Katechéza Svätého Otca Františka 28. 12. 2016

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V dnešnej katechéze by som chcel s vami kontemplovať jednu postavu ženy, ktorá nám hovorí o nádeji prežívanej v plači. Nádej prežívaná v plači. Ide o Ráchel, Jakubovu manželku a matku Jozefa a Benjamína, tú, ktorá ako nám hovorí Kniha Genezis, umiera pri pôrode svojho druhorodeného, teda Benjamína.
Prorok Jeremiáš sa odvoláva na Ráchel, keď sa obracia na Izraelitov vo vyhnanstve, aby ich utešil, so slovami plnými emócií a poézie; teda preberá Ráchelin plač, no dodáva nádej:
«Toto hovorí Pán: „Čuj, v Ráme počuť vzdychanie, prehorký plač, Ráchel narieka nad svojimi deťmi, nedá sa potešiť nad deťmi, pretože ich niet» (Jer 31,15).
V týchto veršoch Jeremiáš predstavuje svojmu ľudu túto ženu, čelnú ženskú postavu svojho kmeňa, uprostred reality bolesti a plaču, avšak spolu s perspektívou netušeného života. Ráchel, ktorá v rozprávaní Knihy Genezis umrela pri pôrode a prijala tú smrť, aby jej syn mohol žiť, teraz je naopak prorokom predstavená ako živá v Ráme, tam, kde sa zhromažďovali vyhnanci, a plače kvôli synom, ktorí v istom zmysle umreli idúc do vyhnanstva; synom, ktorých ako ona sama hovorí, „už viac niet“, zmizli navždy.
A preto sa Ráchel nechce dať utešiť. Toto odmietanie vyjadruje hĺbku jej bolesti a trpkosť jej plaču. Tvárou v tvár tragédii straty detí matka nemôže prijať slová či gestá útechy, ktoré sú vždy neadekvátne, nikdy nie schopné utíšiť bolesť rany, ktorá nemôže a nechce byť zacelená. Je to bolesť úmerná láske.
Každá matka toto všetko vie; aj dnes sú mnohé matky, ktoré plačú, ktoré sa nezmierujú so stratou dieťaťa, sú neutešiteľné zoči-voči smrti, ktorú nie je možné prijať. Ráchel stelesňuje bolesť všetkých matiek sveta všetkých čias, ako aj slzy každej ľudskej bytosti, ktorá plače nad nenapraviteľnými stratami.
Toto odmietanie Ráchel, ktorá nechce byť utešená, nás učí aj tomu, koľko jemnocitu sa od nás žiada zoči-voči bolesti druhých. Pre to, aby sme hovorili o nádeji tomu, kto je zúfalý, treba zdieľať jeho beznádej; pre to, aby sme utreli slzu z tváre toho, kto trpí, je treba pripojiť k jeho plaču aj ten náš. Len tak môžu byť naše slová skutočne schopné dodať trochu nádeje. A ak nemôžem vysloviť slová takto, prostredníctvom plaču, bolesti, potom je lepšie ticho. Pohladenie, gesto, žiadne slová.
A Boh, so svojou jemnosťou a svojou láskou odpovedá na Ráchelin plač pravdivými slovami, nie falošnými. Takto vskutku pokračuje Jeremiášov text:
«Toto hovorí Pán:» – odpovedá na ten plač – «Zabráň svojmu hlasu plač a svojim očiam slzy, veď tvoja námaha dostane odmenu, hovorí Pán, vrátia sa z nepriateľskej krajiny. Je nádej pre tvoju budúcnosť – hovorí Pán, synovia sa vrátia na svoje územie» (Jer 31,16-17).
Práve kvôli plaču matky je tu ešte nádej pre deti, že sa prinavrátia k životu. Táto žena, ktorá prijala, že umrie vo chvíli pôrodu, aby syn mohol žiť, je teraz so svojím plačom počiatkom nového života pre synov – vyhnancov, väzňov, vzdialených od vlasti. Na Ráchelinu bolesť a trpký plač Pán odpovedá prísľubom, ktorý pre ňu teraz môže byť dôvodom skutočnej útechy: ľud sa bude môcť vrátiť z vyhnanstva a slobodný prežívať vo viere svoj vzťah s Bohom. Slzy splodili nádej. A toto nie je ľahké pochopiť, je to však pravda. Mnohokrát v našom živote slzy zasievajú nádej, sú semienkami nádeje.
Ako vieme, tento Jeremiášov text neskôr prevzal evanjelista Matúš a aplikoval ho na vraždenie Neviniatok (porov. 2,16-18). Je to text, ktorý nás stavia tvárou v tvár tragédii vraždenia bezbranných ľudských bytostí, hrôzy moci, ktorá pohŕda životom a likviduje ho. Betlehemské deti umierajú kvôli Ježišovi. A on, nevinný Baránok, potom sám umrie za nás všetkých. Boží Syn vstúpil do bolesti ľudí: nezabudnite na to.
Keď sa na mňa niekto obráti a kladie mi ťažké otázky, ako napríklad: „Povedzte mi, otče: prečo trpia deti?“, skutočne neviem čo odpovedať. Poviem len: „Pohliadnite na Ukrižovaného: Boh nám dal svojho Syna, on sám trpel, možno tam nájdeš odpoveď. Avšak odtiaľto (z hlavy) [pápež robí gesto smerom k hlave] odpovedí niet. Jedine hľadiac na lásku Boha, ktorý dáva svojho Syna obetujúceho svoj život za nás, môže naznačiť nejakú cestu útechy“. A preto hovoríme, že Boží Syn vstúpil do bolesti ľudí; zdieľal a prijal smrť; jeho slovo je definitívne slovom útechy, lebo sa rodí z plaču.
A na kríži to bude on, umierajúci Syn, čo dá novú plodnosť svojej matke, zverujúc jej učeníka Jána a robiac z nej matku ľudu veriacich. Smrť je porazená, napĺňa sa tak Jeremiášovo proroctvo. Aj Máriine slzy, tak ako tie Rácheline, splodili nádej a nový život. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)