EVANJELIZAČNÉ POSLANIE PRESBYTEROV - sv. Ján Pavol II.

 

EVANJELIZAČNÉ POSLANIE PRESBYTEROV

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 21. apríla 1993

 

V Cirkvi sme všetci povolaní hlásať blahozvesť Ježiša Krista, oznamovať ju vždy plnším spôsobom veriacim (porov. Kol 3, 16) a dávať ju poznať neveriacim (porov. 1 Pt 3, 15). Niet kresťana, ktorý by mohol byť pozbavený tohto záväzku, odvodeného zo sviatosti krstu a birmovania a pôsobiaceho na popud Ducha Svätého. Tým chceme povedať, že evanjelizácia nie je vyhradená iba pre jednu kategóriu údov Cirkvi. Predsa však biskupi sú v nej protagonistami a vodcami pre celé kresťanské spoločenstvo, ako sme videli svojho času. V tejto činnosti ich sprevádzajú presbyteri a do istej miery diakoni podľa noriem a praxe Cirkvi, či už v dávnejšej dobe alebo v období „novej evanjelizácie”

Možno povedať, že zvestovanie Božieho slova je prvou povinnosťou presbyterov, ktorú majú plniť (porov. LG 28; KKC, n. 1564), pretože základom kresťanského života, osobného i života pospolitého, je viera, ktorú vzbudzuje Božie slovo a toto slovo ju aj vyživuje.

Druhý vatikánsky koncil zdôrazňuje toto evanjelizačné poslanie, dávajúc ho do vzťahu s formáciou Božieho ľudu a s právom všetkých, aby im kňazi poskytovali evanjeliovú zvesť (porov. PO, 4).

Nevyhnutnosť tohto kázania objasňuje svätý Pavol, ktorý na Kristov príkaz pripája svoje skúsenosti apoštola. Vo svojej evanjelizačnej činnosti vykonávanej v mnohých krajoch a prostrediach si uvedomoval, že ľudia neveria preto, lebo im ešte nik nezvestoval blahozvesť. I keď už bola všetkým otvorená cesta spásy, konštatoval, že ešte nie všetci majú možnosť mať z nej\ úžitok. Preto dal aj toto vysvetlenie nevyhnutnosti kázania skrze Kristov príkaz: „Ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?” (Rim 10, 14-15a).

A o tých, ktorí už uverili, apoštol si potom robí starosť, aby sa im v hojnosti dostávalo Božie slovo. Hovorí to Solúnčanom: „Každého z vás sme, ako otec svoje deti, prosili, povzbudzovali a zaprisahávali, aby ste žili, ako sa patrí vzhľadom na Boha, ktorý vás volá... ' (1 Sol 2, 11b-12a). Žiakovi Timotejovi apoštol naliehavo odporúča túto službu: „Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom... hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj , karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou” (2 Tim 4, 1-2). Pokiaľ ide o presbyterov, predpisuje toto: „Starší, ktorí sú dobrými predstavenými, zasluhujú si dvojnásobnú úctu, najmä tí, čo sa namáhajú pri slove a vyučovaní” (1 Tim 5, 17).

Kázanie presbyterov nie je jednoduchým slovným cvičením zodpovedajúcim osobnej potrebe vyjadriť a sprostredkovať vlastné myšlienky, ani nemôže spočívať iba v prejavovaní osobných skúseností. Tento psychologický prvok, ktorý môže zohrať svoju úlohu z didakticko-pastoračného hľadiska, nemôže predstavovať dôvod ani prevažnú časť kázania. Ako povedali Otcovia Biskupskej synody v roku 1971: „Životné skúsenosti, či už ľudí vo všeobecnosti alebo presbyterov, ktoré treba oživiť a vždy interpretovať vo svetle evanjelia, nemôžu byť ani jedinou ani hlavnou normou kázania” (Ench. Vat. 4, 1. 186).

Kazateľské poslanie zverila Cirkev presbyterom ako účasť na Kristovom prostredníctve, aby sa vykonávalo v moci a podľa požiadaviek jej príkazu: Presbyteri „majú podľa stupňa svojej služby) účasť na úlohe jediného prostredníka Krista (porov. 1 Tim 2, 5) a ohlasujú všetkým Božie slovo” (tamže). Toto vyjadrenie nemožno nepremeditovať: ide o Božie slovo. Keďže teda nie je naše, nemôžeme ani ním manipulovať, pozmeňovať ho, prispôsobovať ho podľa ľubovôle, ale musí byť ohlasované celé. A pretože Božie slovo je zverené apoštolom a Cirkvi, „každý presbyter má osobitnú zodpovednosť za kázanie celého Božieho slova a za jeho interpretovanie podľa viery Cirkvi”, ako hovorili Otcovia Synody v roku 1971 (Ench. Vat. 4, l. 183). Zvestovanie slova sa koná v úzkom spojení so sviatosťami, prostredníctvom ktorých Kristus dáva a rozvíja život milosti. V tejto súvislosti treba si ešte všimnúť, že veľká časť kázania, najmä dnes, sa koná počas slávenia sviatostí a osobitne počas svätej omše. Okrem iného možno pozorovať, že už prostredníctvom vysluhovania sviatostí sa uskutočňuje zvestovanie, či už teologickým a katechetickým bohatstvom liturgických formúl a čítaní, predkladaných teraz v živom jazyku, zrozumiteľnom ľudu, či už pedagogickým postupom obradu.

Avšak niet pochýb, že kázanie má predchádzať, sprevádzať a korunovať vysluhovanie sviatostí, tak v potrebnej príprave na ich prijatie, ako aj pri ich zúrodňovaní vo viere a v živote.

Koncil pripomenul, že zvestovanie Božieho slova má ako účinok vzbudiť a živiť vieru a prispieť k rozvoju Cirkvi. „Lebo - hovorí - slovom spásy sa viera zapaľuje v srdciach neveriacich a s vierou vzniká a rastie spoločenstvo veriacich” (PO, 4).

Na tento princíp treba vždy pamätať: účel šírenia, upevňovania a rastu viery musí zostať základom pre každého kazateľa evanjelia, a teda pre presbytera, ktorý je celkom osobitným spôsobom a tak často povolaný, aby vykonával službu slova. Taká kázeň, ktorá by bola súborom psychologických motívov, kladených na osobu, alebo by sa vyčerpávala poukazovaním na problémy bez ich riešenia, alebo by vzbudila pochybnosti bez poukázania na zdroj evanjeliového svetla, ktoré môže osvecovať cestu jednotlivcov a spoločnosti, nedosiahla by podstatný cieľ, ktorý chce Spasiteľ. Ba dokonca by sa rozplynula v prameni dezorientácie verejných názorov a uškodila by veriacim, ktorých právo poznať pravý obsah Zjavenia by sa takto zanedbalo.

Koncil okrem iného poukázal na šírku a rôznosť foriem autentického ohlasovania evanjelia podľa učenia a príkazu Cirkvi pre kazateľov: „Presbyteri sú teda podlžní zvestovať všetkým pravdu evanjelia, ktorej sú sami účastní v Pánovi. Preto, či už svojím príkladným správaním sa medzi pohanmi ich privádzajú k oslave Boha alebo priamou kazateľskou činnosťou ohlasujú neveriacim tajomstvo Kristovo, či podávajú kresťanské pravdy v katechéze a vykladajú učenie Cirkvi alebo sa usilujú rozoberať aktuálne problémy vo svetle Kristovom, vždy majú učiť nie svoju múdrosť, ale slovo Božie a naliehavo vyzývať všetkých k obráteniu a svätosti” (PO, 4).

Toto sú teda cesty, ako treba vyučovať Božie slovo podľa Cirkvi: svedectvo života, ktoré odokrýva moc Božej lásky a robí slovo kazateľa presvedčivým; jasné kázanie o Kristovom tajomstve neveriacim; katechéza a organické a systematické vysvetľovanie učenia Cirkvi; aplikácia zjavenej pravdy pri posudzovaní a riešení konkrétnych situácií.

Za takýchto podmienok kázanie ukáže svoju „krásu” a pritiahne aj dnešných ľudí, ktorí túžia vidieť „Božiu slávu”

Požiadavke autentičnosti a celistvosti zvestovania neprekáža princíp prispôsobovania kázne, čo osobitne zdôraznil Koncil (porov. PO, 4).

Je jasné, že presbyter sa musí so zmyslom zodpovednosti a realistického hodnotenia predovšetkým starať o to, či jeho poslucháči chápu, čo hovorí vo svojej kázni, a či to má účinok na ich spôsob myslenia a života. Okrem toho sa musí snažiť mať na pamäti svoju kázeň, rôzne potreby poslucháčov a rôzne okolnosti, pre ktoré sa zhromažďujú a žiadajú jeho príhovor. Je jasné, že musí poznať a uznať svoje schopnosti a vhodným spôsobom ich použiť, nie pre exhibicionizmus, ktorým by si mohol skôr odradiť poslucháčov, ale preto, aby lepšie uvádzal Božie slovo do myslenia a sŕdc ľudí.

Ale viac ako prirodzených talentov kazateľ sa musí dovolávať nadprirodzených chariziem, ktoré v dejinách Cirkvi a posvätného rečníctva sa nachádzajú v toľkých svätých kazateľoch. A tak bude pociťovať túžbu žiadať od Ducha Svätého inšpiráciu, aby vedel čo najvhodnejšie a najúčinnejšie hovoriť, správať sa a viesť dialóg so svojimi poslucháčmi.

Toto všetko platí aj pre tých, ktorí vykonávajú službu slova spismi, publikáciami, v rozhlasových a televíznych prenosoch. Aj používanie týchto komunikačných prostriedkov si od kazateľa, konferenciéra, spisovateľa, náboženského herca a najmä od presbytera vyžaduje, aby sa dovolávali a utiekali k Duchu Svätému, svetla, ktoré oživujú mysle i srdcia.

Podľa naznačenia Koncilu zvestovanie Božieho slova musí byť skutočnosťou vo všetkých prostrediach a pre všetky spoločenské vrstvy, majúc na zreteli aj neveriacich: či už ide o pravých ateistov alebo - ako sa častejšie stáva - o agnostikov alebo o ľahostajných alebo odcudzených, a zaujímať sa o to, aké najvhodnejšie cesty bude treba hľadať. Tu postačí, ak si ešte raz vyznačíme problém, ktorý je ťažký a ktorému sa dá čeliť horlivosťou podopieranou inteligenciou a jasným duchom. Presbyterovi môže byť užitočné pripomenúť si múdru úvahu Biskupskej synody z roku 1971, v ktorej sa hovorí: „Služobník slova s evanjelizáciou pripravuje cesty Pánovi, s veľkou trpezlivosťou a vierou, prispôsobujúc sa rôznym životným podmienkam jednotlivcov a národov” (Ench. Vat. 4, l. 184). Dovolávanie sa milosti Pána a Ducha Svätého, ktorý je božským vysluhovateľom, vždy potrebným, bude sa pociťovať ešte živšie v týchto prípadoch ateizmu (aspoň praktického), agnosticizmu, náboženskej nevedomosti a ľahostajnosti, často i v prípadoch nepriateľstva, založenom na predsudkoch, ba dokonca i na zlosti; tieto prípady privádzajú presbytera k zisteniu, že všetky ľudské prostriedky sú nedostatočné na to, aby sa dušiam umožnil prístup k Bohu. Teda viac ako prv, bude treba skúšať „tajomstvo prázdnych rúk”, ako sa už povedalo; ale práve preto nám pripomenie, že svätý Pavol, takmer ukrižovaný pre podobné skúsenosti, nachádzal vždy novú odvahu „v Božej moci a v Božej múdrosti” prítomnej v Kristovi (porov. 1 Kor 1, 18. 30) a pripomína Korinťanom: „Bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený. Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci” (1 Kor 2,3-5). Azda toto je dôležitým pokrmom na cestu pre dnešného kazateľa.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 2/1993

Súvisiace: