DOKONALÁ SVÄTOSŤ BOŽEJ MATKY MÁRIE Z POHĽADU CIRKEVNÝCH OTCOV VÝCHODU

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich 15. mája 1996

Cirkev Máriu spoznala ako „plnú milosti" ako "celú svätú a bez akejkoľvek škvrny a hriechu” „od prvej chvíle svojho počatia obdarovanú neobyčajnou krásou svätosti” (LG, 56).

Toto poznanie si vyžadovalo dlhú cestu náukovej reflexie, ktorá potom viedla k slávnostnému vyhláseniu dogmy o Nepoškvrnenom Počatí.

Názov „vystrojená plnosťou milosti”, ktorý dal anjel Márii, naznačuje mimoriadnu božskú priazeň, ktorá bola oznámená nazaretskej Panne vzhľadom na jej zvestované materstvo, ale poukazuje bezprostredne aj na pôsobenie Božej milosti v Márii; Mária bola skrz naskrz a navždy preniknutá milosťou a takto posvätená. Označenie kecharitoméne má obsažný význam, ktorý Duch Svätý nikdy neprestával prehlbovať v Cirkvi.

V predchádzajúcej katechéze som zdôraznil, že výraz „plná milosti” v anjelovom pozdrave platí temer ako meno: Je to Máriino meno v Božích očiach. V semitskej jazykovej oblasti meno vyjadruje skutočnosť osôb alebo vecí, na ktoré sa vzťahuje. Preto aj titul „plná milosti” odhaľuje najhlbšiu dimenziu osobnosti mladej ženy z Nazareta: ona je milosťou pretvorená na taký vysoký stupeň a na predmet Božej priazne, že jej môže byť priznané toto osobitné vyznamenanie.

Koncil pripomína, že cirkevní Otcovia naznačovali túto pravdu, keď nazývali Máriu ako „celú svätú”, a zároveň tvrdia, že bola „vytvorená Duchom Svätým a spodobnená ako nové stvorenie” (LG 56). Milosť chápaná ako „posväcujúca milosť”, ktorá pôsobí osobnú svätosť, vytvorila v Márii nové stvorenie a celkom ju pripravila pre Boží plán.

Tak mohla náuková reflexia priznať Márii dokonalú svätosť, ktorá - aby bola úplná - musela zahrnúť nevyhnutne aj počiatok jej života. Týmto smerom čistoty od samého počiatku, zdá sa, že vopred vyšiel palestínsky biskup Theoteknos z Liviasu, ktorý žil medzi rokmi 550-650. Keď predstavuje Máriu ako „svätú a úplne krásnu”, „čistú a bez poškvrny”, poukazuje na jej narodenie týmito slovami: „Tá, ktorá je z čistej a nepoškvrnenej hliny, rodí sa ako cherubíni” (Panegyrikon na sviatok Nanebovzatia Márie, 5-6).

Tento posledný výraz pripomína stvorenie prvého človeka, utvoreného z hliny, nepoškvrnenej hriechom, a pripisuje Máriinmu narodeniu tie isté vlastnosti: aj pôvod Panny bol „čistý a nepoškvrnený" , čiže bez hriechu. Prirovnanie k cherubínom okrem toho zdôrazňuje vynikajúcu svätosť, ktorou sa vyznačoval Máriin život už od prvého okamihu jej existencie.

Theoteknosovo tvrdenie znamená dôležitú etapu teologickej reflexie o tajomstve Matky Pána. Grécki a východní cirkevní Otcovia uznali čistotu Márie tak pred vtelením (svätý Gregor Naziánzský, Oratio 38, 16) ako aj vo chvíli vtelenia (sv. Efrém, Xaverián z Gabaly, Jakub Zo Sarugu). Theoteknos z Liviasa, ako sa zdá, požaduje pre Máriu absolútnu čistotu už od začiatku jej života. Veď tá, ktorá bola vyvolená, aby sa stala Matkou Vykupiteľa, musela mať dokonale svätý, celkom nepoškvrnený pôvod.

Svätý Ondrej Krétsky v 8. storočí je prvým teológom, ktorý vidí v Máriinom narodení nové stvorenie. Argumentuje takto: „Dnes ľudstvo dostáva svoju starodávnu krásu v celom lesku svojej nepoškvrnenej dôstojnosti. Hanba hriechu zatemnila jas a čaro ľudskej prirodzenosti; keď sa však rodí Matka úplne Krásneho, táto prirodzenosť znova dostáva v jej osobe dedičné výsady a je utváraná podľa dokonalého a Boha naozaj hodného obrazu... Dnes sa začína pretvorenie našej prirodzenosti a zastaraný svet, podrobený celkom božskej premene, dostáva prvotiny druhého stvorenia” (Hom. I in nativ. Mariae).

Keď potom znova použije obraz hliny, tvrdí: „Telo Panny je z hliny zeme, ktoré zbudoval Boh, prvé ovocie adamovskej hmoty, ktoré bolo vyzdvihnuté v Kristovi k božskej hodnosti, naozaj rovnaký obraz pôvodnej krásy, hlina zeme formovaná rukami božského umelca” (Hom. I in dorm. Mariae).

Máriino čisté a nepoškvrnené Počatie sa javí ako počiatok nového stvorenia. Ide o osobnú výsadu udelenú žene, ktorá bola vyvolená, aby sa stala Kristovou Matkou; a ona kladie začiatok pre čas prehojnej milosti, ktorú Boh chce pre celé ľudstvo. Toto učenie, ktoré rovnako v 8. storočí hlása svätý Germán Carihradský a svätý Ján Damascénsky, osvetľuje hodnotu Máriinej svätosti od jej počiatku, ktorú predstavuje ako začiatok vykúpenia sveta.

Cirkevná reflexia chápe a vykladá pravý zmysel titulu „plná milosti”, ktorý prisúdil anjel preblahoslavenej Panne. Mária je plná posväcujúcej milosti, a to už od prvého okamihu svojej existencie. Táto milosť sa udeľuje - podľa Listu Efezanom (1, 6) - v Kristovi všetkým veriacim. Máriina svätosť od jej počiatku je neprekonateľným predobrazom daru a rozšírenia Kristovej milosti vo svete.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VI. č. 3/1996