MATERSTVO A VŠEOBECNÉ KŇAZSTVO V CIRKVI

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 27. júla 1994

Žena má účasť na všeobecnom kňazstve veriacich (porov. Lumen gentium, 10) mnohými spôsobmi, najmä však svojím materstvom, a to nielen duchovným, ale aj tým, ktoré si mnoho žien volí ako svoju prirodzenú, im vlastnú úlohu, čiže počatie, pôrod a výchovu detí: „dať svetu človeka”.

Táto úloha je v Cirkvi vznešeným povolaním a stáva sa poslaním tým, že žena je zahrnutá do všeobecného kňazstva veriacich.

V pomerne nedávnej dobe i v katolíckom prostredí vystupovali niektoré ženy s požiadavkou, aby boli pripustené k služobnému kňazstvu. Táto požiadavka v skutočnosti sa opiera o neudržateľný predpoklad: kňazská služba nie je totiž funkcia, ku ktorej sa prichádza na základe sociologických kritérií alebo právnej procedúry, ale iba plnením Kristovej vôle.

Ježiš však zveril úlohu služobného kňazstva iba osobám mužského pohlavia. Hoci aj vyzval niektoré ženy, aby ho nasledovali a žiadal ich o spoluprácu, nepovolal a nepripustil nijakú z nich do skupiny, ktorej potom zveril služobné kňazstvo v svojej Cirkvi. Táto vôľa sa ukazuje z celého jeho vystupovania a z významných pokynov, ktoré kresťanská tradícia vždy vysvetľovala ako smernice, ktoré treba nasledovať.

Z evanjelií napríklad vyplýva, že Ježiš nikdy neposielal ženy, aby kázali, ako to urobil so skupinou Dvanástich, ktorí všetci boli muži (porov. Lk 9, 1-6), a aj so sedemdesiatimi dvoma učeníkmi, medzi ktorými sa nespomína nijaká žena (porov. Lk 10, 1-20). Len Dvanástim dal Ježiš moc v kráľovstve: „Ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne” (Lk 22, 29). Len Dvanástim udelil poslanie a moc vytvoriť Eucharistiu v jeho mene (porov. Lk 22, 19): čo je podstatou služobného kňazstva. Len apoštolom dal po svojom zmŕtvychvstaní moc odpúšťať hriechy (porov. Jn 20, 22-23) a vykonávať dielo všeobecnej evanjelizácie (porov. Mt 28, 18-20; Mk 16, 16-18).

Túto Kristovu vôľu nasledovali apoštoli a ostatní zodpovední predstavitelia prvých komunít, ktorí položili základy kresťanskej tradície, a tá odvtedy v Cirkvi stále platí. Pokladal som za povinnosť zdôrazniť túto tradíciu v najnovšom apoštolskom liste Ordinatio sacerdotalis (22. mája 1994), kde som vyhlásil, že „Cirkev nijako nemá moc udeľovať kňazskú vysviacku ženám a že toto rozhodnutie majú s definitívnou platnosťou prijať všetci veriaci Cirkvi”. Tu je v hre vernosť pastierskej službe, ako ju ustanovil Kristus. Potvrdil to už Pius XII., keď upozornil, že „Cirkev nemá nijakú moc nad podstatou sviatostí, čiže nad všetkým tým, čo podľa svedectva prameňov zjavenia chcel Kristus Pán, aby sa zachovalo vo sviatostnom znaku. A z toho vyvodil, že Cirkev musí prijať za normu „svoju prax udeľovať kňazské svätenie len mužom” (porov. AAS 40 (1948), p. 5).

Nie je možné protestovať proti stálej a záväznej hodnote tejto praxe námietkou, že Kristom prejavená vôľa náležala mentalite jeho doby a vtedajším predsudkom voči žene a ktoré sa potom ďalej šírili na ujmu ženy. Ježiš sa v skutočnosti nikdy neprispôsoboval mentalite nepriaznivej žene, naopak, staval sa proti nerovnostiam medzi mužským a ženským pohlavím; volal ženy, aby ho nasledovali, a ukazoval, že prekonáva zvyklosti a spôsob myslenia svojho prostredia. Ak vyhradil služobné kňazstvo mužom, urobil tak celkom slobodne a v jeho ustanoveniach a voľbách sa nijako neprejavoval nepriaznivý postoj voči ženám.

Ak sa hľadá motív, prečo Ježiš vyhradil mužom prístup k služobnému kňazstvu, možno ho odkryť v tom, že kňaz predstavuje samého Krista v jeho vzťahu k Cirkvi. Naozaj, tento vzťah je vzťahom medzi ženíchom a nevestou: Kristus je ženích (porov. Mt 9, 15; Jn 3, 29; 2 Kor 11, 2; Ef 5, 25), Cirkev je nevesta (porov. 2 Kor 11, 2; Ef 5, 25-27. 31-32; Zjv 19, 7; 21, 9). Pretože vzťah medzi Kristom a Cirkvou je platne vyjadrený vo sviatosti kňazskej vysviacky, je teda nevyhnutné, aby Krista predstavoval muž. Rozdiel medzi pohlaviami je v tomto prípade veľmi významný a nemožno ho prehliadnuť bez toho, že by to nebolo na ujmu sviatosti. Osobitosť použitého znaku je vo sviatostiach podstatná. Krst sa musí udeľovať vodou, ktorá obmýva; nemožno ho udeľovať olejom, ktorým sa pomazáva, hoci olej je drahší ako voda. Podobne aj sviatosť kňazskej vysviacky sa udeľuje mužom, bez toho , že by sa uvádzala do pochybnosti hodnota osôb. Tak možno pochopiť koncilovo učenie, podľa ktorého vysvätení presbyteri „majú moc konať v zastúpení Krista ako Hlavy” Cirkvi. (Presbyterorum Ordinis, 2), majú v medziach svojej právomoci podiel na poslaní Krista ako Hlavy a Pastiera” (PO, 6).

Aj v apoštolskom liste Mulieris dignitatem sa vysvetľuje dôvod tohto Kristovho rozhodnutia, ktoré katolícka Cirkev verne zachováva vo svojich zákonoch a v svojej disciplíne (porov. MD, 26-27).

Zostáva nám jasne povedať, že skutočné povznesenie ženy spočíva vo zveľaďovaní toho, čo je jej vlastné a čo zodpovedá jej ženským vlastnostiam, ktorými sa líši od muža. Žena je povolaná, aby bola sama sebou, aby nebola nič menej ako muž, aby bola vzorom ľudskej osobnosti. Taká je „emancipácia” zodpovedajúca Ježišovým pokynom a ustanoveniam. On chcel, aby žena mala poslanie jej vlastné, zodpovedne jej prirodzenej odlišnosti od muža.

Pri plnení tohto poslania sa žene otvára cesta k rozvoju osobnosti, čím môže poslúžiť ľudstvu a najmä Cirkvi úmerne svojim vlastnostiam.

Záverom môžeme teda potvrdiť, že Ježiš tým, že neudelil žene služobné kňazstvo, nijako ju neponížil, nezbavil ju práva, ktoré jej patrí, neporušil rovnosť medzi ženou a mužom, ale skôr uznal a rešpektoval jej dôstojnosť. Tým, že ustanovil služobné kňazstvo pre mužov, nezamýšľal im udeliť nejakú nadradenosť, ale chcel ich povolať na pokornú službu v zhode so službou, ktorej vzorom sa stal Syn človeka (porov. Mk 10, 45; Mt20, 28). Ak určil žene poslanie zodpovedajúce jej osobnosti, pozdvihol tým jej dôstojnosť a zdôraznil jej právo na jej originalitu aj v Cirkvi.

Príklad Márie, Ježišovej matky, doplňuje dôkaz toho, ako sa rešpektuje dôstojnosť ženy v poslaní, ktoré sa jej zveruje v Cirkvi. Mária nebola povolaná k služobnému kňazstvu; napriek tomu však poslanie, ktoré dostala, nemalo menšiu cenu než je pastoračná služba, ba ešte oveľa vyššiu. Dostala poslanie na vyššej úrovni: byť matkou Ježiša Krista a teda Theotokos, matkou Božou. Toto poslanie sa rozšíri na materstvo všetkých ľudí v poriadku milosti.

Toto možno povedať o materskom poslaní mnohých žien v Cirkvi (porov. Mulieris dignitatem, 47). Kristus ich postavil do obdivuhodného svetla Márie, ktoré žiari na vrchole Cirkvi a stvorenia.