PRESBYTERI A ICH BISKUPI - sv. Ján Pavol II.

 

PRESBYTERI A ICH BISKUPI

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 25. augusta 1993

 

Spoločenstvo, ktoré Ježiš chcel mať medzi tými, čo majú účasť na sviatosti posvätného rádu, musí sa celkom osobitným spôsobom prejavovať vo vzťahoch presbyterov k svojim biskupom. Druhý vatikánsky koncil hovorí na túto tému o „hierarchickom spoločenstve”, ktoré sa odvodzuje z jednoty vysviacky a poslania. Čítame: „Všetci presbyteri spolu s biskupom majú účasť na takom stupni toho istého a jediného kňazstva a ministéria Krista, že si tá istá jednota vysviacky a poslania vyžaduje hierarchické spoločenstvo presbyterov s rádom biskupov, ktoré zavše vynikajúco vyjadruje liturgická koncelebrácia, keď (biskup a presbyteri) zjednotení vykonávajú slávenie eucharistického tajomstva” (PO, 7). Ako vidieť, aj tu sa znova objavuje tajomstvo Eucharistie ako znak a prameň jednoty. S Eucharistiou je spojená sviatosť posvätného rádu, ktorý určuje hierarchické spoločenstvo medzi všetkými, čo majú účasť na Kristovom kňazstve: „Z dôvodu posvätného rádu a ministéria - dodáva Koncil - všetci kňazi, tak diecézni, ako aj rehoľní, sú pridružení k biskupskému zboru” (LG, 28).

Toto puto medzi kňazmi akejkoľvek kvalifikácie a stupňa a biskupmi je podstatným vo vykonávaní presbyterského ministéria. Kňazi dostávajú od biskupa sviatostnú moc a hierarchickú autorizáciu na takéto ministérium. Aj rehoľníci dostávajú takú moc a takú autorizáciu od biskupa, ktorý ich vysviaca za kňazov a od toho, kto riadi diecézu, v ktorej vykonávajú ministérium. Aj keď patria do rádov vyňatých spod jurisdikcie diecéznych biskupov, čo sa týka ich vnútorného života, od biskupa dostávajú podľa normy kanonických zákonov mandát a súhlas na začlenenie sa do rámca diecézy a na činnosť v nej ; vždy však ostáva neporušená autorita Rímskeho veľkňaza, ktorý ako hlava Cirkvi môže udeliť rehoľným rádom a iným inštitútom moc riadiť sa a podľa svojich stanov účinkovať v univerzálnom rozmere. Biskupi majú zo svojej strany v presbyteroch „nevyhnutných pomocníkov a poradcov v ministériu a v úlohe učiť, posväcovať a riadiť Boží ľud” (PO, 7).

Pre toto puto medzi kňazmi a biskupmi vo sviatostnom spoločenstve, ako píše konštitúcia Lumen gentium (28), presbyteri sú „pomoc a nástroj” biskupského rádu. V každej spoločnosti predlžujú činnosť biskupa, ktorého ako obraz Pastiera istým spôsobom sprítomňujú na rozličných miestach.

Je jasné, že ministérium presbyterov sa vykonáva „pod autoritou biskupa”, a to v sile tej istej pastoračnej identity a jeho sviatostného pôvodu. Podra Lumen gentium je vždy pod touto autoritou, ktorú majú, „ich podiel na pastoračnej práci celej diecézy”, tým, že posväcujú a spravujú sebe zverený podiel Pánovho stáda (tamže).

Je pravdou, že presbyteri predstavujú Krista a konajú v jeho mene, majúc účasť, podla ich stupňa ministéria, na jeho úrade jediného Prostredníka. Môžu však konať iba ako spolupracovníci biskupa, rozširujúc tak ministérium diecézneho Pastiera na miestne spoločenstvá.

Na tejto teologickej zásade účasti v oblasti hierarchického spoločenstva sa zakladajú vzťahy medzi biskupmi a presbytermi nabité duchovnosťou. Lumen gentium to vyjadruje takto: „Pre túto účasť na kňazstve a poslaní presbyteri majú biskupa uznávať za svojho otca a úctivo ho poslúchať. Biskup zasa má kňazov, svojich spolupracovníkov, pokladať za synov a priateľov; ako Kristus už nenazýva svojich učeníkov sluhami, ale priateľmi” (porov. Jn, 15, 15) (tamže).

Kristov príklad je aj tu pravidlom správania tak pre biskupov, ako aj pre presbyterov. Ak on, ktorý mal božskú autoritu, nechcel sa správať k svojim učeníkom ako ku sluhom, ale ako k priateľom, biskup nemôže považovať svojich kňazov za osoby, ktoré mu slúžia. Spolu s ním slúžia Božiemu ľudu. A presbyteri zo svojej strany musia odpovedať biskupovi, ako to žiada zákon o vzájomnej láske v ekleziálnom a kňazskom spoločenstve, čiže ako priatelia a duchovní „synovia”. Autorita biskupa a poslušnosť jeho spolupracovníkov presbyterov musia sa prejavovať v rámci pravého a úprimného priateľstva.

Toto úsilie sa zakladá nielen na bratstve, ktoré jestvuje silou krstu medzi všetkými kresťanmi a na bratstve, ktoré sa odvodzuje zo sviatosti posvätného rádu, ale na slove a príklade Ježiša, ktorý aj vo svojom víťazstve Zmŕtvychvstalého sa skláňa z tej nesmiernej výšky k svojim učeníkom, nazývajúc ich „moji bratia”, a vyhlasuje svojho Otca aj za ich Otca (porov. Jn 20, 17; Mt 28, 10). Takto sa musí biskup podľa príkladu a učenia Ježiša správať ku kňazom ako k bratom a priateľom bez toho, žeby sa jeho autorita Pastiera a cirkevného predstaveného umenšila. Ovzdušie bratstva a priateľstva napomáha dôvere presbyterov a ich vôle spolupracovať a odpovedať v priateľstve a v bratskej a synovskej láske k svojim biskupom.

Koncil pripomína aj niektoré podrobnosti z povinností biskupov k presbyterom. Nech stačí tu pripomienka k nim: Biskupi všemožne musia mať v srdci dobro svojich presbyterov, tak hmotné, ale aj predovšetkým duchovné, musia napomáhať ich posväcovanie, starať sa o ich súvislú formáciu, rozoberať s nimi problémy, týkajúce sa potrieb pastoračnej činnosti a dobra diecézy (porov. PO, 7).

Rovnako sú zhrnuté povinnosti presbyterov k svojim biskupom v týchto slovách: „Presbyteri, majúc pred očami plnosť sviatosti posvätného rádu, ktorej sa tešia biskupi, majú si v nich ctiť autoritu Krista, najvyššieho Pastiera. K svojmu biskupovi sa majú vinúť s úprimnou láskou a poslušnosťou” (tamže).

Láska a poslušnosť. Dve mená toho ducha, ktorým sa majú správať k svojmu biskupovi. Ide o poslušnosť preniknutú láskou. Základný úmysel presbytera v jeho ministériu nemôže byť iný, ako spolupracovať so svojím biskupom. Ak má presbyter ducha viery, rozpozná Kristovu vôľu v rozhodnutiach biskupa.

Je pochopiteľné, že niekedy, zvlášť vo chvíľach konfrontácie rozdielnych názorov, poslušnosť môže byť veľmi ťažká. Avšak poslušnosť sa stala Ježišovi základným postojom v jeho obete a priniesla ovocie spásy, ktoré prijal celý svet. Aj presbyter, ktorý žije z viery, vie, že je povolaný k poslušnosti, ktorá realizujúc zásadu Ježiša o sebazapieraní, mu dá moc a slávu podeliť sa s vykupiteľskou plodnosťou obety kríža.

Musíme ešte dodať, že dnes - ako všetci vedia - viac ako inokedy pastoračná služba vyžaduje spoluprácu presbyterov, a teda ich spojenie s biskupmi, z dôvodu jej komplexnosti a rozsiahlosti. Ako píše Koncil, „spojenie presbyterov s biskupmi sa v dnešnej dobe vyžaduje oveľa hlbšie, pretože dnes z rôznych dôvodov apoštolské podujatia musia vziať na seba nielen mnohoraké formy, ale treba, aby prekročili  hranice jednej farnosti alebo diecézy. Nijaký presbyter teda nevládze splniť svoje poslanie len sám a na svoje konto, ale iba spojenými silami s inými presbytermi pod vedením tých, čo sú na čele Cirkvi” (tamže).

Preto aj „presbyterské rady” sa usilovali urobiť systematickým a organickým konzultovanie presbyterov zo strany biskupov (porov Synoda biskupov z roku 1971: Ench. Vat., IV, 1224). Presbyteri zo svojej strany budú mať účasť na týchto radách s duchom osvietenej a oddanej spolupráce v úmysle spolupracovať pri budovaní „jediného Tela”. A aj jednotlivo vo svojich osobných vzťahoch k vlastnému biskupovi budú mať v pamäti a v srdci predovšetkým jednu vec: rast každého a všetkých v láske, ktorá je ovocím obetovania seba vo svetle kríža.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IV, č. 2/1994

Katechezy: 
Súvisiace: