Poklad Božieho zjavenia                                                                        

Keď mudrci skúmali oblohu, postrehli tajomné svetlo. Pochopili ho ako správu o narodení výnimočného Človeka. Rozhodli sa, že Ho vyhľadajú a stretnú sa s Ním. Vydali sa na dlhú cestu, lebo dúfali v naplnenie správy, ktorú im dalo svetlo na nebi. A keď sa po mnohých udalostiach dostali do Betlehema, videli mladú ženu, ktorá túlila k sebe krásne dieťa vo svojom náručí. Stretnutie s Ježišom a Jeho matkou bolo tou skutočnosťou, ktorú hľadali. Odvtedy sa začala nová etapa ich života.

Zjavenie sa dostáva k človeku v dvoch etapách. Prvá, to je správa o existencii skutočnosti, ktorú možno prežiť. Druhá, to je samotné stretnutie so skutočnosťou. Viac-menej je to tak, ako keby Boh prišiel k niekomu a povedal mu: V tvojej záhrade hlboko v zemi je zlatý poklad. Táto správa sa dostáva do vedomia vlastníka záhrady. To je prvá etapa zjavenia. Už samotná správa sa stáva prameňom šťastia. Ale radosť zo správy o zlate sa nerovná radosti z vlastnenia zlata. Je potrebné pustiť sa do kopania, aby človek zlato získal.

Existujú tri postoje ľudí voči takejto správe. Jedni pozerajú na krásnu, roky pestovanú záhradu a prichádzajú k záveru, že je škoda ju zničiť. Zlato tam skutočne je, ale aby ho vykopali, treba sa natrápiť a k tomu zničiť záhradu. Títo si volia krásu pominuteľného života a nedajú si tú námahu, aby sa dostali k pokladu, ktorý im ukázal Boh.

Druhí sa rozhodujú a to veľmi rýchlo, že budú kopať. Prinášajú lopaty a iné náradie, pričom si myslia, že počas niekoľkých dní zlato zazvoní o ich krompáč. Zničia záhradu, vykopú hlboké jamy, po mesiaci unavení a znechutení odhadzujú lopaty. Tí nemajú ani záhradu, ani zlato. Ich život napĺňa trpkosť.

Zasa iní pristupujú ku kopaniu pokojne a s rozvahou. Hľadajú špecialistov, aby sa dozvedeli, ako sa to robí. Zhromažďujú potrebné náradie a materiály. Po vykonaní najdôležitejších príprav sa pustia do kopania. Nedivia sa ani vtedy, keď narážajú na tvrdú skalu, ani keď sa musia brániť zaliatiu vodou. Kopú vytrvalo, až sa objavia prvé hrudky zlata. To je znak, že správa bola pravdivá. Po dlhom čase krompáč naráža na zlatú žilu. Tu bude chodník. Možno začať ťažbu vo veľkom rozmere. Stretnutie so zlatou žilou, s celým jej pokladom, tvorí začiatok novej etapy života. Vlastník záhrady nielen vie, že u neho je zlato, ale to zlato má vo svojich rukách, je mu k dispozícii. Dovtedy sa namáhal kvôli zlatu, mal v rukách iba ťažkú zem, odteraz bude zlato pracovať pre neho.

To je obraz vstupu do tajomstva Božieho zjavenia. Na začiatku je iba Bohom podaná správa, kde treba hľadať poklad. Ten, kto sa podujme na námahu hľadania, zažije radosť objavenia jeho hodnoty. Prvá etapa je nám známa. Boh hovorí: Hľadaj poklad v Cirkvi. A ten, kto vstúpi do Cirkvi, ako Mudrci do Betlehema, dozvie sa, že sa nachádza vo Svätom písme a v Eucharistii. Nakoniec je to výzva k čítaniu Svätého písma, pretože v ňom sa zjavuje zlato Božej Múdrosti, a výzva k vstupu do hĺbky účasti na Eucharistii, lebo v nej sa zjavuje zlato Božieho Života.

Je potrebné pozorne pozerať na ľudí, ktorí rôzne pristupujú k správe o poklade ukrytom v zemi ich záhrady. Ku ktorým patríme? Chýba nám odvaha a nechceme riskovať zničenie záhrady pominuteľného života? Alebo nám chýba vytrvalosť a sedíme nad hrudami zeme, pričom nezakusujeme ani šťastie pominuteľného života, ani šťastie plynúce z vlastnenia Božieho pokladu? Alebo sa namáhame ako Mudrci, múdro deň za dňom, a tak sa blížime k stretnutiu s Božskou skutočnosťou? O radosti tých, ktorí sa už k nej dostali, netreba hovoriť, ona sa aj tak nedá opísať.

Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“

Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš.

Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: ‚A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.‘“ Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa ich povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“

Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali.

Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.

Od Vianoc ku Zjaveniu, od prítomnosti po prejavenie identity – práve to je smerovanie liturgie Cirkvi, ktoré sa teraz napĺňa.

V Betleheme prišiel na svet Ježiš, keď sa narodil z Márie, Panny z Nazareta a Jozefovej manželky. Pastieri, ktorí prišli na pokyn anjelov, videli dieťa zavinuté do plienok a uložené v jasliach (porov. Lk 2, 12.16). Ježiš, Spasiteľ, Vykupiteľ a Pán, je od tejto chvíle prítomný uprostred svojho ľudu. Narodil sa v Betleheme a je Dávidovým potomkom, je Pomazaným, ktorému patrí titul židovský Kráľ. A práve Matúšovo evanjelium, ktoré je hlboko zakorenené v židovskom prostredí, jasne ukazuje, že v Ježišovi sa tak isto napĺňa prísľub daný praotcovi Abrahámovi, podľa ktorého práve v potomstve tohto praotca budú požehnané všetky národy sveta, celé ľudstvo (porov. Gn 13,1-3): Ježiša už od jeho narodenia hľadajú a spoznávajú pohania, zástupcovia národov sveta.

Z Východu, z krajín, ktorých obyvatelia oddávna hľadali Boha, prišli do Judei múdri muži, mágovia. Na svojej púti prišli až do Jeruzalema, svätého mesta všetkých židov. Títo ľudia nie sú z Abrahámovho potomstva, nepoznajú pravého a živého Boha – aj preto ich neviedlo Božie slovo obsiahnuté v Zákone a u Prorokov. Ich hľadanie Boha, ich boj proti modlárstvu a ich myslenie spočívajúce v odhaľovaní tajomstiev stvoreného sveta, im umožnilo hlboké poznanie a nasledovanie veľkého znamenia, ktoré sa objavilo vo svete hviezd. Ešte nechápu, že tá hviezda ukazuje na narodenie Mesiáša (porov. Nm 24,17), ale stačí im to, aby sa vydali na cestu a vo svojom putovaní nachádzali aj zmysel svojej ľudskej existencie.

Vo svetle svojho poznania teda prišli až do Jeruzalema, kde sa chceli pýtať tých, ktorí poznajú múdrosť zjavenú Izraelu. Tak sa nám ukazujú dva odlišné postoje k mesiášskej zvesti. Na jednej strane veľkňazi a znalci, ktorých úlohou je interpretovať Písma. Tí odpovedajú v súlade s Božím slovom: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok“ (Mt 2,5; porov. Mich 5,1), ale neprejavia poslušnosť zjaveniu a neprijmú naplnenie prorockého slova. Proti tomu mágovia preukázali poslušnosť zjaveniu pri svojom hľadaní a teraz znova poslúchnu a vydajú sa z Jeruzalema do Betlehema k príbytku novorodeného Mesiáša. Akonáhle vstúpia dovnútra, „uvidia dieťa s Máriou, jeho matkou“. Tak ako pastieri, majú pred očami úplne ľudskú skutočnosť, ktorá sa ale v ich očiach stáva zjavením, epifániou, ktorá  ich napĺňa radosťou: „Padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu“ (Mt 2, 11).

Toto zjavenie, ktoré sa prostredníctvom mudrcov z Východu dostáva k pohanským národom, samozrejme neruší prvorodenosť Izraela – ľudu, ktorému patria mnohé privilégiá: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4-5). Zároveň sa ukazuje, toto dieťa je darované celému ľudstvu. Univerzálnosť radostnej zvesti je takto potvrdená na začiatku evanjelia, hneď po Ježišovom narodení. Klaňanie mudrcov z Východu sa preto ukazuje ako proroctvo, ktoré sa naplní v dejinách Cirkvi, keď príde evanjelium ku všetkým národom a kultúram ľudstva, v ktorých hľadaní Boha sú obsiahnuté semená Božieho slova a závany Ducha Svätého.

Epifánia je preto slávnosť, ktorá vyhlasuje Ježiša za Mesiáša darovaného ľudstvu, ktoré v momente, kedy Ho prijme, bude mať účasť na Abrahámovom dedičstve, teda na onom nevýslovnom Božom požehnaní. V tejto slávnosti je ale skryté ešte niečo ďalšie, čo by malo oslovovať nás kresťanov: môžeme veľmi pozorne skúmať Písmo, dokonca mať poslanie interpretovať ho, ale zároveň zostať vo svojej zaslepenosti, keď nenačúvame reči dejín a vôbec nič nové neočakávame. Môžeme sa chváliť istotami svojej viery a predsa nespoznávať, že sám Boh je prítomný v dielach našej každodennosti.

Niekedy sa stáva, že cudzinci, tí „iní“, zaujmú naše miesto, lebo rozpoznávajú Božiu prítomnosť a plnia jeho svätú vôľu.