KŇAZSKÝ CELIBÁT

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 17. júla 1993

Podľa evanjelií, keď Ježiš povolal svojich prvých apoštolov, aby z nich urobil „rybárov ľudí” (Mt 4, 19; Mk 1, 17; porov. Lk 5, 10), oni „opustili všetko a išli za ním” (Lk 5, II; porov. Mt 4, 20. 22; Mk 1, 18. 20). Bol to sám Peter, ktorý neskôr pripomenul tento aspekt apoštolského povolania, keď povedal Ježišovi: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou” (Mt 19, 27; Mk 10, 28; porov. Lk 18, 28). Ježiš vymenúva všetko, čo treba opustiť „pre mňa a pre evanjelium” (Mk 10, 29). Nešlo o opustenie iba materiálnych dobier, ako „dom” alebo „polia”, ale aj o odlúčenie sa od najdrahších osôb: „od bratov a sestier alebo od matky a otca alebo od detí” - ako hovoria Matúš a Marek; - od ženy alebo bratov alebo rodičov alebo detí” , ako hovorí Lukáš (18, 29).

Všímame si tu rozmanitosť povolaní. Ježiš nevyžadoval od všetkých svojich učeníkov radikálne zrieknutie sa života v rodine, hoci od všetkých žiadal prvé miesto v srdci, keď hovoril: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden” (Mt 10, 37). Požiadavka účinného zrieknutia sa je vlastná apoštolskému životu alebo životu osobitného zasvätenia. Keď Ježiš povolal „Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána”, nezanechali iba loď, v ktorej opravovali siete, ale aj svojho otca, s ktorým tam boli (Mt 4, 22; porov. Mk 1, 20).

Tieto okolnosti nám pomáhajú chápať dôvody cirkevného zákona o kňazskom celibáte. Cirkev totiž považovala a považuje celibát za logický v kňazskom zasvätení a z neho vyplývajúcom totálnom prináležaní Kristovi z hľadiska vedomého uskutočňovania jeho príkazu o duchovnom živote a evanjelizácii.

V evanjeliu podľa Matúša ešte pred časťou o opustení drahých osôb, ktorú sme práve citovali, Ježiš vyjadruje tvrdou semitskou rečou ďalšie zrieknutie sa „pre nebeské kráľovstvo”, zrieknutie sa manželstva. „Sú ľudia neschopní manželstva... takými sa urobili sami pre nebeské kráľovstvo” (Mt 19, 12). Zaviazali sa totiž celibátom, aby sa mohli úplne oddať službe „evanjelia o kráľovstve” (porov. Mt 4, 23; 9, 35; 24, 34).

Apoštol Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom tvrdí, že sa rázne rozhodol pre túto cestu a dokazuje dôslednosť vlastného rozhodnutia, keď hovorí: „Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi. Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke, a je rozdelený” (1 Kor 7, 32-34). Iste sa nehodí, aby „bol rozdelený” ten, kto je povolaný zaoberať sa ako kňaz Pánovými vecami. Ako hovorí Koncil, záväzok celibátu, ktorý sa odvodzuje z tradície napojenej na Krista, je „zvlášť pre kňazský život... On je totiž znakom a vzpruhou pastoračnej lásky a význačným zdrojom duchovnej plodnosti vo svete” (PO, 16).

Je pravdou, že vo východných cirkvách mnohí presbyteri sú zákonne ženatí podľa kanonického práva, platného pre nich. Aj v týchto cirkvách však biskupi žijú v celibáte a tak aj istý počet kňazov. Rozdielnosť v disciplíne zviazanej s okolnosťami času a miesta, braná do ohľadu Cirkvou, sa vysvetľuje skutočnosťou, že dokonalú zdržanlivosť, ako hovorí Koncil, „si povaha kňazstva sama o sebe nevyžaduje” (tamže). Nepatrí k podstate kňazstva ako posvätného rádu, a teda nie je absolútne prikázaná vo všetkých cirkvách. Nejestvujú však pochybnosti o jej vhodnosti a zhodnosti s požiadavkami posvätného rádu. Je obsiahnutá, ako bolo povedané, v logike zasvätenia.

Konkrétnym ideálom tohto stavu zasväteného života je Ježiš, vzor pre všetkých, ale najmä pre kňazov. Žil ako neženatý, a preto mohol všetky svoje sily venovať hlásaniu Božieho kráľovstva a službe ľuďom so srdcom otvoreným celému ľudstvu, ako hlavný kmeň nového duchovného pokolenia. Jeho vybratie bolo naozaj „pre nebeské kráľovstvo” (Mt 19, 12).

Ježiš svojím príkladom ukazoval smer, ktorý nasledovali. Podľa evanjelií sa zdá, že Dvanásti, určení za prvých účastníkov jeho kňazstva, zriekli sa rodinného života, aby ho nasledovali. Evanjeliá nikdy nehovoria o manželkách alebo deťoch vo vzťahu k Dvanástim, aj keď nám dávajú vedieť, že Peter predtým, ako ho Ježiš povolal, bol ženatým mužom (porov. Mt 8, 14; Mk 1, 30; Lk 4, 38).

Ježiš nevyhlásil zákon, ale predložil ideál celibátu pre nové kňazstvo, ktoré ustanovoval. Tento ideál sa v Cirkvi vždy viac potvrdzoval. Dá sa pochopiť, že v prvom období šírenia a rozvoja kresťanstva veľký počet kňazov sa skladal zo ženatých mužov, ktorí boli vybratí a svätení v stopách židovskej tradície. Vieme, že v Liste Timotejovi (1 Tim 3, 2-3) a Títovi (1, 6) sa žiada, aby medzi vlastnosťami mužov vyvolených za presbyterov bola aj tá, že majú byť dobrými otcami rodiny, mužmi iba jednej ženy (čiže vernými svojim manželkám). Je to obdobie Cirkvi na ceste organizovania sa a - možno povedať - hľadania toho, čo ako disciplína životných stavov lepšie zodpovedá ideálom a „radám”, ktoré Pán predložil. Na základe skúsenosti a zvažovania sa postupne potvrdila disciplína celibátu tak, že sa stala všeobecnou v západnej Cirkvi na základe kanonickej legislatívy. Nebol to len dôsledok právnej a disciplinárnej skutočnosti. Bolo to dozretie cirkevného uvedomenia o vhodnosti kňazského celibátu nielen z historických a praktických dôvodov, ale aj z tých, ktoré sa odvodzujú zo vždy viac objavovanej zhodnosti kňazského celibátu s požiadavkami kňazstva.

Druhý vatikánsky koncil uvádza aj motívy tejto „vnútornej zhodnosti” celibátu s kňazstvom: „Panictvom čiže celibátom zachovávaným pre nebeské kráľovstvo sa kňazi novým a význačným spôsobom zasväcujú Kristovi, ľahšie sa ho nerozdeleným srdcom pridŕžajú, slobodnejšie sa v ňom a skrze neho venujú službe Boha a ľudí, nehatenejšie slúžia jeho kráľovstvu a dielu nadprirodzeného preporodenia, a tak sa stávajú schopnejšími byť v plnšom zmysle otcami v Kristovi... A tým pripomínajú ono tajomné, Bohom ustanovené zasnúbenie, ktoré sa má stať plne zjavným v budúcnosti a pre ktoré jediným Ženíchom Cirkvi je Kristus... Stávajú sa živým znamením budúceho sveta, vierou a láskou už teraz prítomného, v ktorom sa vzkriesení nebudú ani vydávať ani ženiť” (PO, 16; porov. Pastores dabo vobis, 29; 50; 1579).

Sú tu dôvody vysokej duchovnej vznešenosti, ktoré môžeme zhrnúť do nasledujúcich podstatných prvkov: Plnšie oddanie sa Kristovi, ktorý je milovaný a slúži sa mu nerozdeleným srdcom (porov. 1 Kor 7, 32-33); väčšia pohotovosť službe Kristovmu kráľovstvu a plneniu vlastných úloh Cirkvi; výlučnejšia voľba duchovnej plodnosti (porov. 1 Kor 4, 15); praktizovanie života podobnejšieho tomu definitívnemu v nebi a teda príkladnejšieho pre život tu na zemi. Platí to pre všetky časy, aj pre naše, ako najvyšší dôvod a kritérium každého úsudku a každej voľby v zhode s pozvaním „zanechať všetko”, ktorým sa obrátil Ježiš na učeníkov a zvlášť na apoštolov. Preto Synoda biskupov roku 1971 potvrdila: „Zákon o kňazskom celibáte, platný v latinskej Cirkvi, musí byť integrálne zachovaný” (Ench. Vat., IV, 1219).

Je pravdou, že prežívanie celibátu sa stretá s prekážkami, niekedy aj ťažkými, v subjektívnom a objektívnom položení, v ktorom sa kňazi nachádzajú. Synoda biskupov ich zvážila, ale aj tie dnešné ťažkosti považuje za prekonateľné, ak sa vytvárajú „vhodné podmienky, a to: vzrast vnútorného života pomocou modlitby, sebazapierania, horúcej lásky k Bohu a k blížnemu a iných pomôcok duchovného života; ľudská vyrovnanosť prostredníctvom usporiadaného zaradenia do sústavy sociálnych vzťahov; bratské vzťahy a kontakty s inými presbytermi a s biskupom lepším prispôsobením pastoračných štruktúr na tento ciel, ako aj pomocou spoločenstva veriacich” (tamže, IV., 1216).

Je istým druhom výzvy, ktorú Cirkev vrhá zmýšľaniu, tendenciám a mámeniu sveta, vždy s novou vôľou byť v zhode a vo vernosti evanjeliovmu ideálu. Preto, hoci sa pripúšťa, že Najvyšší veľkňaz môže zvážiť a usporiadať niektoré prípady, Synoda znovu potvrdila, že v latinskej Cirkvi „svätenie ženatých mužov za presbyterov nie je prípustné ani v osobitných prípadoch” (tamže, IV., 1220). Cirkev sa pridŕža toho, že vedomie úplného zasvätenia sa, dozreté počas stáročí, má predsa dôvod udržiavať ho a čoraz väčšmi ho zdokonaľovať.

Cirkev dobre vie a pripomína to presbyterom a všetkým veriacim slovami Koncilu, že „Otec štedro udelí dar celibátu, ktorý je tak veľmi primeraný kňazstvu Nového zákona, ak len oň pokorne a vrúcne prosia tí, čo sviatostnou vysviackou majú účasť na kňazstve Kristovom, ba i celá Cirkev” (PO, 16).

Dnes možno viac ako predtým treba prosiť o milosť chápať kňazský celibát, ktorý bez pochyby obsahuje isté tajomstvo: tajomstvo požiadavky mať odvahu a dôveru pri absolútnom pripútaní sa osobe Krista a jeho vykupiteľskému dielu s radikálnym zrieknutím sa toho, čo sa môže ľudským očiam javiť prevráteným. Sám Ježiš pri jeho ponuke pripomína, že nie všetci to môžu pochopiť (porov. Mt 19, 10-12). Blahoslavení tí, čo prijímajú milosť chápať ho a zostávajú verní na tejto ceste.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IV, č. 1/1994