DUCH SVÄTÝ V NOVOM ZÁKONE

 

DUCH SVÄTÝ V NOVOM ZÁKONE

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na námestí svätého Petra 20. mája 1998.

 

Zjavenie Ducha Svätého ako osoby odlišnej od Otca i od Syna, naznačenej v Starom zákone, vyjasňuje a vysvetľuje Nový zákon.

Je pravda že novozákonné spisy nám neposkytujú systematickú náuku o Duchu Svätom. Keď však zhrnieme mnohé údaje, ktoré sú v spisoch Lukáša, Pavla a Jána, je možné nájsť konvergenciu týchto troch veľkých vrstiev novozákonného zjavenia týkajúceho sa Ducha Svätého.

V porovnaní s druhými dvomi synoptikmi evanjelista Lukáš nám predstavuje veľmi rozvinutú pneumatológiu.

V evanjeliu nám chce ukázať, že Ježiš je jediný, kto má v plnosti Ducha Svätého. Iste, Duch Svätý zasahuje aj u Alžbety, Zachariáša, Jána Krstiteľa a predovšetkým u samej Márie, ale iba Ježiš po celý čas svojej pozemskej existencie má v plnosti Božieho Ducha (porov. Lk l, 35). O ňom hovorí Ján Krstiteľ: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja... On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom” (Lk 3, 16). Prv než krstil Duchom Svätým a ohňom, Ježiš sám je pokrstený v Jordáne, keď zostúpil „na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica” (Lk 3, 22). Lukáš zdôrazňuje, že Ježiš ide na púšť nielen „vedený Duchom”, ale že tam ide „plný Ducha Svätého” (Lk 4, l) a víťazí tam nad pokušiteľom. Začína svoje poslanie v sile Ducha (Lk 4, 14). Ježiš v nazaretskej synagóge, keď začína úradne svoje poslanie, vzťahuje na seba proroctvo z Izaiášovej knihy (porov. 61, 1-2): „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným...” 4, 18). Celá Ježišova evanjelizačná aktivita je tak založená na činnosti Ducha.

Ten istý Duch bude podporovať evanjelizačné poslanie Cirkvi podľa prísľubu, ktorý dal zmŕtvychvstalý svojim učeníkom: „Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti !” (Lk 24, 49). Podľa Skutkov apoštolov sa toto prisľúbenie naplní v deň Turíc: „Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť” (Sk 2, 4). Tak sa uskutočňuje proroctvo Joela: „V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať” (Sk 2, 17). Lukáš vidí v apoštoloch predstaviteľov Božieho ľudu posledných čias a správne zdôrazňuje, že tento prorocký Duch naplní celý Boží ľud.

Svätý Pavol svojím spôsobom ozrejmuje obnovujúci a eschatologický rozmer diela Ducha, ktorého vidí ako prameň nového a večného života udeleného Ježišom svojej Cirkvi.

V Prvom liste Korinťanom čítame, že Kristus, nový Adam, sa silou zmŕtvychvstania stal „oživujúcim Duchom” (15, 45): bol premenený životnou silou Božieho Ducha, aby sa tak stal princípom nového života pre veriacich. Kristus udeľuje tento život práve vyliatím Ducha Svätého. Tento život veriacich už nie je životom otrokov, pod Zákonom, ale životom synov, pretože prijali Ducha Syna do svojich sŕdc a môžu volať: Abba, Otče! (porov. Gal 4, 5-7; Rim 8, 1416). Je to život „v Kristovi”, čiže život, ktorý výlučne patrí jemu a je pričlenený k Cirkvi: „My všetci sme boli v jednom Duchu pokrstení v jedno telo” (l Kor 12, 13). Duch Svätý prebúdza vieru (porov. I Kor 12, 3), vlieva do sŕdc lásku (porov. Rim 5, 5) a vedie modlitbu kresťanov (porov. Rim 8, 26).

Ako princíp nového života Duch Svätý spôsobuje vo veriacich aj novú dynamiku činnosti: „Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme” (Gal 5, 25). Tento nový život je protikladom života „podľa tela", ktorého žiadosti sa nepáčia Bohu a uzavierajú osobu v dusnom väzení vlastného ja, zahľadeného do seba samého (porov. Rim 8, 5-9). Naopak, keď sa kresťan otvorí láske, ktorú dáva Duch Svätý, môže vychutnať ovocie Ducha: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť... (porov. Gal 5, 16-24).

Podľa Pavla však to, čo teraz máme, je iba „závdavok" alebo prvotina Ducha (Rim 8, 23; porov. aj 2 Kor 5, 5). Pri konečnom zmŕtvychvstaní Duch dokoná svoje najväčšie dielo a uskutoční pre veriacich plnú „špiritualizáciu” ich tela (porov. I Kor 15, 43-44) a zahrnie istým spôsobom do spásy celý vesmír (Rim 8, 20-22).

Z Jánovho pohľadu je Duch Svätý predovšetkým Duchom pravdy, Tešiteľom.

Ježiš ohlasuje dar Ducha vo chvíli, keď uzatvára svoje pozemské dielo: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku” (porov. Jn 15, 26-27). A keď Ježiš ďalej spresňuje úlohu Ducha, dodáva: „Uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám” (Jn 16, 13-14). Duch teda neprinesie nové zjavenie, ale bude viesť veriacich k zvnútorneniu a hlbšiemu preniknutiu do pravdy, ktorú zjavil Ježiš.

V akom zmysle sa Duch pravdy volá Tešiteľ? Keď máme pred očami Jánov pohľad, ktorý vidí Ježišov proces ako proces, ktorý pokračuje v učeníkoch prenasledovaných pre jeho meno, Tešiteľ je to, ktorý obhajuje Ježišovu vec a ukáže svetu, „čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd” (Jn 16, 8). Základným hriechom, z ktorého ich Tešiteľ usvedčí, je, že neuverili v Krista. Spravodlivosť, na ktorú poukáže, je tá, že Otec vydal Syna, ktorý bol ukrižovaný a ktorého oslávil zmŕtvychvstaním a vystúpením do neba. Súd v tejto súvislosti spočíva v tom, že odhalí hriech tých, ktorí ovládaní Satanom, kniežaťom tohto sveta (porov. Jn 16, II), odmietli Krista (porov. Dominum et vivificantem, 27). Duch Svätý je teda svojou vnútornou prítomnosťou obhajcom a ochrancom Kristovej veci. Je tým, ktorý orientuje mysle a srdcia učeníkov k plnému pripútaniu sa k Ježišovej „pravde".

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 2/199

Súvisiace: