DUCH SVÄTÝ V STAROM ZÁKONE - sv. Ján Pavol II.

 

DUCH SVÄTÝ V STAROM ZÁKONE

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na námestí svätého Petra 13. mája 1998

 

V rámci prípravy na Veľké jubileum roka 2000 je tento rok osobitne venovaný Duchu Svätému. Pokračujúc na ceste vytýčenej pre celú Cirkev po skončení kristologickej tématiky začíname dnes systematické úvahy nad tým, „ktorý je Pánom a Darcom života”. O tretej osobe Najsvätejšej Trojice som zoširoka hovoril pri mnohých príležitostiach. Pripomínam osobitne encykliku Dominum et vivificantem a katechézy na Krédo. Perspektíva blížiaceho sa jubilea mi dáva príležitosť, aby som sa znovu vrátil k úvahám o Duchu Svätom, aby som s adoračným duchom skúmal činnosť, ktorú vykonáva v priebehu času a dejín.

 

Úvaha v skutočnosti nie je ľahká, keby sám tento Duch neprišiel na pomoc našej slabosti (porov. Rim 8, 26). Ako vôbec rozoznať prítomnosť Ducha Svätého v dejinách? Odpoveď na túto otázku môžeme dať jedine vtedy, ak sa obrátime na Sväté písmo, ktoré inšpiroval Tešiteľ a ktoré nám postupne zjavuje jeho činnosť a jeho totožnosť. Ono nám istým spôsobom ukazuje „reč” Ducha, jeho „štýl", jeho „logiku”. Je možné čítať aj jeho skutočnosť, v ktorej pôsobí, a to zrakom, ktorý preniká cez jednoduché vonkajšie pozorovanie a vie nájsť za vecami a udalosťami rysy jeho prítomnosti. Samo Písmo už od Starého zákona nám pomáha pochopiť, že nič z toho, čo je vo svete dobré a sväté, nie je možné vysvetliť bez závislosti na Božom Duchu.

Prvý zahalený znak o Duchu nachádzame už v prvých riadkoch Biblie v hymne na Boha, Stvoriteľa, ktorým sa otvára kniha Genezis: „Duch Boží sa vznášal nad vodami” (Gn 1, 2). Na vyjadrenie „duch” sa tu používa hebrejské slovo ruach, ktoré znamená „dych" a môže označovať či už vietor alebo dych. Ako je známe tento text patrí do takzvaného „kňazského prameňa”, ktorý má pôvod v Období babylonského zajatia (6. storočie pred Kristom), keď viera Izraela dospela jednoznačne k monoteistickému chápaniu Boha. Tým, že si Izrael, vďaka svetlu zjavenia, uvedomil tvorčiu moc jediného Boha, vytušil, že Boh stvoril vesmír silou svojho Slova. V zhode s tým vystupuje úloha Ducha, ktorého vnímanie podporuje sama analógia reči, ktorá v asociácii spája slovo s dychom vychádzajúcim z úst: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje" (Ž 33, 6). Tento životodarný a oživujúci Boží dych sa neobmedzuje na počiatočnú chvíľu stvorenia, ale udržuje v trvaní a oživuje a stále obnovuje všetko stvorené: „Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme” (Ž 104, 30).

Najcharakteristickejšou novinkou biblického zjavenia je možnosť rozpoznať v dejinách privilegované pole činnosti Božieho Ducha. Asi na sto miestach Starého zákona ruach JHWH naznačuje činnosť Pánovho Ducha, ktorý vedie svoj ľud predovšetkým vo veľkých zákrutách jeho cesty. Tak v období sudcov Boh dáva zostúpiť svojmu Duchu na slabých ľudí a pretvára ich na charizmatických vodcov, odetých božskou silou: je to premena Gedeona, Jafeta a osobitne Samsona (porov. scic 6, 34; 11, 29; 13, 25; 14, 6. 19).

S príchodom dávidovskej monarchie táto božská sila, ktorá sa zatiaľ zjavovala nepredvídateľne a nepravidelne, dosahuje určitú stabilitu. To je dobre zrejmé v pomazaní Dávida za kráľa, o ktorom Písmo hovorí: „Od toho dňa pôsobil na Dávida duch Pánov" (l Sam 16, 13).

Počas babylonského vyhnanstva a po ňom celé dejiny Izraela možno chápať ako dlhý dialóg medzi Bohom a jeho vyvoleným ľudom „prostredníctvom svojho Ducha skrze dávnych prorokov" (Zach 7, 12). Prorok Ezechiel vysvetľuje zväzok medzi duchom a proroctvom, keď napríklad hovorí: „Duch Pánov prišiel na mňa a povedal mi: 'Povedz: toto hovorí Pán..."' (Ez II, 5.

Ale prorocká perspektíva ukazuje predovšetkým na budúcnosť ako na privilegovaný čas, v ktorom sa splnia sľuby v znamení božského ruach. Izaiáš oznamuje narodenie potomka, na ktorom „spočinie duch... múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bázne pred Pánom” (Iz II, 2-3). „Tento text - ako som napísal v encyklike Dominum et vivificantem - je dôležitý pre celú pneumatológiu Starého zákona, lebo vytvára akoby most medzi starodávnym biblickým pojmom 'ducha', chápaného predovšetkým ako 'charizmatický dych', a 'Duchom ' ako osobou i ako darom, darom pre osobu. Mesiáš z Dávidovho rodu ('z kmeňa Jesseho') je práve tou osobou, na ktorej 'spočinie' Duch Pánov” (Dominum et vivificantem, 15).

Už v Starom zákone vystupujú dva rysy tajomnej identity Ducha Svätého potvrdené potom ešte širšie v zjavení Nového zákona.

Prvým rysom je absolútna transcendentnosť Ducha, ktorý sa preto nazýva „svätý” (Iz 63, 10. II; Ž 51, 13). Duch Boží je „božský” vo všetkých účinkoch. Nie je skutočnosťou, ktorú by si mohol človek získať svojimi silami, ale darom, ktorý prichádza zhora: možno ho len vzývať a prijať. Nekonečne „iný” vo vzťahu k človeku Duch komunikuje úplne bez zásluh tých, ktorí sú povolaní spolupracovať s ním v dejinách spásy. A keď sa táto božská energia stretne s ochotným a pokorným prijatím, človek je zbavený svojho egoizmu a oslobodený od strachu a vo svete môže kvitnúť láska a pravda, sloboda a pokoj.

Druhým rysom Božieho Ducha je dynamická sila, ktorá sa prejavuje v jeho dejinných zásahoch. Občas sa riskuje vkladať do biblického obrazu Ducha koncepcie spojené s inými kultúrami, ako napríklad pojem „ducha” ako niečo miznúce, statické a nečinné. Biblické chápanie ruach, naopak, naznačuje zvrchovane aktívnu energiu, mocnú a neodolateľnú: Duch Pána - ako čítame u Izaiáša „je ako rozvodnený potok” (Iz 30, 28). Preto keď Otec zasahuje svojím Duchom, chaos sa mení na vesmír, vo svete vzklíči život a dejiny sa dávajú na pochod. 

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník VIII. č. 2/1998

Katechezy: 
Súvisiace: 

Videá