebeské kráľovstvo, početné potomstvo v rámci duchovnej rodiny vytvorenej tými, „čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha” (Jn 1, 13).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 3/1998