Katechéza Svätého Otca Františka 21. 12. 2016

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Nedávno sme sa vydali cestou katechéz na tému nádeje, ktorá je veľmi vhodná pre čas Adventu. Doteraz nás viedol prorok Izaiáš. Dnes, pár dní pred Vianocami, by som chcel osobitnejším spôsobom uvažovať o chvíli, keď takpovediac nádej vstúpila do sveta prostredníctvom vtelenia Božieho Syna. Samotný Izaiáš predpovedal narodenie Mesiáša v niekoľkých pasážach: «Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!» (Iz 7,14); a aj v ďalšej pasáži – «Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne» (11,1).
V týchto úryvkoch je vidieť zmysel Vianoc: Boh napĺňa prísľub stávajúc sa človekom; neopúšťa svoj ľud, približuje sa až tak, že sa zrieka svojej božskosti. Takýmto spôsobom Boh preukazuje svoju vernosť a zahajuje nové kráľovstvo, ktoré dáva ľudstvu novú nádej. A čo je touto nádejou? Večný život.
Keď hovoríme o nádeji, častokrát sa odvolávame na to, čo nie je v ľudských silách a čo nie je viditeľné. V skutku, to, v čo dúfame, presahuje naše sily a náš pohľad. Kristovo narodenie, zahajujúc vykúpenie, nám však hovorí o odlišnej nádeji, o nádeji dôveryhodnej, viditeľnej a pochopiteľnej, lebo má základ v Bohu. On vstupuje do sveta a daruje nám silu kráčať spolu s ním – Boh kráča s nami v Ježišovi –, kráčať s ním smerom k plnosti života; dáva nám silu novým spôsobom zotrvávať v prítomnosti, aj keď je to náročné.
Dúfať teda pre kresťana znamená mať istotu, že sme na ceste s Kristom smerom k Otcovi, ktorý nás očakáva. Nádej nikdy nie je nehybná, nádej je vždy na ceste a podnecuje nás ku kráčaniu. Táto nádej, ktorú nám darúva betlehemské Dieťa, už teraz ponúka cieľ, dobrý osud, spásu ľudstva, blaženosť toho, kto sa zveruje milosrdnému Bohu. Svätý Pavol zhŕňa toto všetko prostredníctvom výrazu: «Lebo v nádeji sme spasení» (Rim 8,24).
Kráčajúc teda v tomto svete v nádeji sme spasení. A tu si každý z nás môže položiť otázku: kráčam v nádeji, alebo je môj vnútorný život nehybný, uzavretý? Je moje srdce uzavretou skrinkou alebo je skrinkou otvorenou nádeji, ktorá mi dáva kráčať? Nie však osamotenému, ale s Ježišom. Je to jedna veľmi dobrá otázka, ktorú si treba položiť.
V domoch kresťanov sa počas adventného času pripravuje betlehem podľa tradície počínajúcej u svätého Františka z Assisi. Betlehem vo svojej jednoduchosti odovzdáva nádej; každá z postáv je ponorená do tejto atmosféry nádeje.
Predovšetkým si všímame miesto, kde sa narodil Ježiš: Betlehem. Maličké mestečko v Judei, kde sa tisíc rokov pred ním narodil Dávid, pastierik vyvolený Bohom ako kráľ izraelského ľudu. Betlehem nie je hlavným mestom, a preto je preferovaný Božou prozreteľnosťou, ktorá rada koná prostredníctvom maličkých a pokorných. Na tom mieste sa rodí veľmi očakávaný „syn Dávida“, Ježiš, v ktorom sa nádej Boha a nádej človeka stretávajú.
Potom hľadíme na Máriu, Matku nádeje. Prostredníctvom svojho „áno“ otvorila Bohu dvere nášho sveta: jej srdce dievčaťa bolo plné nádeje, naplno živenej vierou; a tak si ju Boh vyvolil a ona uverila jeho slovu. Tá, ktorá bola po deväť mesiacov archou novej a večnej Zmluvy, v jaskynke kontempluje Dieťa a vidí v ňom lásku Boha, ktorý prichádza zachrániť svoj ľud a celé ľudstvo.
Pri Márii je Jozef, potomok Jesseho a Dávida; aj on uveril anjelovým slovám a hľadiac na Ježiša v jasličkách uvažuje nad tým, že to Dieťa pochádza z Ducha Svätého a že sám Boh mu prikázal ho takto nazvať: „Ježiš“. V tom mene je nádej pre každého človeka, lebo prostredníctvom toho syna zo ženy Boh zachráni ľudstvo od smrti a od hriechu. Preto je dôležité hľadieť na betlehem: zastaviť sa trochu, zahľadieť sa a vnímať, koľká nádej je v týchto ľuďoch.
A v betleheme sú aj pastieri reprezentujúci pokorných a chudobných, ktorí očakávali Mesiáša, «potechu Izraela» (Lk 2,25) a «vykúpenie Jeruzalema» (Lk 2,38). V tom dieťati vidia uskutočnenie prísľubov a dúfajú, že Božia spása nakoniec príde pre každého z nich. Ten, kto dôveruje vlastným istotám, osobitne materiálnym, neočakáva Božiu spásu.
Dobre si zapamätajme toto: naše vlastné istoty nás nespasia. Naše vlastné istoty nás nespasia, jediná istota, ktorá nás spasí je istota nádeje v Boha, tá nás spasí, tá je mocná. A tá nám dáva v živote kráčať s radosťou, s vôľou konať dobro, s vôľou stať sa šťastnými po celú večnosť. Maličkí, pastieri, naopak dôverujú Bohu, dúfajú v neho a radujú sa, keď v tom Dieťati rozpoznajú znamenie naznačené anjelmi (porov. Lk 2,12).
A práve tam je chór anjelov, z výšky ohlasujúci veľký plán, ktorý toto Dieťa uskutočňuje: «Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle» (Lk 2,14). Kresťanská nádej sa vyjadruje chválou a vďakyvzdaním Bohu, ktorý nastolil svoje kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja.
Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch sa kontemplovaním betlehema pripravujeme na sviatok Narodenia Pána. Bude skutočne oslavou, ak prijímame Ježiša, semienko nádeje, ktoré Boh vkladá do brázdy nášho osobného a komunitného životného príbehu. Každé „áno“ Ježišovi, ktorý prichádza, je zárodkom nádeje. Majme dôveru v tento zárodok nádeje, v toto „áno“: „Áno Ježiš, ty ma môžeš zachrániť, ty ma môžeš zachrániť“. Požehnané Vianoce plné nádeje všetkým!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)